Plav

Spisovateľka a scenáristka Alena Sabuchová ma svojou treťou knihou Volajte ma Mandy neoslovila. Nechcem v tom vidieť iba „syndróm druhej knihy“, ktorá prichádza po ocenených Šeptuchách, v podobe autorského zneistenia pri hľadaní nového autentického výrazu. Osciláciou medzi prózou subjektu a spoločenskou prózou Sabuchová nadväzuje na svojrázny „memory boom“ z konca 20. storočia, prítomný aj v slovenskej próze. Osvedčená téma o mohutných a nezvratných dejinách národov a ideológii na pozadí malých, bezvýznamných dejín jednotlivcov tu zostala nevyužitá. Ani zvolený naratívny model nie je nový, pripomína napríklad Rankovov román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy).

Na začiatku pozornosť upútajú dva paratextové prvky – titul knihy a motto. Názov je koncipovaný ako príhovor hlavnej postavy či pozvanie do knihy adresované čitateľovi. Príbeh o dlhom, ale nevýraznom živote klaviristky a „zábavnej hudobníčky“ s prezývkou a vari i umeleckým menom Mandy (podľa svedectva autorky má reálny predobraz) je vyrozprávaný personálnym rozprávačom v 3. osobe, čo má napriek naznačenej subjektívnej fokalizácii scudzujúci efekt. Postava Mandy je stvárnená od narodenia v medzivojnovom slovenskom viacnárodnostnom malomeste cez dospievanie a presídlenie do hlavného mesta po vojne až do súčasnosti. Citát Luis Glückovej „Všetci sa hrnú vpred a všade vonia minulosť“ zase navodzuje historickú perspektívu a smeruje k vonkajším okolnostiam. Tie môžeme sledovať v dvoch časových líniách. V súčasnej rovine rozprávania deväťdesiatnička Mandy prežíva monotónny dôchodcovský život (ide o nudné epizódy z nákupov, prechádzok, občasných rodinných stretnutí a o odchod do domova dôchodcov). Mandy pritom komentuje „výdobytky“ súčasnej doby – správanie mládeže, hoaxy, sociálne siete, ktorým, očakávane, nerozumie. Táto téma sa tiež dá zaradiť do skupiny súčasných próz s témou staroby a akcentuje otázku, čo v situácii životného zostupu človek ešte môže spoločnosti poskytnúť. V druhej, sujetovo bohatšej línii, sledujeme spomienkovú naratívnu vrstvu – Mandy je predstavená ako pamätníčka, ktorá si minulosť pamätá hlavne cez hudbu, dobové šlágre, kaviarne a hotely, v ktorých hrávala. Aj napriek autorkou avizovanému individuálnemu príbehu sa v texte uprednostňuje odlišná výpovedná stratégia – ide predovšetkým o opisovanie a generalizovanie ľudského života v dlhom a nepokojnom období slovenských dejín od 30. rokov po súčasnosť. Nedostatočná prepojenosť osobného a spoločenského, veľkých dejín a individuálneho ľudského osudu knihe uberá na hĺbke. Sujet sa rozširuje (najmä v časovom oblúku), no vnútro postavy sa psychologicky neprehlbuje, čo aj príbehu uberá na napätí. Sabuchovej snahe zachytiť jeden nehrdinský osobný život na pozadí pohnutých dejín 20. storočia teda chýba väčšia problémovosť látky. Darmo je, všednosť v umení nemá estetický potenciál. Alebo inak: môžeme sa opýtať, či banálna existencia dokáže sprostredkovať nebanálne posolstvo. Pamäť, spomienky a osobnú históriu konfrontuje s oficiálnym historickým naratívom, v spracovaní obrazné vyjadrovanie strieda s postupmi novinárskeho a populárneho štýlu. Vierohodnosť vypovedaného, zrejme aj v nadväznosti na aktuálny trend dokumentárnosti, ilustruje vloženými dobovými dokumentmi, napr. vyrozumením z kvalifikačnej skúšky hudobníčky alebo dokumentmi o donášačoch z Ústavu pamäti národa. Ide len o neorganický prílepok k textu.

K nezáživnosti rozprávania prispievajú aj ďalšie sujetové stratégie, ako sú opisné a informačné segmenty akoby odpísané z historických učebníc („Demokratická strana získala vyše šesťdesiat percent hlasov“, s. 98; „Jablká, zemiaky aj uhorky sa vyvážali do Čiech“, s. 106) či internetových portálov. Je tu priveľa paušálneho, zovšeobecňujúceho a banálneho mudrovania: „vždy príde nejaký štyridsiaty ôsmy“ (s. 119), „Každý kto chcel zahrať pesničku na želanie, musel primášovi zaplatiť“ (s. 29). Ako neorganické a nefunkčné vnímam i sentimentálne epizódy (príbeh o mŕtvom vtáčikovi na stranách 69 – 70) či zapájanie fantastických prvkov do realistického príbehu (motýle v hlave madam Zuny, predstava Mandy ako superhrdinky alebo korzovanie fontánového dievčaťa: „fontána kúpajúceho sa dievčaťa na Karadžičovej stála na svojom mieste. Vedela, že cez noc dievča opúšťa svoje miesto a korzuje“, s. 52). Tento dojem z knihy čiastočne vyvažuje línia kultúrnej histórie. Len či to stačí na umelecký text?

