Plav

Márius Kopcsay (1968) je renomovaný a oceňovaný prozaik. Po šiestich rokoch od šuplíkového románu Stena tentoraz vychádza autorovi román Dedo Lužko, ktorý bol zaradený do desiatky ceny Anasoft litera. Pred časom vyšla monografia literárnej vedkyne Tamary Janecovej o jeho tvorbe. O ceste k románu, jeho pozadí a mimoliterárnych súvislostiach je nasledujúci rozhovor.

 

(Na autorskom čítaní, 2016)

 

V prvom rade gratulujem k nominácii na cenu Anasoft litera. Počítaš ich?

Ďakujem. Je v poradí šiesta a je to pre mňa stále veľké povzbudenie. Keď človek pár rokov nie je nominovaný, neberie to ako samozrejmosť.

 

Od vydania knihy Stena uplynulo pár rokov. Aká bola tvoja cesta k novému románu Dedo Lužko? Matne si spomínam, že pred približne ôsmimi či deviatimi rokmi si sa o úryvky z neho delil na sociálnych sieťach.

Medzitým mi druhýkrát vyšiel román Domov a súbor prvých troch zbierok poviedok. Nebolo to teda úplne hluché obdobie, navyše som počas neho napísal, alebo rozpísal viacero rukopisov, ktoré – ako verím – postupne vyjdú. No je to po šiestich rokoch prvá nová knižka.

Cesta k jej dokončeniu, nie napísaniu, bola veľmi dlhá. Ako správne hovoríš, pred ôsmimi rokmi som mal hotovú kompaktnú prózu, ktorej pracovný názov znel Dedoluškov teplomer. Vychádzala z dlhšej poviedky, ktorá opisovala moju vlastnú skúsenosť, takú nemilú príhodu. Podstúpil som vec, ktorú má za sebou asi každý rovesník: výmenu starých okien za nové plastové v maminom byte. Keď remeselníci likvidovali a vyhadzovali staré drevené rámy, vyhodili s nimi aj teplomer, ktorý tam bol od môjho narodenia, dedko si ho tam doniesol ešte v roku 1966. Priznám sa, nie som technický typ a nenapadlo mi preventívne ho odinštalovať a schovať. Rovnako mi ani nezišlo na um, že by ho boli schopní vyhodiť. Ale boli a vyhodili ho. To ma inšpirovalo k napísaniu kratšej prózy o kuse osobnej histórie, ktorá sa viazala na ten teplomer. Od detstva som na ňom pozoroval, koľko je stupňov, či sa ochladzuje, otepľuje, zaznamenával som si počasie. Bavilo ma to v detstve, v mladosti a istým spôsobom ma pozorovanie počasia baví doteraz. Toto zrazu bolo vyhodené, odstránené, v životnom príbehu nastala nejaká nečakaná ruptúra. Zdalo sa mi, že by sa dalo pokračovať ďalej, nabaliť na to širší príbeh generácie mojich starých rodičov, nie s nárokom na historickú presnosť, ani ako životopisný román. Jednoducho som mal chuť dať na papier skúsenosti, ktoré oni zažili v mladosti a v produktívnom veku, ale aj také, čo som poznal iba z rozprávania. Pracoval som teda s materiálom, ktorý nevychádzal iba z mojich skúseností a životných pozorovaní, čo je väčšinou ťažiskom mojich próz. Chcel som si vyskúšať ísť na tenší ľad fikcie a autentického rozprávania.

 

Takže poviedka sa roztiahla na 550-stranový román.

Normostrán má 410. Je to dosť, ale neprišlo mi to nadštandardné. Na román celkom triezvy rozsah.

Asvabaždénie bola tiež celkom hrubá kniha, ale inak vysádzaná. Mystifikátor podľa mňa tiež nezaostáva, má podobný rozsah, ale úspornú sadzbu a malé písmenká.

 

Pri Dedovi Lužkovi som si celkom samozrejme spomenul na ostatné tvoje knihy, ktoré sa zaoberajú súčasnosťou takpovediac geopoliticky (napríklad práve spomenuté Mystifikátor a Asvabaždénie), ale aj na tie, ktoré sa kriticky vracajú k minulosti (Jednouholník, Stena a rôzne staršie poviedky). Avšak myslím si, že Dedo Lužko je spojením týchto dvoch prístupov: plnohodnotne v ňom vedľa seba stoja minulosť a prítomnosť, môžeme ich porovnať a nájsť medzi nimi kontinuitu.

