Plav

Čitateľským východiskom nasledujúceho náčrtu je niekoľko básnických zbierok z minulého roka, konkrétne knihy Maroša Bafiu Prichádzajúci chlapec, Ľuboša Bendzáka Pestovať bonsaj, Andreja Habláka Vnútorný exil, Viliama Nádaskaya Strmhlav, sliepňajúc a Joea Palaščáka KamInam.

Ide o poéziu tematizujúcu mužskú skúsenosť, autori sa ako muži identifikujú v občianskom aj literárnom svete a mužskú identitu majú ich lyrické subjekty. Prinajmenšom v zbierkach generačne príbuzných mladších autorov Maroša Bafiu, Viliama Nádaskaya a čiastočne aj Joea Palaščáka si možno všimnúť isté exponovanie mužskosti. V textovom dianí sa v nich príznakovo, teda na miestach, kde by rodová špecifikácia subjektu nebola nutná, objavujú slová muž, chlapec a príbuzné lexémy.

V súčasnej ženskej poézii nie je zdôrazňovanie vlastnej ženskosti výnimočné, naopak, ide o akúsi povinnú výbavu, „loci communes“ lyriky od jej najstarších aktívnych predstaviteliek (A. Ondrejková, D. Podracká, M. Haugová) až po debutujúce autorky. Skusmo otvorme napríklad zbierku Zuzany Husárovej Hypomnemata z roku 2024 a okrem dedikácie „Pre dcéry, mamu, sestru, babky, prababky“ tam nájdeme aj báseň Identity, kde v kontexte súčasných feministických teórií priam „vzorovo“ tematizuje ženstvo a jeho rozličné podoby...

Vrátim sa však k básnikom. Motívy mužstva a chlapčenstva v spomenutých zbierkach čítam intersekcionálne, teda v kontexte iných prítomných motívov, kategórií či identít, ktoré sa vyskytujú v okolí mužského subjektu. Veď, ako ukazujú súčasná sociológia a sociálna psychológia, jednotlivci disponujú viacerými navzájom sa prestupujúcimi identitami, pričom je zaujímavé sledovať ich aktivizáciu v rozličných kontextoch či životných situáciách.

Bolo by ťažké nájsť lepší nástroj na demaskovanie schematických prístupov k tejto téme, ako je poézia. Zdá sa, že na rozdiel od iných verejných jazykových diskurzov nie je dnes básnická pôda žiadnym výrazným teritóriom hegemonickej maskulinity. Neznamená to však, že je oslobodená od rodových stereotypov, ktoré sa v nej nielen vedome či podvedome potvrdzujú, ale aj reflektujú a aktívne rozrušujú. Napriek tomu, že zvolená vzorka obsahuje len básnické zbierky z roku 2024 a zhodou okolností môže pôsobiť heteronormatívne, postihuje istú všeobecnejšiu tendenciu básnických výskumov mužského „stávania sa“, v ktorých sa aj mimo queerovej literatúry zdôrazňuje procesuálnosť maskulinity, jej sociálne dimenzie a komplementárnosť vo vzťahu k iným identitám.

Hablák a Bendzák: samota a básnenie

V zbierkach Andreja Habláka a Ľuboša Bendzáka sa lexéma muž a jej synonymá v podstate nevyskytujú, no svojou explicitnou autobiografickou orientáciou na vnútorný život a peripetie mužského subjektu v strednom veku vytvárajú vhodný rámec zvolenej témy.

Kniha Andreja Habláka Vnútorný exil. Autobiografické črty z tichej izby má necelých tridsať strán a oficiálne vyšla v edícii Poézia. Tento fakt považujme za akési vydavateľsko-autorské žánrové imprimatur, lebo „básnický“ charakter textu inak zabezpečuje len rozdelenie jednoduchého prozaického textu do formy „básní“, teda odsekov združujúcich kratšie riadky, a stereotypne pôsobiaci a nadužívaný veršový presah:

„Keď sa zdalo, že sa hrubozrnný populizmus končí, a dostal som

ponuku zo súkromného gymnázia v Žiline, opustil som

Vyhne, aspoň z časti sa mi podarilo zresetovať súkromný život.“ (Hablák, s. 10)

Kniha podáva synopsu Hablákovho životného príbehu približne od konca univerzitného štúdia do súčasnosti. Autor sám seba vníma ako „básnivca“ hľadajúceho večné princípy tohto sveta, muža, ktorý sa s nami pred päťdesiatkou delí o poznanie, že treba „zjednodušiť beh vecí“ (Hablák, s. 27). „Nikdy som neľutoval cestu, ktorú som si zvolil“ (Hablák, s. 26), píše autor, ale čitateľ sa nemá ako dozvedieť, o akú cestu vlastne ide. Výpoveď je vyčistená od vnútorných konfliktov (ak by na subjekt nedoliehala politická situácia a náročnosť pedagogickej práce, nemal by iné problémy) a akoby abstrahovala od bližších medziľudských vzťahov, čo naznačuje už názov „vnútorný exil“ aj „tichá izba“ v podnázve.

