Prozaický debut Jany Micenkovej Sladký život je razantný. To o ňom možno povedať bez akéhokoľvek hodnotiaceho stanoviska. Táto razancia spočíva predovšetkým v jazykovej stránke poviedok, v spôsobe, ktorým autorka konštruuje dejové linky, a v hodnotovom základe diela. Rovnako môžeme túto razantnosť pomenovať ako nekonvenčnosť. Tá však nie je vždy na osoh, najmä ak sa autorka prestane kontrolovať.
Micenková rozpráva príbehy tridsiatnikov, teda generácie, ktorá sa narodila za bývalého režimu a vyrastala v deväťdesiatych rokoch – generácie Y alebo tzv. millennials. Jej strasti a slasti, ironicky naznačované už v názve zbierky, autorka vykresľuje cez rôznorodé postavy-postavičky. Tie nevyužíva na zobrazenie konkrétneho dynamického vnútorného sveta, skôr s nimi narába ako so zástupnými symbolmi rôznych súčasných životných štýlov, plánovaných alebo neplánovaných (väčšinou neplánovaných), chcených aj nechcených (väčšinou nechcených). Autorka tak kreslí akúsi mapu stereotypov a, v lepšom prípade, symptómov svojej generácie a zaznamenáva peripetie neukotvených a túžiacich postáv, ktoré hľadajú svoje stabilné miesto vo svete a zmysel života, nech by ním malo byť čokoľvek.
A tu treba čakať naozaj čokoľvek, keďže autorka nepozná smer, ktorým by sa príbeh nemohol uberať. V tom je jej prístup sympatický, ak sa čitateľ nechá viesť príbehom – na to však treba mať stanovené isté limity, a tie Micenková očividne nemá (a to ani v jazykovej rovine). Preto sa stane, že v jednej knihe čítame pomerne rôznorodé texty – fragmentarizovanú výpoveď o generačných problémoch NEKROgames, ktorá v podstate hneď na úvod ponúka náhľad na Micenkovej celkovú metódu a zámer, magickorealistické texty ako Cat Woman, Vymazanie pamäti či Paradise, hororové poviedky Pán Hybš tu už nebýva a Sabat alebo pišťankovské paródie na určité prejavy ľudskej mentality a slovenskosti ako text Svadba. Zbierka ako celok pôsobí nekoherentne, viaceré texty umelecky lepšie obstoja osamote mimo kontextu celku. Väčšinu však spája rovnaká hyperbolizovaná výpoveď o chaotickom živote dnešných tridsiatnikov. Žánrovo je kniha až príliš rozmanitá. Na jednej strane čítame civilne a realisticky poňaté prózy s istým nádychom absurdna – tých je väčšina. Na druhej strane sú texty, kde sa táto absurdnosť pretavuje do fantastickej podoby. Tá sa najviac funkčne prejavuje v textoch Paradise a Pán Hybš tu už nebýva. Ostatné poviedky, pokusy o horor či magický realizmus, zlyhávajú na nefunkčnosti fantastických prvkov (V skratke či v poviedke Nový svet, keď sa postava vysokoškolskej učiteľky na záhradnej párty napije neznámej tekutiny, z ktorej ohlúpne a otupie, no ktorá ju spraví šťastnejšou). V kontraste k nim ako najlepšie texty zbierky možno menovať poviedky Alan Andračovič, Svadba, Filmová vášeň a Čajka is dead, v ktorých autorka nachádza mieru a rovnováhu nielen v jazyku, ale aj v konštruovaní príbehu. Kým ostatné texty chcú nasilu zaujať čitateľa, za každú cenu ho prekvapiť a pobaviť, zatiaľ čo, obrazne povedané, bijú po hlavičke ten istý, už hodnú chvíľu zabitý klinec, spomenuté texty idú priamo, ale nenásilne a úsporne k pointe, ktorá čitateľa zasiahne, aj keď nemusí byť prekvapivá.