Nuž ďakujem za také hodnotenie, ktoré je v zásade lichotivé a priaznivé. Nemôžem povedať, že by som knihu začal písať s pocitom nejakého zadania, ale záležalo mi na tom, aby bola vnímaná presne takto. Chcel som tam dostať spoločenský rozmer, chcel som reflektovať vývoj.  Alebo, lepšie povedané, ukázať, že situácia, v ktorej sa dnes nachádzame, má svoje korene, svoj vývoj, determinujúci parametre našej spoločnosti.

Písal som román bez nároku na historickú presnosť, no niektoré veci som si, samozrejme, pooveroval. Typickým príkladom tejto metódy je kapitola, v ktorej babička, manželka Dedoluška, prišla o úspory. Mojej babke sa to naozaj stalo – z vena, ktoré dostala ešte ako svoj podiel dedičstva, mala odložené nejaké peniaze, ktoré prežili dokonca aj svetovú vojnu, no neprežili komunistov. Starí rodičia aj chceli kúpiť za tieto peniaze dom, no nekúpili, lebo stále sa niekam sťahovali. Preto o ne naozaj prišli po menovej reforme.

Babička mi to opisovala, no teraz ľutujem, že som si to nezapisoval presnejšie, nezaznamenal, nenahral. Ona bola hlavný rozprávač, dedko bol mlčanlivejší. Z jej rozprávania si spomínam na to, že naozaj bola na nejakom podnikovom odborárskom výlete na Štrbskom plese, keď sa to dozvedela. Prechádzala sa tam, nemohla nič robiť s tými peniazmi, len sa mohla v tom prazvláštnom prostredí nejako vyrovnávať so skutočnosťou, že ochudobnela z minúty na minútu. No a ja som si overoval, kedy sa to stalo, aký dátum to bol, že vtedajší prezident Zápotocký ešte deň predtým uisťoval ľudí, že sa nič nestane, že sa nemusia báť. Takže toto bola kombinácia toho, že som vychádzal z nejakého subjektívneho zážitku, iba som si potreboval potvrdiť background. Ale nie som schopný zavrieť sa v archíve, naštudovať si niečo a na základe toho vymyslieť plnohodnotný príbeh, hoci obdivujem ľudí, čo to vedia.

Medzi reflexiami na knižku som zaznamenal, že práve tieto historické kapitoly sa nepáčili každému, nepôsobili dôveryhodne. Takže je to pre mňa tenký ľad – ako hovorí známa česká filmová klasika, „nebudem se pouštět do žádných větších akcí“. Čiže do vyhraneného typu historického románu by som sa nepúšťal. Takto to stačilo.

 

(Márius Kopcsay vo svojom modranskom domove, 2025)

 

Ak si nechodil do archívov, vychádzal si teda výhradne z rodinnej pamäti?

Sčasti áno, no veľa vecí je tam prirodzene primyslených, možno aj viac, než by sa zdalo. Buď som si primýšľal dôveryhodne, alebo sa z rozprávania mojej babky vo mne uložili aj veci, o ktorých som ani nevedel, jednoducho akési nevedomé informácie. Skúškou správnosti bola v tomto smere moja mama. Keď knihu čítala, stále mi hovorila: ako si to mohol vedieť, veď ty si tam nebol, píšeš to tak presne, ako to bolo, ale ty si to nemohol zažiť, ešte si sa nenarodil. Napríklad udalosť, keď moja mama prišla domov s otcom a oznámili, že sú zosobášení – to sa tiež stalo, ale ja netuším ako. Ako to rodičom povedali, ako si pripili, ako išli na prechádzku, to som si absolútne celé vymyslel.

Ako som spomenul, ľutujem, že som si nerobil nejaké záznamy, nahrávky, oral history. Paradoxne, včera, pol roka po vyjdení knihy, som niečo hľadal dcére do školy a zalistoval som v takom svojom starom fascikli. Tam som našiel papier, ktorý som musel písať, kým ešte stará mama žila a rozprávala mi o tom – naozaj som si pozapisoval, že kedy sa kam sťahovali, v koľkých bytoch bývali. Keď som si to kontroloval, v zásade to sedí s tým, čo je v Dedovi Lužkovi. Je komické, že som nemal k dispozícii ani len túto minimálnu pomôcku, zabudol som na ňu. Ale vzhľadom na to, že nie som ten študijný typ, asi je dobre, že som písal z hlavy, ako mi to napadlo a neopieral som sa o nejaké materiály.

