Plav

„na začiatok len zopár najnutnejších pripomienok“ (s. 60)

Viaceré moje pokusy dať reflexii druhej zbierky Dušana Šutaríka organizovanú podobu zlyhali. Kládol som si otázku, prečo to nejde tak hladko, prečo sa v texte neustále rozbieham do viacerých strán súčasne. Napokon som si uvedomil, že zrejme konám pod vplyvom samotnej zbierky, ktorej texty sú naozaj rozptýlené do viacerých smerov. Pohrával som sa s myšlienkou zaslať redakcii dlhý zoznam kľúčových slov definujúcich zbierku. Súvislý text však bude zaiste vnímaný s o čosi väčším porozumením, a tak som sa rozhodol napísať reflexiu knihy práve cez prizmu rozbiehavosti, ktorá sa v zozname kľúčových slov dostala na prvé miesto.

„môj výklad bude vágny / pravdepodobne nevzbudí  žiadne nadšenie“ (s. 33)

Správa o fiktívnej monarchii má totožnú vonkajšiu štruktúru ako autorova debutová zbierka Neviditeľný terén (2021). Šutarík rovnakým spôsobom vyčleňuje niekoľko oddielov (dokonca opäť nájdeme aj záverečnú skladbu), pričom každý z nich je uvedený citátmi z básní iných autorov. Tie slúžia ako isté koordináty pri čítaní knihy, napr. poéma Neskutočné mesto Vladimíra Reisela odkazuje na surrealistickú poetiku a dôležitosť priestoru, citát Ivana Wernischa zas anticipuje prestupovanie realít. Čo je však na prvý pohľad odlišné, je dĺžka jednotlivých básní. Ich podstatne kratší rozsah vo mne vzbudil nádej, že spolu s tvarovou kondenzáciou možno očakávať aj väčšiu koherenciu textu. Bohužiaľ, došlo iba k redukcii slov. Vágny dojem z prečítaného ostáva rovnaký. Šutaríkova poézia je rozptyľujúca, naratívna, vo svojej náznakovosti však len málo sujetová a pomerne nejasná. Básne sú do veľkej miery snové, roztekajú sa po veľmi priepustnej hranici medzi realitou a snom. Takýto dojem zosilňuje aj množstvo asociačne radených veršov podporujúcich nejasnosť textu: „odporúčam vyhýbať sa chladničke / nič dobré vás v nej nečaká / naproti tomu kôlňa je neutrálnym miestom / nájdete v nej mnoho námetov na rozhovor s rôznymi entitami“ (s. 13). Snovosť a strácanie sa v texte sú zaiste zámerom, o ktorom sa autor v súvislosti s debutom vyjadril v Nedeľnej chvíľke poézie_FM s Mirkou Ábelovou. Málokedy je to však príjemné, sladké alebo pokojne aj horkosladké strácanie sa v snoch. Významy a zmysel Šutaríkovej poézie sa strácajú v lexémach a grafémach a po niekoľkých stranách celá zbierka splýva do veľkého zmätku fráz, obrazov, písmen a slov, miestami prerušeného jasnejšie formulovanými a pôsobivými postulátmi: „je pravdepodobné že každý na tejto planéte / vykonal aspoň jeden dobrý skutok / neskôr zmizol medzi podstatnejšími spomienkami“ (s. 29); „vyberali sme si súčasníkov s darom reči [...] neostali s nami žiadni významní stratégovia“ (s. 39).

„a zbytočne dlho som nad ňou premýšľal“ (s. 14)

Knihou sa tiahne viacero motívov a opakujúcich sa obrazov: krajina v horizontálnych líniách v podobe výhľadov, západov slnka a pod., často aj mokrá a vodnatá: „na pohyblivom horizonte sa dvíha mesto“ (s. 38); „jeden druhého dokázali nájsť aj v ryžových poliach“ (s. 17). Mnoho veršov zdôrazňuje senzuálne vnímanie, rozdiely medzi svetlom a tmou, dňom a nocou. Básne však obsahujú aj mnoho auditívnych podnetov: „sprievodné javy ako vŕzganie dverí / neprirodzené tiene či zvuky vychádzajúce spoza stien / sa pri troche tréningu dajú ignorovať“ (s. 13). Paradoxne, množstvo senzuálnych obrazov vo mne dojem zmätku v nadväznosti na tému iba umocňovalo. Kým Neviditeľný terén možno radiť k jednej z mnohých, v súčasnej slovenskej poézii takých populárnych katastrofických kníh, Správa o fiktívnej monarchii na debut tematicky nadväzuje a ukazuje nový, fiktívny, (re)konštruovaný postkataklizmatický svet. Práve zobrazenia rôznych reálií tohto sveta vo mne vyvolávali zdanie, že pozorujem opisy procesov a javov, ktorých príčiny a následky sú pre mňa neznáme, a teda aj nepochopiteľné. Ide predovšetkým o verše príznakovo senzuálne, ktoré by mali byť za bežných okolností interpretované a interpretovateľné. Napriek tomu sa mi to nie celkom darí: „vrátnicou sa opäť ozývajú kroky / na stole je list v zelenej obálke / zrejme som ho už čítal a nie raz“ (s. 16); „tí menej šťastní sa vydávajú opačným smerom / výhľad je zakalený zmesou modrej a zelenej / a rôzne drobné odbočky nikam nevedú“ (s. 49); „ktovie ako by sa odvíjali moje cesty / ak by som neodovzdal svoj klobúk úradom“ (s. 24). Autor píše „Veci ako smog kľúče či kvetináče sú pre mňa nepodstatné“ (s. 21) a ja, násilne vytrhávajúc verš z kontextu básne, uvažujem: sú teda rovnako nepodstatné aj zelená obálka a obraz klobúka? Alebo je klobúk symbol? Tak či onak, vyvoláva vo mne nanajvýš voľnú asociáciu k obrazu Syn človeka (1964) od Reného Magritta. Kladiem si otázku: je práve toto vklad surrealizmu? Túžim po význame jednotlivých veršov rovnako, ako túžim vidieť tvár muža? Zohráva tu klobúk rovnakú úlohu ako jablko? Odpovedám si: asi. Okrem asociačného písania a snovosti je inšpirácia surrealizmom zjavná práve vo výrazných vizuálnych obrazoch, ktoré môžu pripomínať niektoré surrealistické maľby Salvadora Dalího: „ešte je tu zvonkohra nad roztekajúcim sa údolím“ (s. 13).

