Plav

Pôsobivosť štyroch prozaických kníh venovaných minulosti je odlišná. O tom, do akej miery úspešne sa podarí literatúre sprítomniť minulosť, rozhoduje viacero faktorov. K dôležitým patrí neošúchanosť témy, ale aj úsilie, ktoré autor vynaložil pri pátraní po zdrojoch a pri rekonštrukcii predmetu svojho záujmu, to, či sa mu podarilo objaviť niečo doteraz nepoznané.

Konštrukcia sujetu má rozprávkový pôdorys, hrdina je tu na „výprave“ a počas cesty stretáva ľudí, ktorí zaujímajú postavenie rozprávkových pomocníkov – od každého sa čo-to dozvie a posunie sa o krok bližšie k svojmu cieľu: terapii. Zápletka je vystavaná konvenčne, na spôsob Kafkovho Zámku: protagonista sa nie a nie dostať k profesorovi, ktorý jednostaj mysteriózne uniká.

Zmena neprichádza, nič zásadné sa nedeje, čo opäť smeruje k širšiemu adresnému my – k nám zúfalo snažiacim sa premeniť, vylepšiť, modernizovať spoločenský priestor, čo však nejde ruka v ruke s mentálnou premenou. Z tohto pohľadu je Pekárkovej poézia rozhodne viac než ironickým bonmotom, je ostrou kritikou degenerovanej spoločnosti, ktorá si nevidí na koniec ulice.

Prinášame autorizovaný prepis rozhovoru, ktorý pre Český rozhlas pripravila a nahrala Kamila Schusterová. Ako celok odvysielaný nebol. Rozhovor sprostredkoval Zdeněk Doskočil.

U Ballu je sociálna empatia tichým postulátom, prchavým predpokladom možnosti existovať inak. Síce s ním nenarába prvoplánovo, ale viackrát o ňom píše. V prípade Vadasa je empatia problematická, absentuje na úrovni autorského gesta, a to napriek tomu, že próza Šesť cudzincov vznikla azda ako pokus citovo kultivovať slovenského čitateľa a upriamiť jeho pozornosť na – podľa opisu na zadnej strane obálky – „dejinnú kauzu, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali“.