Avšak sú veci, čo som prezeral a preveroval. Sú tam faktografické časti o počasí, pretože som pôvodne mal nutkanie zakomponovať ich do textu, čo mi potom vyznelo neprirodzene. Vyrastal som na verneovkách, takže som vždy obdivoval, ako Verne dokázal potiahnuť príbeh a potom zasa na ôsmich stranách opisovať ulitu mäkkýšov alebo lastúry. On bol v tomto veľmi vyčerpávajúci a dôsledný. Aby som nezachádzal až do takých opisov, dal som do románu vsuvky v kurzíve, akože to je z nejakej fiktívnej meteorologickej príručky. Trošku to rozbíja text, v dobrom slova zmysle. Takže je to aj meteorologický román.

 

Spomínali sme aj spoločenský román, zobrazujúci „malého človeka“ vo „veľkých dejinách“. Pre mňa je však rovnako podstatná aj línia, ktorú si už spomenul: rodinný príbeh, dokonca rodinná anamnéza, založená na porovnaní dedka z minulosti s protagonistom zo súčasnosti, zameranie na ich spoločný osud a charakter. Neprihovára sa predok potomkovi (ako by sme zrejme čakali), ale, naopak, dedkovi sa prihovára potomok.

Áno, často sa mu v duchu prihováram. Niekedy si hovorím, čo by on na to všetko povedal. Veľmi ľutujem, že práve moja babka, ktorá bola komunizmom postihnutá niekoľkonásobne – prišla o majetok, rodina v Čechách o usadlosť, potom ona o úspory – a dokázala sa so všetkým vyrovnať, zomrela tesne pred novembrom 1989, nedožila sa ho. Dedko sa ho dožil, lenže on mal už v tom čase sklerózu, tak neviem, nakoľko to zobral vážne a zaevidoval ako časť svojho života. Nebolo teda možné, aby starí rodičia reflektovali komunizmus po jeho páde. A čo by vlastne povedali? Povedal by dedko, že štyridsať rokov žil v omyle, že žil v systéme, ktorému ako zamestnanec štátnej správy pomáhal? Aj keby nemal sklerózu, čo by už len mohol na to povedať? To sú ťažké veci. Ono sa to ľahko súdi, keď človek píše nejaký článok, tam sú naše hodnotové nastavenia jasné. Ale osobné príbehy sú spravidla oveľa pestrejšie, zložitejšie a málokedy sa dajú hodnotiť tak kategoricky, ako sme v dnešnej dobe zvyknutí.

 

Hovoríš o zaujímavom aspekte rozprávania v románe: zobrazovať minulosť cez každodennosť človeka, ktorý si akúkoľvek drámu sveta v zásade ani nemusí uvedomovať, iba si ju všimne spätne. Naopak, v kapitolách zo súčasnosti je každodennosť až presýtená napätím, na každom rohu číha na človeka čosi priam svetoborné.

Áno, to je zaujímavý postreh. Je to presne tak, vďaka dnešnej informačnej expanzii sme s tým oveľa viac konfrontovaní. Typický príklad je, že keď som šiel pred mnohými, mnohými rokmi do Prahy, moja mama vravela: dávajte si pozor na Václavskom námestí. Lebo ona pozerala správy na televízií Nova a mala pocit, že Praha a menovite Václavák je jednoducho semenisko hrôzy a zla. A potom normálne ideš po Václaváku a tam ľudia normálne žijú – to je realita a médiá ju koncentrujú do vyhranených a konfliktných udalostí.

Tie doľahnú, samozrejme, na toho dedka aj babku, doľahla na nich aj vojna a pocit ohrozenia. Napokon to zahŕňa aj udalosť, ktorú spomínam v závere románu, ako on pomáhal partizánom, ale ruskí vojaci ho chceli v amoku zastreliť. Čo je tiež autentická príhoda a nemyslím si, že jediná, čo sa na Slovensku stala. Musel by som podrobnejšie skúmať, ako vtedy fungoval bežný život, no ja som sa uspokojil s takýmito torzami rozprávania.

