Plav

Rozsiahly román Máriusa Kopcsaya Dedo Lužko sa odvíja v dvoch časových rovinách. Protagonistom tej z minulosti je Rudolf Lužko, čiže titulný Dedo Lužko, pre vnuka Dedoluško, v produktívnom veku kapitán pohraničnej stráže; v tej zo súčasnosti je hlavnou postavou jeho vnuk novinár Karol Kotuna, prezývaný Kajoluško. Ich príbehy sa striedajú, v mnohých momentoch aj prelínajú. Príbeh starého otca – a v neposlednom rade aj babičky Libušky – sa tiahne takmer celým 20. storočím, v ktorom prežil množstvo dejinných i rodinných udalostí, je aj jazykovo starosvetskejší, uhladenejší, pýta sa dokonca povedať jemnejší. Karolova línia sa síce odohráva najmä v súčasnosti, obsahuje však množstvo exkurzov do jeho detstva, je rôznorodejšia, hovorovejšia, expresívnejšia, dynamickejšia. Táto podvojnosť kopíruje charakter autorových poviedkových kníh, v ktorých pásma zaoberajúce sa minulosťou sú miernejšie, menej ironické, spomienkovo zaťažené, a tie zo súčasnosti ostrejšie, viac groteskné a bezprostredné. Vždy ich však spájajú pocity ničotnosti, bezcieľnosti, nedostatočnosti seba a života ako takého, dôverne známe z Kopcsayovej predošlej tvorby. V Dedovi Lužkovi pristupuje Kopcsay k minulosti cez pamäť jednej rodiny, no tentoraz dôslednejšie mapuje podstatnú časť 20. storočia a do diania zapája viacero dobovo príznakových postáv a historických udalostí.

Východisko súčasnej línie sa zásadne neodlišuje od ostatných Kopcsayových próz. Stretneme sa s Karolom, kopcsayovsky rozháraným a neurotickým protagonistom, ktorý neustále reflektuje problémy píšuceho človeka – je spisovateľ, novinár a dennikár/zapisovač. Čítame pritom špecifický rytmus hovoru, až tliachania, sledujeme fantastické postavičky, množstvo groteskných situácií a úvah nad ťaživými, existenciálnymi záležitosťami. Meteorologické vsuvky, prítomné v celom Kopcsayovom diele, podčiarkujú Karolovu melancholickú náturu. Citlivosť na počasie signalizuje vysokú citlivosť voči svetu, pre Karola miestami až neznesiteľnú, odkazuje na vnímanie všetkého, čo ho obklopuje. Motívy nebies a vesmíru zas predstavujú odvrátenie pohľadu od sveta do diaľky a do neznámej temnoty, pre protagonistu sú detenzívnym momentom v rytme sveta a príležitosťou na sebareflexiu.

Dobre známe súradnice Kopcsayovej tvorby sú však konfrontované s menej typickou líniou z minulosti, so životom Deda Lužka. Toho síce naplno zachytili udalosti 20. storočia, no v zásade prežil medzi nimi pohodlný, málokedy rušený život, iba kde-tu nahlodaný pochybnosťami. Jeho vnuk Karol žije v slobodnej demokratickej spoločnosti, a pritom pociťuje existenčné obmedzenia a existenciálnu úzkosť, vníma nespravodlivosť, pracuje pod neustálym tlakom. Navyše sa na ňom postupne prejavujú nielen individuálne detské a spoločenské traumy (odchod otca a invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968), ale aj hlbšie zakorenené rodinné problémy, ústiace do permanentného pocitu, že nikam nepatrí. Ďalším článkom v reťazi je jeho syn – Karol ho pozoruje v priamom prenose ako ďalšieho nositeľa týchto tráum. Román otvára viacero otázok. Ako sa správne situovať v akomkoľvek spoločenskom zriadení? Do akej rozhodujú o spokojnom živote osobnostné črty či sociálne prostredie? Jednu z odpovedí ponúka Karolovi Dedoluško, keď sa mu prisní z druhého sveta: „A keď sa Kotuna senior stratil z tvojho života, tak som tu bol aspoň ja. A trochu ma trápilo, že ťa jaksi nejako nesprávne pridelili, teda ty sám si sa pridelil na nesprávne miesto, medzi takých ľudí, čo sú so všetkým nespokojní, aj so sebou – a takým niet pomoci. [...] Dá sa to napraviť, ale musíš sa vrátiť do roku 1972 alebo do roku 1968“ (s. 271). Riešenie týchto problémov nie je prosté a definitívne, ako vidieť v citáte a ako napokon napovedá viac než päťstostranový rozsah románu.