Hablákov básnický denník vyvoláva rozpaky, chýba mu skutočná emocionálna introspekcia a intelektuálna syntéza. Nepriamo zviditeľňuje skôr biele miesta, ukazuje na odvrátené, silou vôle a intelektu autora nemoderované aspekty života muža stredného veku. Neistota sa skrýva za masku vnútorného exilu a subjekt pred ubíjajúcimi nárokmi „obyčajného“ života uniká do alternatívnych vôd. Zbierka je však vhodným materiálom na rodové interpretácie, najmä pokiaľ ide o sebaobraz muža vo vzťahu k spoločenským očakávaniam a iným výrazným rolám, v tomto prípade úlohe umelca, básnika. Z nastolenej perspektívy sa o čosi podobné ako Hablák pokúša Ľuboš Bendzák v zbierke Pestovať bonsaj, ktorá je z literárneho hľadiska omnoho vydarenejšia. Aj on uchopuje svoje identity, aj tú mužskú, v sérii sebapozorovaní, v procese tvorby a s vedomím vlastného statusu básnika.

Ani v tejto zbierke lyrickú „postavu“ muža priamo nenájdeme. S Hablákovou knihou ju spája explicitná tematizácia samoty, známa už z Bendzákovej predošlej tvorby (próza Samota je moja staršia sestra, 2017). U Habláka pôsobia motívy samoty, ticha, rozjímania ako „dôkazy“ tradičnejšie chápanej maskulínnej sily, hoci na špecifickej pôde umenia. Bendzákova samota má iný charakter, komornejší, sebaironickejší – svoju cestu za duchovnou rovnováhou nám neodovzdáva ako sebapotvrdenie, sofistikovaný životný cieľ, ale skôr ako zhodu okolností, výsledok životnej situácie vzniknutej zo série nie vždy vydarených rozhodnutí a udalostí.

Subjekt Bendzákových lyrických mikropríbehov, básnicky inscenovaných životných situácií, je v zbierke obkružovaný rôznymi perspektívami. Väčšina básní využíva ja-subjekt, no objavuje sa aj objektivizujúce on a oslovujúce ty, pričom celkové ladenie zbierky umožňuje čítať tieto varianty v priesečníku autorského subjektu. Spájajú ich totiž spoločné „identity“ a témy – osamelosť, abstinencia, vzťah k súkromnému priestoru a pohyb v meste.

Subjekt je zobrazovaný ako prázdno, stav medzi dobrom a zlom. Tvorba aj život sú pokusom toto prázdno uchopiť prostredníctvom intelektuálnej aktivity, prehĺbiť ho v zmysle rôznych kresťanských aj ázijských učení, na ktoré autor diskrétne odkazuje a synkreticky s nimi pracuje: „Áno chcem byť spasený / Na podrobnostiach mi nezáleží“ (Bendzák, s. 49).

Bendzákovo očarenie tichou naplnenou cestou životom je v zbierke zvýraznené motívom bonsaja. Pestovateľské pokyny v niekoľkých graficky odlíšených pasážach tvoria paralelu k osobnej situácii a potrebám subjektu. Sústredenie na rozvíjanie vlastného života ako umeleckého diela svojho druhu má paralelu v pestovateľovej starostlivosti o bonsaj a jeho estetické tvarovanie, obe činnosti majú meditatívny charakter a ich cieľom je dosiahnutie vnútorného pokoja.

S výnimkou sféry romantických vzťahov nie je rod pre básnika dôležitou témou, subjekty v zbierke sú všeobecne „ľuďmi“ alebo „bytosťami“. Muž je zastúpený synekdochicky, svojím telom (lenivé telo, vlastné telo, nahota; Bendzák, s. 13, 25, 21), jeho variantnými pomenovaniami a časťami tela (vlasy a nechty, nový účes, pravidelné holenie; Bendzák, s. 36, 52, 54). Mužskosť u Bendzáka je potom v menšej miere výsledkom uvedomelého konania, má skôr reaktívny charakter, napĺňa sa v každodennosti plnej samozrejmých až ritualizovaných úkonov a zvykov, na rozdiel do Habláka aj s explicitným tematizovaním mužsko-ženskej interakcie ako dôležitej časti vlastnej identity.