Vrátim sa k predošlej otázke. Viem si predstaviť aj dôslednejšiu spoločenskú anamnézu, nejakým spôsobom presnejšie zmapovať minulosť a dopátrať sa, ako sa pretavila do prítomnosti. Ale to platí aj pre rodinnú anamnézu. Povedal by som, že to bola pre mňa najťažšia fáza pri písaní románu, preto som ho tak dlho dokončoval, kvôli prepojeniu historického so súčasným. V zmysle formálnom šlo o otázku, kde jednotlivé príbehové linky useknúť, do akej miery podrobností zachádzať. O rodinnej anamnéze sa v románe naznačuje, že hrdina je celý čas taký nespokojný a nervózny, pretože nie je stotožnený s tým, čo žije, ako žije, kde žije. Hoci žije v neporovnateľne lepších časoch než Dedo Lužko, ktorý bol pritom, naopak, so životom spokojný. To však možno implicitne vyplýva aj z pohľadu na rodinnú históriu hrdinu Kajoluška – ako vravím, je to téma, ktorá sa dá aj ďalej vyčerpávať.

 

(Márius Kopcsay so starými rodičmi, približne 1984)

 

Kontrast medzi časovými rovinami nie je iba v tom, že protagonista vníma všetky udalosti okolo seba scitlivene – z každej strany ho taktiež atakujú úplne neznámi ľudia s rôznymi malichernosťami –, kým v pasážach z minulosti máme len obmedzený okruh postáv, s ktorými sa protagonisti dostanú do styku. Ak sa o niečom bavia, sú to často implicitne vážne veci, ktoré však postavy ako vážne v prvom okamihu vôbec nevnímajú. Viď spomínaná menovaná reforma: vážna vec, radikálne zasahujúca ľuďom do životov, len tak vyšumí.

Je to tak, život to unáša ďalej. Vtedy mali ľudia informácií skôr menej; my ich máme skôr veľa, a nielen informácií, ale aj emocionálnych podnetov. Typickým príkladom je nedávne bizarné stretnutie ukrajinského prezidenta Zelenského s Donaldom Trumpom, to, kde nebolo jasné, či to bola hádka v priamom prenose alebo čo to vlastne žánrovo bolo. Samozrejme, bol som z toho výjavu a z Trumpovho vystupovania zdesený, tak ako mnohí iní. No zrazu médiá a sociálne siete zaplavia názory, že do troch dní vypukne svetová vojna. A my, starí skeptici, vieme, že asi nie. Hneď si to porovnáme s inými udalosťami a hodnotíme to tak, že situácia nie je taká, dajme tomu, vážna. Alebo je vážna, nie však zúfalá – opäť filmová klasika. No dnes musí človek naozaj odolávať pretlaku informácií aj emocionálnych vnemov a výstupov, ktoré nie vždy navádzajú na triezve hodnotenie reality – nehovoriac už o zámerných útokoch na emócie, ako sú dezinformácie a propaganda, pôsobenie ktorých napokon reflektujem aj v Dedovi Lužkovi.

 

Pri tejto téme mi v hlave naskočí situácia z kúpaliska, bizarná a groteskná, kde sa hlavná postava pokúša dostať zo zamknutej toalety, čím rozbehne reťaz agresívnych výjavov. Na jednej strane máme veľké udalosti z minulosti, ktoré tak nejako prejdú a život pôjde ďalej, na druhej máme fixáciu na malichernosti, ktoré vygradujú do absurdných rozmerov.

Ďakujem, aj to je zaujímavý postreh. Ja som si to tak nikdy nedal do kontrastu, ale je to tak, je to dôkaz, že autor nie vždy vie, čo napísal. Ja teda väčšinou neviem. Chodil som na literárny kurz a náš vedúci, dnes už profesor Július Gajdoš, hovoril, že autor nevie, čo napísal a vždy mu to musia povedať druhí. Dnešný hrdina premýšľa, ako sa dostať zo zamknutého záchoda, no možno v 50. rokoch alebo cez vojnu by išlo o útek, ktorým by si zachránil život. Ale verím, že bystrý čitateľ túto asociáciu – implicitne, ako vravíš – v texte nájde.