Oboch „luškov“ sprevádza životom plejáda vedľajších postáv. Niektoré dejinami jednoducho prejdú bez veľkej ujmy a spokojne (Dedoluškovi kolegovia Bukovič a Dubovič), iné, fantaskne ladené, sa objavujú v rozličných inkarnáciách v odlišných dobách a kontextoch (Peterka) alebo sú jednoducho nevysvetliteľne všadeprítomné a nepovšimnuté v množstve situácií (Musil Musilovič). Protagonistom však tieto postavičky vždy pripomínajú ich údel, v interakcii s nimi sa obaja konfrontujú so svojím vnútorným svetom a životným smerovaním. Každá z týchto postáv pritom zastupuje rôzne prístupy k „prežitiu“ v dejinách na rôznych mocenských úrovniach: niekto sa musí obracať dole, niekto je na vrchu a kontroluje ostatných – a ktosi sa nezávisle a bezpečne hmýri v strede. Vo výsledku to však nie je také jednoznačné. Karol pracuje v novinách, má určitý nadhľad, vládne slovom a je dostatočne informovaný, v skutočnosti je spoločensky ostrakizovaný a cíti sa byť marginalizovaný: „On sám je svoja metla, Karolometla ho zmetie z javiska života na smetisko dejín“ (s. 474). Lužko má ako kapitán pohraničníkov nespornú moc a spoločenský status, životom však prechádza s pocitom radového, pracujúceho občana a bez vedomia nadradenosti: „Kolegovia mu vraveli, vraj Chruščov odsúdil na zjazde to, čo sa robilo za Stalina. Čo ak teraz nastanú zmeny? Čo ak aj za ním pošlú zhora nejakého chruňa a ten Lužkovi povie – všetko je zle, čo ste doteraz spravili! A vari robil niečo zlé? Chodil do práce. Chránil štát“ (s. 142 – 143). Z morálneho hľadiska sa ich životné misie tiež komplikujú – obom sa s rôznou intenzitou pripomínajú skryté či otvorené pochybnosti, či skutočne slúžia tomu, čo považujú za dobro.

Kopcsayovo rozprávanie o dejinách a súčasnosti si nenárokuje na objektívnosť a podrobné, vyčerpávajúce zaznamenávanie veľkých udalostí. Podstatné je subjektívne plynutie času a vnímanie dejín. Príbehy oboch postáv sa odvíjajú v časových skokoch medzi minulosťou a „prítomnosťou“, pričom obsahujú momenty, v ktorých sa rozprávanie oboch prelína, prípadne sa jeden druhému zjavujú vo vedomí naprieč časom a prehovárajú k sebe. Metafory akéhosi spoločného rodinného vedomia, spoločnej skúsenosti a pamäti sa prejavujú cez rôzne čiastkové motívy v priebehu celého románu. Ide napríklad o predmety, ktoré samy osebe nemusia mať zásadný význam, ale disponujú určitou aurou originálu, jedinečnosti a subjektívnej nenahraditeľnosti – napríklad žltá taška Karolovej mamy, viackrát premaľovaný obraz jeleňa či starožitný Dedoluškov teplomer. Jedinečný predmet po starom otcovi ukazuje čosi, čo už nie je celkom relevantné (Réaumurovu stupnicu), no pre Karola má (hádam práve preto) nesmierny význam ako kus rodinnej a osobnej pamäti. Epizóda so zlikvidovaním teplomera pri výmene okien v matkinom byte je v istom zmysle príznačná: definitívne zaniká niečo, čo sa len ťažko replikuje, kúsok po kúsku ubúda z Karolovho životného sveta, navyše Karolovi stratu nikto nevynahradí. Spolu s konkrétnymi predmetmi sa knihou tiahne motív vždy prítomných zvukov. Karol ich počuje odmalička, spájajú sa mu s ťaživými myšlienkami a úzkosťami, ohlasujú zlé udalosti. Zvuky tvoria permanentnú kulisu jeho súženiu, od obyčajného zvonenia telefónu či zvončeka pri vchodových dverách, cez rachotiace tanky v auguste 1968 až po predmety, ktoré neustále vydávajú svojrázne citoslovcia, akoby ožívali a prihovárali sa. Tvorba citosloviec podčiarkuje svojský typ kopcsayovskej hravosti a humoru – nie sú terapeutické či odľahčujúce, vyjadrujú skôr všadeprítomné prejavy sveta, v ktorom sa človek pokúša situovať, a ich neznesiteľnú intenzitu.

