Plav

Nejde o analytický prieskum udalosti s cieľom dozvedieť sa čo najviac, ale o naratívne rozvíjanie jej pôsobenia na subjekt. Asi základnou otázkou rozprávania je, ako hromadná vražda zasiahla ľudskosť niekoľkých protagonistov. Nie je to márne východisko: dať slovo svedkom a páchateľom, priamym i nepriamym, a zároveň upozorniť, aká neistá je hranica medzi jednými a druhými. 

Těžiště sbírky leží v dekonstrukci figur a floskulí, představ a názorů, vlastně jakýchkoli ustálených, vyprázdněných způsobů vypovídání i samotné syntaxe, jejichž opakováním vyjadřujeme a zároveň stvrzujeme platnost myšlenkových schémat západní kultury, která myšlení jako takové uzavírá do sítě pojmových relací a přibližností.

Hrínová i Gibová píšu o svete, ktorému rozumejú, ktorého sú evidentne aj samy súčasťou. Píšu o mestských čudákoch, s ktorými samy žijú, o ľuďoch, ktorí sa sami pokladajú za spoločenských jednorožcov a eklektických bastardov, na ktorých sa síce nalepilo všeličo, ale nič z toho nevytvára ich identitu.

Nejde tu o bezbrehý nihilizmus a hračkársky cynizmus – za výsmechom a skepsou sa skrýva očividná starosť o svoje postavy (alebo aspoň o väčšinu z nich). A Micenkovej kniha je v pravom zmysle slova cynická: prejavuje sa v nej potreba demaskovať ideály i zaužívané myslenie a  relativizovať motiváciu ľudí, avšak s vedomím, že do istej miery je nutné potlačiť nutkanie pre dobro funkčného života.

Zbierka Richarda L. Kramára sa snaží evokovať rôzne druhy kontaktu s povrchom, zvieraťom, človekom či so sebou. Niektoré typy úchopov je však potrebné trénovať, ak majú byť správne. Čo je však správne? Je správne to, čo je zaužívané, čo považujeme za zvyk?