 

Pri písaní o súčasnosti hrozí to, čo kritika rada pejoratívne nazýva glosovaním či žurnalizmom. Keďže máš za sebou dlhoročné novinárske skúsenosti, cítiš vplyv žurnalistickej profesie na svoju prózu?

Môže byť, som si toho vedomý. Ináč si nemyslím, že je to vždy na škodu, neriešim to ako veľký problém. Heller glosoval vo svojom románe Gold nad zlato Henryho Kissingera, aj Dostojevskij, tuším v poviedke Krokodíl, vtipne opisoval, ako by o niečom napísali tie noviny a tie noviny, a človek si dnes už len domýšľa kontext. Ako keby ja som dnes napísal, že Denník N by o tom povedal to, Pravda by napísala tamto. Rozumiem tomu, že niekedy ide o prchavý materiál a ďalším generáciám sa len ťažko vysvetľuje, ale pri istej miere únosnosti sa ten kontext nejako domyslí. A napokon je to aj zábavné. Pokiaľ by som prekročil nejakú mieru a neustriehol by som si to, niekto, napríklad editorky, by ma mohol prípadne zabrzdiť v rozlete. Ja si dám povedať.

Ak je reč o čerpaní reálií, na Deda Lužka vyšla recenzia, ktorá obsahovala zmienku o tom, že som zámerne písal o novinárskom prostredí a chcel ho nejakým spôsobom identifikovať. Nezvyknem nijako reagovať na recenzie ani polemizovať s recenzentmi, ale keď už sme pri tom, tak tento postreh sa nezakladá na realite. Niekedy niečo napíšem a vyznie to tak, že niekto sa v tom nájde alebo nájde nejaké reálie, lebo sa mi veľmi nechce vymýšľať detaily, napríklad zabudnem zmeniť meno. V starších prózach napríklad vidím, že som ľuďom menil mená tak, že som si nedal veľkú námahu, napríklad Kováč na Koláč. To hovorím ako chybu, nemal by som to tak robiť, mal by som si dávať väčšiu prácu a väčší pozor. A potom môže prísť k pocitu, že vieme, o čom a o kom je reč, ale v tomto prípade som určite nemienil zobrazovať konkrétnu redakciu a konkrétnych ľudí.

 

Asi dostávaš dosť otázok na autobiografizmus vo svojich prózach. Nehovorme o tom, kto je v nich kto – zaujímalo by ma, ako sa s ním vyrovnávajú tvoji najbližší. Je to zrejme záležitosť, na ktorú skôr či neskôr narazí každý píšuci človek.

Snažím sa písať tak, aby som nikomu a priori neublížil. Samozrejme je na zvážení autora, nakoľko bude úprimný, no najmenej sa snažím šetriť sám seba. Keď už, tak ja som ten na rane, kto by mohol prichádzať s kožou na trh a riskovať, že si o mne budú ľudia myslieť, čo som všetko robil. Napríklad v tomto románe sú veci, ktoré sú voči hlavnému hrdinovi dosť nemilosrdné, ale nestali sa, jednoducho som si ich primyslel. A niektoré sa aj stali a nie som na ne pyšný.

Na okolie človek nesmie brať priveľký ohľad. Už sa mi stalo, že sa v mojich prózach našlo, čo tam nie je, môžu sa nájsť ľudia, ktorých som nemal na mysli, ako som už povedal. Ide o mieru úprimnosti a ak by zašla za nejakú hranicu, keď by som niekomu mal ublížiť, vždy je možnosť napísať o niečom inom alebo to napísať inak.

 

V súčasnej literatúre sa rozšírilo písanie tzv. autofikcie. Niekto by mohol povedať, že tvoje prózy sa pohybujú v tesnej blízkosti tohto žánru, ale nikdy sa s ním celkom nestotožnia. Napokon, ako si už povedal, v prózach nepriznáš seba, píšeš síce o postavách, ktoré sa cítia ako outsideri, no nie sú zo spoločenského okraja, nepíšeš o menšinovej skúsenosti, o vylúčení založenom na inakosti, no v ktoromsi pláne tvoje prózy rozoberajú aj témy sociálnej nerovnosti.

Moje prózy nie sú v tomto zmysle asi dosť angažované, nedokázal by som napísať o nejakom pomenovateľnom probléme, o zneužívaní, o pocitoch príslušníka sexuálnej menšiny, o  diskriminácii. Zrejme neviem písať o jasne definovaných spoločenských témach.