Paralelne k tomu, čo sa odohráva vo vnútornom svete Dedoluška a Karola, možno čítať aj obraz spoločnosti, resp. dvoch spoločností, v Kopcsayovom románe. Karol je človek, ktorý túži po vnútornom pokoji, no nedokáže sa vyrovnať s určitými okolnosťami svojho života, či už ich má, alebo nemá pod kontrolou – od banálnych až po tie najzávažnejšie problémy je jeho existencia preplnená napätím a protirečeniami, ktoré jednoducho musia spolu koexistovať. Lužko žije usporiadane a spokojne, no popiera v sebe tušenie, že pod povrchom diania sa skrývajú ťažko obhájiteľné rozpory (čo sa najexponovanejšie prejaví v závere románu v krátkej spomienke na oslobodenie Červenou armádou). V tomto ohľade je zaujímavá aj babička Libuška. Tá síce väčšinu románu poslušne sprevádza Dedoluška, no jej existencia je, najmä v úvodných kapitolách, určovaná nutnosťou prispôsobiť sa vôli ostatných, odoprieť si, čo skutočne chce, a zmierovať sa s raz danou trajektóriou svojho života. Knihou sa tiahnu prevažne pocity frustrácie, úzkosti, bezmocnosti a bezcieľnosti: je ťažké existovať s nimi, je ťažké nemať ich. Kompromisom medzi týmito dvomi možnosťami je nebytie, ničota, ktorá Karola sprevádza odmalička, napríklad v nesmierne sugestívnych pasážach o prvotných, detských konfrontáciách s vlastnou prázdnotou a svetom ako apriórne nehostinným miestom: „Cítil to jasne, hoci to nedokázal pomenovať, díval sa na svoje ruky a nohy obuté do bielych detských topánočiek a zreteľne videl a cítil, ako sa mu v nich mrví prázdnota – ako neviditeľné mravčeky. Šteklila ho a jednostaj mu o sebe dávala vedieť. Cítil, že je prázdnotou obdarenou naskrze zbytočne schopnosťou vnímať svoje prázdno“ (s. 346). Často sa prejavujú aj ako výsledok medzigeneračnej komunikácie s Dedoluškom – ten ako človek, ktorý už viac nie je, dobre vie, o čom Karolovi hovorí.

Deda Lužka možno pokojne nazvať Kopcsayovým tour de force, je intelektuálnym a somatickým priblížením toho, čo to znamená žiť v dnešnej spoločnosti – byť ochromený bezmocnosťou a bezcieľnosťou. Zdá sa však, že „dnešnej“ by sme mohli smelo dať do zátvorky. Napokon, u Kopcsaya je zbytočné oddeľovať človeka a jeho osobnosť od spoločnosti – postavy sú s ňou späté, často bolestne a vždy citlivo. Z románu napokon vyrastá poučenie, že spoločnosť, v ktorej človek žije a ktorú spoluutvára, nie je večná, mení sa permanentne a neraz deštruktívne, ako naznačuje Peterka Lužkovi: „,O tridsaťročnej vojne ste počuli, Lužko? [...] Po nej bolo z Európy spálenisko. Nefungovalo nič. Niektoré mestá ostali prázdne. Šírili sa choroby, deti sa neučili, ľudia sa odnaučili robiť na poli. Trvalo niekoľko generácií, kým zasa dokázali normálne žiť. My sme nieže v tridsaťročnej, ale v oveľa dlhšej vojne, Lužko, možno aj storočnej. A ešte stále sa neskončila. Tak kedy prídu nejaké normálne generácie, povedzte? Jediní normálni a nepoznačení sú tí, čo to neprežiliʻ“ (s. 237). Ak sa zrútil systém, ktorý pomáhal udržiavať v chode pohraničník Lužko, pokojne a azda prirodzene sa môže zrútiť aj ten Karolov. Román vytvára sugestívny obraz spoločnosti v krízovom procese, normalizačnom i dnešnom, pričom naznačuje, že ľudské dejiny sú samy osebe dlhotrvajúcou krízou a nekončiacim konfliktom.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)