Stávanie sa mužom: lyrické situácie u Nádaskaya, Bafiu a Palaščáka

Hoci motivickým východiskom básnickej zbierky Viliama Nádaskaya Strmhlav, sliepňajúc je partnerský, mužsko-ženský vzťah, skôr ako žena sú do popredia vysunuté mužské motívy pretavené do siluet akýchsi lyrických postáv vystupujúcich a konajúcich v rozličných situáciách a mikropríbehoch. Dominantne ide o reflektujúci subjekt, inokedy o jeho bezprostredné zázemie (bratia, otec, starý otec). Viacero básní je založených na vytváraní paralel medzi viac-menej zapadnutými príbehmi mužov z minulosti a básnickým subjektom. Navodzuje sa tým pocit spoločnej skúsenosti neobmedzenej časom a priestorom – no jej báza nie je príjemná, vychádza zo zážitkov neporozumenia a odcudzenia. 

Zbierka ponúka síce nerozsiahly, ale predsa pomerne reprezentatívny maskulínny katalóg. Je tu zastúpená mužskosť ako inscenovaná a štylizovaná mocenská pozícia, „Muž na obrazovke má drahý oblek a tenisky“ (Nádaskay, s. 21). Je tu muž ako aktívny hegemón, „ktorý neváha zdvihnúť ruku ako prvý“ (Nádaskay, s. 21). Inokedy muž hľadá a skúma (Nádaskay, s. 20) alebo si v intímnom partnerskom rozhovore uvedomuje svoju bezbrannosť, fatálne limitovanú pozíciu vo svete – existencii potom dáva zmysel vystúpenie zo seba, vzájomná komunikácia. 

Táto podoba mužskosti je v zbierke azda najfrekventovanejšia. V príbehových alebo skôr situačných básňach sa predstavuje subjekt, ktorý je sám sebe predmetom skúmania, je otvorene neistý, váhajúci, sebaironicky konštatujúci vlastnú nerozhodnosť: „Toto bude tá istota – mať všetko na dosah / a nemôcť odísť“ (Nádaskay, s. 24) – za pokojnou tvárou sú pochybnosti, boj. Správa, ktorú zo svojho života podáva, je elégia (explicitne na s. 27). Nádaskaya fascinuje náhodnosť, prchavosť a premenlivosť sveta, ktorý je akosi hore nohami. Príkladom môže byť jedna z najlepších básní o meste v našej súčasnej poézii označená rímskou číslicou XII, ktorá je akýmsi poetologickým echom neskorej moderny, válkovského básnenia o živote v meste, v ktorom sa jeho zvuky a vnútorný rytmus prelínajú s konfliktmi, sklamaniami a neradostnou perspektívou ľudí s „poloprázdnymi kuframi“ (Nádaskay, s. 29).
Básnikov muž v mnohých variantoch sa vyhýba rodovej esencialite, je skôr subjektom v spoločenskej interakcii, ktorý svoje najemotívnejšie, no aj najbolestnejšie skúsenosti prežíva zvyčajne spolu so ženou: „Žena kojí dieťa, rozpráva sa s mužom, /  najprirodzenejšie veci sveta takto v jeden moment“ (Nádaskay, s. 31).

Nádaskayov vejár obrazov mužskosti má až smutno-groteskný charakter. Občas ide o vtipné momentky: „Muž so štyrmi igelitkami telefonuje“ , častejšie o tiché sociálne drámy („Muž vyberá zo smetného koša ohorky s trpezlivosťou šachistu“) až tragédie („muži, / polonahí, s chlpatými ramenami, štvornožky križujú prázdne parky“ alebo „akýsi muž na dedinskej ulici kope do psa, / obyčajnej zmesky“, citáty postupne Nádaskay, s. 31, 30, 36, 37).

Isté paralely sa ponúkajú medzi Nádaskayovou knihou a debutantskou zbierkou Maroša Bafiu Prichádzajúci chlapec. Podobajú sa niektorými výrazovými charakteristikami, ako sú hovorovosť, civilnosť, naratívnosť, resp. situačnosť jednotlivých textov, prepájanie expresívnych, subštandardných výrazov a „básnického“ jazyka alebo sebairónia slúžiaca ako obranná stratégia voči drsnej realite videnej ostro, občas až konfrontačne. Rozdielna je kompozícia zbierok. Prichádzajúci chlapec je knihou nielen básnickej, ale aj životnej iniciácie a pracuje s prirodzenou časovo-kauzálnou postupnosťou, veď ako naznačuje jej názov, sleduje „príchod“ chlapca do veku dospelosti. Fázy tohto prechodu a do značnej miery aj jeho modalitu opisujú názvy troch častí zbierky: Prichádzajúci chlapec, Čo ostalo po prichádzajúcom chlapcovi, Milý chlapec. Mohli by sme ju čítať ako komorný dramatický súboj s vlastným ja, svojou identitou a obklopujúcim spoločenstvom, ktoré je z rodového hľadiska tradičné, ako o tom svedčí Bafiov opis rodinného prostredia: „Muži, čo si obviazali rany a potlačili melanchóliu bez toho, / aby ju vytrhli aj s koreňmi“ (Bafia, s. 22).