Keď sa bavíme o rodinnej anamnéze, to je koniec koncov na Slovensku vôbec veľká téma, vidíme generačný problém, ktorý som podľa mňa v Dedovi Lužkovi len nakusol. Vezmime si generáciu, ktorá vyrastala, keď vonkajší svet omnoho viac a oveľa tvrdšie zasahoval do jej života, vychovávala svoje deti nejakým spôsobom, iným, akým som napríklad vychovával svoje deti ja v podmienkach relatívne komfortných. A tu doplním, že určite som iným spôsobom vychovával svojich starších synov z prvého manželstva a inak, s iným životným poznaním a inou životnou skúsenosťou vychovávam dnes dcéru. Napríklad vidím, že som narobil veľa chýb, sú to veci, ktoré by som, opäť, nevedel celkom pomenovať v rámcoch jasnej angažovanej témy. No je to príbeh, ktorý má presah takmer ku každému z nás, príbeh generácie rodičov, ktorú formovalo prostredie 20. storočia a ona zasa formuje nás. Ako keby minulosť v nás stále ťahala za nitky a z globálnejšieho hľadiska možno istým spôsobom brzdila tempo spoločenského vývoja, čo napokon veľmi erudovane popisoval napríklad Carl Gustav Jung. Niežeby toto tempo muselo byť nejaké závratné, ale každá vec zápasí s odporom a potom sa stane samozrejmou. Že lekári si musia umývať ruky, že trest smrti je amorálny. Nakoniec ľudstvo ten krôčik urobí.

 

Takže dáva zmysel vŕtať sa v minulosti, aj tej rodinnej.

V tomto zmysle áno. Práve tá rodinná má dosah na tú spoločenskú. Poviem to zjednodušene, za čo sa ospravedlňujem, ale možno zlyhanie spoločnosti je množinou individuálnych zlyhaní členov tej spoločnosti.

 

To je napokon téma, ktorá je podstatná nielen pre tvoju poslednú knihu, ale vinie sa v pozadí viacerých, ak nie všetkých.

To by som bol rád, pretože ak človek napíše text o jednotlivom jave, môže to byť hodnotené ako nejaký extrém a ľudia ho môžu čítať s pocitom, že nie sú nútení k nejakej sebareflexii. Povedia si, och, to je zaujímavé, to je hrozné, čo sa stalo, ale ešteže sa to nestalo mne. Ak píšeš o veciach, ktoré sa môžu stať každému, možno neznejú tak jednoznačne a apelatívne. Možno téma ľudí ani neohúri, lebo nie je ľahké sa s ňou vždy stotožniť. Ľahšie sa stotožňuje s tým, čo nám príde krikľavé a jasne pomenované či prekonané a na čom už nemáme účasť, napríklad historické témy. Je jednoduchšie čítať si napríklad o inkvizícii a pálení čarodejníc – však to už bolo dávno – ako o niečom súčasnom, čo sa nás stále dotýka.

 

Ja mám práveže dojem, že na Slovensku je dosť tém z našich dejín, ktoré síce patria vzdialenej minulosti, no nie sú ani náhodou spoločensky uzavreté a často nie sme ochotní sa k nim vracať.

Určite je toho v minulosti aj súčasnosti dosť. Celkom ma prekvapuje, že toho vŕtania sa nie je v literatúre viac.

 

(Starí rodičia Máriusa Kopcsaya.)

 

Kľúčom asi nie je len tak sa v minulosti vŕtať, pejoratívne povedané, a vyťahovať niečo bez rozmyslu na povrch, toho je v slovenskej literatúre požehnane, ale minulosť analyzovať, konfrontovať sa s ňou, problematizovať ju, možno časom sa s ňou zmierovať. Na to môže byť beletria dobrým nástrojom, ale domnievam sa, že poctivého prieskumu minulosti v slovenskej próze veľa nemáme. Ty si si, ako si povedal, zvolil subjektívne dotovaný prístup k minulosti.

Nič z toho si netrúfam zhodnotiť, nie som literárny vedec.