„v stále viac zahmlenej prítomnosti“ (s. 51)

Okrem rozptyľovania významov sa v Šutaríkovej knihe stretávame s rozrušením aj na úrovni priestoru a času. Prehistorická maľba zo skalného previsu Mas d'en Carles (Montblanc, Conca de Barberà) vyobrazená na obálke nabáda básne čítať s vedomím čiastočného ukotvenia v praveku: „na dvore niekto založil oheň“ (s. 14). Jednotu priestoru a času narúšajú filmové strihy medzi strofami jednotlivých básní. Kým prvú strofu básne Ani ozvena otvára dvojveršie „počas spánku som vytušil vznik potenciálnej hrozby / a oboznámil som s ňou lovcov ktorí mali práve službu“, druhá strofa sa začína „pozoroval som ako z obchodov vyhadzovali kabáty“ (s. 15). Okrem strihu možno uvažovať aj o akomsi zmiešavaní realít, minulosti a súčasnosti, ktorých syntézou je postkatastrofický svet fiktívnej monarchie. Tá predstavuje zvláštny koncept, spájajúci dva prvky. Na jeden strane je to dystopická fikcia reprezentujúca neskutočný priestor a čas viažuci sa na potenciálnu prítomnosť či prítomnosť s perspektívou budúcnosti. Na strane druhej je to monarchia ako koncept skutočného, no pominutého, a teda rovnako neuchopiteľného priestoru či spoločenského usporiadania. Už som spomínal, že básne sa pohybujú medzi snom a realitou, treba však zdôrazniť, že aj realita fikčného sveta je vo svojej podstate len iluzórna. Šutarík tak sprostredkúva exkurzy do rôznych spoločností a kultúr naprieč priestorom a časom: lovci a oheň implikujú pravek, demiurg z básne Ani ozvena (s. 15) odkazuje na antiku, báseň Odhlásenie pobytu (s. 20) zas spomína monarchiu a minarety, v básni Stručné odpovede (s. 27) nájdeme grimoár (okultná kniha magických praktík vyskytujúca sa približne od polovice stredoveku) a v enumerácii by sa dalo pokračovať. Špecifický typ reality vykresľuje báseň Za panelovým domom, ktorá, pripomínajúc poetiku Michala Habaja, možno až príliš priamočiaro odkazuje na virtuálnu realitu „postavy mi ožijú priamo pod klávesnicou“ (s. 48). Aj na poslednom menovanom príklade vidieť spôsob narábania s reáliami nášho sveta, pomocou ktorých Šutarík kreuje svoj vlastný svet, v ktorom sa spoločnosť rodí a formuje nanovo. Niekedy prostredníctvom lovcov a zberačov, inokedy v zastúpení simulovaných postáv počítačovej hry. Syntetizačné majstrovstvo autora sa plne prejavilo: v tomto svete (a aj v knihe) je totiž naozaj všetko.

„šokujúce pointy sa valia“ (s. 60)

A presne to je ten problém. Kniha sa rozbieha všetkými smermi súčasne. A ak je sila odstredivých vektorov rovnaká, ako čitateľ ostávam stáť na mieste. Spôsobuje prílišná rozbiehavosť nejasnosti ústiace do čitateľskej frustrácie? Áno. Je tento chaos dielom náhodného prekombinovaného spájania, alebo dôsledne sledovaným autorským zámerom? Neviem. Tak či onak, práve frustrácia, úzkosť či strata sú pocity človeka, ktorý si uvedomuje, že kráčanie predstavuje súbor úkonov: zdvihnutím nohy sa oddeľuje od zeme (terénu), ktorý v tom momente už neexistuje, a napriaha sa k terénu, ktorý ešte neexistuje. Nereflektujú tieto pocity dojem z neuchopiteľného sveta, ktorý sa svojou amorfnosťou nápadne podobá súčasnosti? Zo sveta, o ktorom dostávame správu, ktorej úlohou je referovať o už uskutočnenom, no pritom – keďže rozprávame o postkataklizmatickom svete – máme na mysli (ne)ďalekú budúcnosť. V tomto zmysle sú Šutaríkove básne ako prehistorické maľby na stenách jaskýň, podávajúce nám správu o skutočnom, a predsa neskutočnom svete. O svete, o ktorého existencii vieme, nevieme však veľa o ňom – to, čo nám ostalo, sú len nezrozumiteľné maľby, pri ktorých zväčša určujeme ich polohu, vek, farby, materiál. Nevieme v nich čítať, dokážeme však identifikovať, čo približne zobrazujú, dokážeme rozpoznať siluety postáv a približne pochopiť, čo robia: „vyhni sa siluetám na pobreží“ (s. 32); „tí čo odišli po sebe zanechali obrysy“ (s. 58); „hľadaný terminál sa nachádzal priamo vedľa pivnice“ (s. 29). Vidíme opisy činností, pričom o ich príčinách a dôsledkoch nemáme možnosť vedieť. Je to však to poznanie, po ktoré sme si do jaskýň prišli?

(Šimon Čižmár pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)