Motivika chlapčenstva a prechodu z detstva do dospelosti, mužskej iniciácie, je obľúbenou bázou, z ktorej čerpajú debutové zbierky mladých autorov v našej aj európskej lyrike, Bafia v tomto nie je výnimkou. Z domácej tradície spomeniem aspoň dve už v názve explicitne „chlapčenské“ knihy. Rúfusov Chlapec maľuje dúhu (1974) čerpá ešte zo sociálnej skúsenosti prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia. V titulnej básni zbierky naplno zaznieva iniciačné zakúšanie protikladnosti života, v ktorom „podobnú soli, jej cenu som neznal, / mi láska bolesť núkala“ (Rúfus, s. 100). Bafiovi generačne blízky Radoslav Tomáš v zbierke Chlapec (2005) predstavil hodnotovo tradicionalistický model posunu od bezstarostného detstva k jemne problémovému chlapčenstvu s temnejším vnímaním okolitého sveta, pričom tiež využíva perspektívu mladého muža na prahu dospelosti.

Joe Palaščák sa zbierkou KamInam od Nádaskaya a Bafiu výraznejšie líši. Podobne ako v predošlých knihách ponúka poéziu skôr abstraktnú, smerujúcu k univerzálnym pozorovaniam a podobenstvám interpretovaným v duchu kresťanskej etiky. Básnik, usadený v prírode a rodinnom prostredí, je výrazne pozorujúci, menej inscenuje emocionálne vypäté situácie. Mužský subjekt vystupuje v prvej osobe singuláru a zaoberá sa skôr opisom a reflexiou sveta okolo než sebou samým. No ak to urobí, ponúka celkom prekvapivú sebadefiníciu: „Je vo mne niečo malé, huňaté, s ryšavou srsťou / čo sa chce schúliť. / Musím to chytiť za ruku / a vyviesť von, aby mohlo vyrásť“ (Palaščák, s. 10). Mužskosť má teda uňho aj rozmer hravej aktivity a sebatvorby. Ak básnik explicitne použije slovo muž, ide o exemplá, lyrické prípadové štúdie, kde sa vyhraňuje voči agresívnej, emocionálne represívnej mužskosti (Palaščák, s. 14 a 34). Palaščákov subjekt sa neprekvapivo konfrontuje aj s Bohom, ktorý má uňho skôr intelektuálnu podobu, sprítomňuje sa odkazmi na minulosť a kresťanskú kultúrnu encyklopédiu, v hmatateľnejšej a ľudskejšej podobe je jeho muž konštituovaný v rodinnom prostredí, vo vzťahu k manželke a dcéram.

Maskulinita v mužskej poézii – dynamika zmeny

Iste by sa žiadny zo spomínaných autorov neoznačil sám od seba za predstaviteľa rodovo scitlivujúcej literatúry a nevníma ich tak ani kritika. Napriek tomu možno povedať, že sa u nich táto optika dá v menšej či väčšej miere identifikovať. Kriticky reagujú na homogenizované podoby mužskej identity, ktorých súčasné vzory sa nereplikujú len v konzervatívno-patriarchálnom diskurze mužov aj žien, ale aj v publicistických woke feminizmoch. Tie vo svojom schematizme často produkujú rovnako zjednodušujúce obrazy (mužskej) rodovej identity, aké vyčítajú svojim konzervatívnym protivníkom.

Naozaj prebieha generačná intervencia do tejto témy a zmenu vo vnímaní rodovej problematiky z mužskej perspektívy potvrdí aj čítanie rozsiahlejšieho korpusu textov? Bude sa muž ako rodová téma objavovať v poézii písanej mužmi aj v iných než tradičných, intímno-erotických lyrických situáciách? Vytlačia z poézie subjekty tematizujúce konkrétnu mužskú skúsenosť „neutrálny“ mužský rod? Vznikne na pôde súčasnej poézie žensko-mužský dialóg v reflexii rodovej problematiky? Podobných otázok by sa dalo sformulovať podstatne viac. Odrážajú dynamiku, ktorá je v tejto sfére v slovenskej poézii badateľná už dnes.

Literatúra

Bafia, Maroš: Prichádzajúci chlapec. Košice: Horská lucerna, 2024.

Bendzák, Ľuboš: Pestovať bonsaj. Levoča: Modrý Peter, 2024.

Hablák, Andrej: Vnútorný exil. Bratislava: Vlna, 2024.

Husárová, Zuzana: Hypomnemata. Bratislava: BRaK, 2024.

Nádaskay, Viliam: Strmhlav, sliepňajúc. Bratislava: Vlna, 2024.

Palaščák, Joe: KamInam. Košice: Horská lucerna, 2024.

Rúfus, Milan: Chlapec maľuje dúhu. Bratislava: Smena, 1974.

(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)