Pokiaľ ide o môj prístup, cítim sa skôr ako „svěrákovský“ autor inšpirovaný každodennosťou. Zdalo by sa mi trúfalé, keby som ponúkol čokoľvek iné, na čo nemám dosť študijného materiálu a kompetencií.

 

A chuť chodiť do archívov...

Archívy by som nezatracoval, práve naopak. Inak vždy, keď som sa ako novinár do nejakého dostal, dýchli na mňa všetky tie príbehy. Napríklad keď sme ešte v tlačovej agentúre písali o výročí založenia Československa, bolo veľmi zaujímavé nájsť v archíve napríklad policajné záznamy o prvých dňoch a týždňoch Československej republiky – ako to fungovalo, čo sa rabovalo, aké zločiny sa páchali, čo riešila polícia. Cez tieto konkrétne príbehy dýchne na človeka aj veľa všeobecného.

 

Ty napokon pracuješ s archívom vždy, akurát je to archív osobný či rodinný. To dokáže byť tiež istým spôsobom pátraním, rovnako zaujímavým ako v archíve ako inštitúcii. Nájsť fotografie či zápisky po rodičoch či starých rodičov tiež môže mať dobrodružný ráz.

A čím je človek starší, tým viac pred ním minulosť zrazu ožíva. Zdá sa mi, že dnes to všetko čítam oveľa dôkladnejšie ako kedysi. Jednoducho, minulosť bola tenšia, ako je dnes, keď som začal písať, bola polovičná.

 

Asi nie náhodou nazvala Tamara Janecová monografiu o tvojej tvorbe slovným spojením Proti wetrysku, vytiahnutým z tvojho osobného archívu.

Áno, ide o môj vlastný tajný jazyk so svojráznou gramatikou, v ktorom som si ako dieťa robil zápisky.

 

Aké pocity máš z toho, že o tebe existuje monografia? Bola to príležitosť na literárnu či nebodaj ľudskú sebareflexiu, príležitosť obzrieť sa späť? Dnes už totiž v literárnovednom prostredí nie je celkom štandardné venovať sústredený čas dielu jedného autora.

Veľmi si to vážim a určite to taká príležitosť bola. Totiž človek niekedy podľahne tomu, že vníma seba pod ťarchou toho, ako ho vnímajú iní. Napríklad som si predstavil, že pôjdem po Modre a budem ľuďom vykladať, že o mne vyšla monografia. Neviem, či im to nejako zmení pohľad na mňa. Len tým chcem povedať, že hodnota takej veci je zrejmá hlavne v literárnom prostredí. Nemyslím to nijako hierarchicky, len hovorím o nejakej podmnožine spoločnosti.

Ale napokon som nadšený, spokojný a veľmi polichotený, že niečo také vôbec vzniklo, a som za to Tamare Janecovej vďačný. Na druhej strane, a to nie je smerom k nej, ale k sebe: dá sa to chápať ako príležitosť uzavrieť istú tvorivú kapitolu, alebo aj ako argument proti, či ešte nepočkať. Zdalo sa mi totiž, že práve v tom čase som síce nejaký súbor diel uzavrel, ale vedel som, čo mám rozpísané, okrem Deda Lužka aj ďalšie veci. Vnútorne som si vravel, že je to akoby len o časti môjho diela. Problém je, ako hovorieval kedysi šéf v jednom z mojich zamestnaní, že treba najprv dožiť. Monografia však vyšla v akomsi tvorivom predele a ak teraz ešte stihnem vydať nielen jednu knihu, ale hádam aj štyri, tak to bude možno zreteľnejšie. Bolo to obdobie zdanlivého ticha a spôsobom, akým som písal posledné knižky pred ním, by som už ani nechcel písať. Teraz pri dokončovaní Deda Lužka som sa snažil písať možno trošku inak, ako odznelo v Literárnom kvociente, podobne mojím začiatkom. Zmenil som proces písania a metódu rozprávania, pristúpil som k tomu trochu vedome. Klamal by som, ak by som to označoval iba za spontánny vývoj.

 

V tomto zmysle si napríklad pamätám, že Jednouholník som vnímal ako prikrátku knihu, ktorá skončila náhle, niečo mi v nej ešte chýbalo. A s Dedom Lužkom som odrazu dostal to, čo som nejako podvedome očakával, že by sa mohlo udiať už za horizontom napísaného v Jednouholníku. A náznaky čohosi, čo čítame v najnovšom románe, vidieť aj v románoch Asvabaždenie a Mystifikátor. Ten bol, koniec koncov, prvou knihou, ktorú som od teba čítal ako tínedžer, a zaujala ma vtedy natoľko, že som sa postupne prekopal celou tvojou tvorbou. Čakal by si, že takého mladého človeka zaujmú tvoje prózy?