Postavy sú takmer totožne bezperspektívne a zaseknuté v jednej životnej etape s minimálnymi až žiadnymi vyhliadkami do budúcnosti, avšak uvedomujú si silnú, i keď v konečnom zmysle zbytočnú potrebu radikálne zmeniť svoje životy aj seba samých: „Tak plynuli roky a nebolo nič, čo by zásadne vybočovalo z miery. Život nebol ani krutý ako v tragických filmoch, ani prehnane šťastný ako zo statusov Dary Rolins. Bol to život, ktorý by sa určite dal vylepšiť ďalšími nadštandardnými hodnotami, ale nič by sa nestalo, ak by sa mu niečo ubralo“ (s. 138). Pritom nezáleží, o akú postavu ide – v tomto prípade intelektuálne, keďže toto hodnotiace kritérium Micenková aplikuje na postavy. Ironizuje a paroduje bez rozdielu stereotypy vysokej intelektuálnej kultúry (elitárstvo, pôsobenie na vysokej škole, verejné čítanie poézie, sledovanie artových filmov či alternatívne divadlá) a aj nízkej (ignorantstvo, internetové diskusie, bulvárne noviny, ľudoví zabávači). Stagnáciu postáv narúša taká zmena, ktorá im umožní prekročiť ich situáciu, v extréme dokonca priamo možnosť stať sa niekým iným. Tieto zmeny sú však ironicky nadhodnotené a predovšetkým bizarné – či už ide o pedofilné chúťky, ktoré sa v detskom tábore prejavia u Janka Rybárika, alebo o zoznámenia sa troch protagonistov so záhadným mládencom v poviedke Schrödingerova mačka. Nositeľmi týchto radikálnych zmien sú vždy iné postavy, ktoré takpovediac vtrhnú do života protagonistov a prevrátia im ho naruby: „Vrátili sa teda do svojich životov, ale nič už nebolo ako predtým“ (s. 137).
Poviedky sú konzistentné, povedzme, myšlienkovo. Problematická je skôr ich repetitívnosť, ktorá miestami hraničí s využívaním šablóny: postava má nenaplnený život, čosi radikálne vstúpi do jeho každodennosti a postava sa nepravdepodobným spôsobom mení. A aj napriek snahe podať príbeh s čo najbizarnejšími zvratmi (alebo azda kvôli nej) väčšina textov napokon vyznie fádne, najmä keď autorka podľahne vlastnej metóde a začne ju uplatňovať mechanicky. Najlepšie to vidno na poviedke Dolce vita, ktorá je presýtená pokusmi ironizovať životné štýly protagonistov (majetní homosexuáli, stoneri, New Age lesby, blogerky) a zlomami v deji odôvodnenými potrebou protagonistov ustavične čosi meniť na svojich životoch. Postavy sa stále točia okolo stále tej istej prázdnoty, v konečnom dôsledku ostáva prázdny aj text, nepomáha mu ani snaha o moderný jazyk, o tematickú aktuálnosť (adopcie detí homosexuálmi), ani strašenie smrťou. Argumentovať nelogickosťou proti týmto dejovým zvratom by nebolo správne, keďže tá je tu zjavným tvorivým princípom. Micenková však zlyháva, keď nelogickosti nedokáže dať patričný význam. Príkladom môže byť poviedka V skratke, ktorá rozpráva o stretnutí muža a ženy na triednej stretávke a ich následnom vzťahu. Text, ktorý dlho pôsobil ako pomerne zručne a trochu pišťankovsky napísaná sonda do života ženy stredného veku bez vyhliadok, sa v závere otáča na fantastický a patetický epilóg: žena odrazu nájde v byte DVD nosič, ktorý ju vcucne, a žena sa stáva virtuálnym programom pre osamelých mužov.
Pišťankovský nádych má tiež jazyk Micenkovej textov. Do značnej miery je zložený z vulgarizmov, ktoré sa vo veľkom objavujú nielen v pásme postáv, ale aj v pásme rozprávača. Tie celkom jasne vyjadrujú postoj autorky aj postáv k svetu, nadužívanie zároveň oslabuje ich účinok. Expresívny a naturalistický jazyk próz nie je teda problémom, Micenková za vulgarizmy neschováva neschopnosť vypovedať o svete, aj napriek ich hojnému počtu nie sú zbytočné, hoci sú niekedy účelové. Horšie je to v momentoch, keď sa jazyk zbierky banalizuje a autorka sa uchyľuje k lacným a prvoplánovým slovným hračkám a opisom: „(...) udivene pozerali na močiaceho vtáka a potom sa začali rehotať (...). A potom sa naraz postavili a čúrali a strašne sa smiali z tejto doslova ‚kokotiny‘.“ (s. 132)
Sladký život Jany Micenkovej je istým typom kritiky súčasnosti nielen spoločnosti a systému, ale aj samotných ľudí, ktorí tieto štruktúry tvoria. Na jednej strane umelecky stvárňuje generačný pocit, na druhej strane ho s odstupom ironizuje. Nepátra po podstate pocitu prázdnoty u svojich postáv, ten je a priori daný a čitateľ sleduje už len spôsob, akým sa z neho (zbytočne) snažia vymaniť. Je to práve táto cynická rezignácia, ktorá pôsobí sviežo (a že sa týmto slovom na prebaloch kníh a v recenziách veru nešetrí). A bola by ešte sviežejšia, ak by z nej zároveň nevyžarovala prehnaná a príliš očividná snaha vyhraniť sa.
(8. 5. 2018)
- prečítané 2891x