Vieš čo? Aj čakal. Prečo nie? Nemyslím to tak, že sa chválim, aké sú moje knihy dobré, ale aj ja som zamlada siahal po náročnejších knižkách. Je to vec ponuky aj výchovy. K mnohým ľuďom sa však v správnom veku, keď všetko nasávajú, diela slovenskej literatúry buď nedostanú, alebo sú im podané spôsobom, ktorý v nich môže dokonca vyvolať odpor. Neviem si predstaviť, ako môže mladého čitateľa nadchnúť informácia, že ten a ten autor písal o zemianstve.

Slovenská literatúra zápasí s predsudkami, s tým, že je vnímaná ako nejaké bolestínske vyplakávanie alebo sebabičovanie, že je patetická a nezáživná, bez akéhokoľvek humoru. Jednou zo základných emócií potom je, že človek nečaká, že by slovenská kniha mohla byť aj zábavná, ak nie je priamo propagovaná ako humoristický román. Ak by som mal veľmi zovšeobecniť, myslím si, že tým, ako je trh komercionalizovaný a ako nás ovplyvňujú médiá, máme málo vlastnej chuti vydať sa do literárneho terénu a objavovať, vyskúšať si, čo tam nájdeme a či nás to osloví.

 

Máš pocit, že sa za tie roky, čo píšeš, zmenilo postavenie spisovateľa? Ak máš hovoriť za seba, zmenilo sa tvoje postavenie píšuceho človeka?

Určite, zhoršuje sa. Napríklad keď vyšla prvá kniha Kritický deň, na to, že som naozaj nebol nikto, myslím, že o ňu bol záujem – reflektovala sa aj v denníkoch. Teraz si veľmi cením, že keď sa inscenoval v Nitre Domov, v Pravde o ňom pekne napísala pani Zora Handzová a venovala mu celkom veľký priestor. Cením si, že inscenácia vôbec vznikla. Nechcem, aby to vyznelo, že sa sťažujem. Na Deda Lužka som zaznamenal erudované ohlasy, aj skvelé a kvalitné recenzie – nie preto, že by knihu chválili, ale pre množstvo cenných postrehov. Ale prítomnosť slovenskej prózy vo verejnom priestore je vo všeobecnosti slabšia. Pri prvej knihe bola pre mňa obrovská pocta, keď mi kolegyňa povedala, že jej synovi v škole zhabali Kritický deň, vraj ho čítal na hodine pod lavicou. Čo viac si spisovateľ môže želať?

A finančne? Viac sa toho nepredá na slovenskom trhu z rôznych dôvodov. Iste, každý môže napísať bestseller, aj ja mám takúto šancu, ale asi by som to nedokázal, nevedel alebo ani nechcel. Ale ak vieš písať, tak šancu byť všeobecne slávnym predsa máš. Nota bene v dnešnej dobe.

Slovenská literatúra sama osebe nie je všeobecne veľmi známa. Napríklad odkedy je vojna na Ukrajine, kladiem si otázku, prečo vieme tak málo o ukrajinskej literatúre. Učíme sa ruských klasikov, v poriadku, prečo nie, ale asi na úkor iných kultúr okolo nás, o ktorých vieme pomerne málo. Tak čo môžeme chcieť, aby niekoho zaujímali Slováci? Museli by sme aj my na sebe popracovať.

Je to nakoniec aj otázka toho, čím je daný národ, krajina a ich kultúra, zaujímavá. No a my sme to, čo vyčítame slovenskej literatúre: prpleme sa sami v sebe a vo svojom vlastnom marazme. Pritom v Martinskej deklarácii napísali naši predkovia, aby aj „slovenskému národu bolo popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva“. Môžeme si klásť otázku, či – a čím – sme dnes tomu človečenstvu na prospech.

 

/Fotografie z archívu Máriusa Kopcsaya. Otázky kládol Viliam Nádaskay. Rozhovor sa uskutočnil 28. mája 2025./