Aj napriek tomu, že sa autorka pohybuje na povrchu tak personálnej, ako i spoločenskej témy, v knihe sa dajú vyčleniť tri tematicko-motivické línie. Jedna sleduje osud ženy, aj s dôrazom na prežívanie staroby a spomienkovú vrstvu. Mandin príbeh je o prežití všedného života, bez väčších dramatických zlomov. Protagonistka je modelovaná ako tichá pozorovateľka, niekedy dokonca trochu nechápavá a pasívna („Bola presvedčená, že jej poslaním je nasledovať niekoho ako akordy“, s. 125), vnímavá najmä na zvuky a rytmus vôkol seba: „Zbíjačky na námestí vytvárali hrkotajúcim električkám refrén“ (s. 9). Veľké dejinné udalosti do jej života zasahujú iba sporadicky, a aj to len nepriamo. Druhá línia hovorí o zlomových a zásadných historických zmenách, kým tretia, najbohatšie spracovaná, je spätá s dejinami populárnej hudby. Práve táto dominantná vývinová niť hudobných štýlov a módnych rytmov nesie v sebe istý, ale nedostatočne využitý potenciál. Cez dejiny populárnej hudby sa sleduje dobový vkus a spoločensko-politické zmeny – od židovskej piesne Tumbalalaika, duchovnej Tichej noci cez upravené ľudovky a budovateľské piesne (Nabrúsil som kosu, Banícki chlapci) až po tie protestné z roku 1968 (Musím dál zpívat) či neželaný, zo západu importovaný repertoár (Sinatra, Presley). Ako zábavná hudobníčka si najviac pamätá dobové šlágre skladateľov a interpretov, ako sú Gejza Dusík či František Krištof Veselý. Priznám sa, že bolo pre mňa celkom zaujímavé sledovať tieto hudobné stopy, aj vďaka intermediálnemu prepojeniu prostredníctvom YouTube. Čitatelia nemusia poznať piesne, texty a vtedy im samotné názvy veľa nepovedia. Podobne je to aj so zvýraznenými talianskymi hudobnými názvami, ktoré by mali evokovať naznačenú emóciu či náladu (napr. marcato pre ráznu budovateľskú pieseň). Hudobná línia vytvára určitú kulisu života obyčajného človeka a predstavuje aj svojrázny priestor slobody.

Sabuchová sa povrchovo dotkne takmer všetkých „predpísaných“ tém slovenských dejín 20. storočia (holokaust, arizácia, znárodňovanie, výmena obyvateľov či vysťahovanie, represálie a súdne procesy po roku 1948, kádrové previerky, okupácia v roku 1968). Čitateľovi umožňuje precítiť minulosť iba cez predmetnosť „sveta včerajška“ (S. Zweig). Ako pendant rekapitulácie prelomových historických udalostí môžeme sledovať aj svojrázne „dejiny každodennosti“. Manifestuje sa to cez mnohé dobové reálie, ako sú už uvedené dobové šlágre, ale i predmety, jedlá, látky, čo dokladá dobová lexika (koloniál, cigorka, štamgast, parfum Perdendosi, brúsený Moser, krepdešín a iné). V prvej časti, kde sa na udalosti nazerá cez perspektívu dospievajúceho dievčatka, je toto stvárnenie presvedčivejšie než neskôr, v pasážach konštruovaných z pohľadu spomínajúcej stareny. Napríklad o osude odvedených spoluobčanov a arizácie v Mestečku najhlasnejšie vypovedajú zanechané veci. Ale aj tu nachádzame paušálne hodnotenia: „Vždy niekto odchádzal a jeho porcelán sa práve hodil niekomu, kto mal v tej chvíli šťastie“ (s. 86). Po zmiznutých ľuďoch zostávali hračky, kožuchy, rádiá, bicykle, ale i prázdny priestor (námestia, predajne, byty): „Mala pocit, že predmety si po smrti svojich majiteľov začínajú žiť ďalší samostatný život“ (s. 26), „Kam odišli predchádzajúci obyvatelia? Stratili sa v dyme jedného z komínov? Alebo to boli tí buržoázni nacionalisti, za ktorých označovali odporcov režimu? (s. 128).

Okrem času dôležitú úlohu v knihe zohrávajú lokácie. Príbeh je priestorovo zakotvený do Mestečka a Mesta. V Mestečku, do ktorého je situované Mandino detstvo a mladosť, môžeme na základe niektorých indícií (existencia židovskej školy, synagógy, hotela Európa patriaceho Denkovcom a iné) spoznať predvojnové a vojnové viacnárodnostné mestečko na južnom Slovensku: „Všetko pred vojnou vyzeralo, chutilo a voňalo inak ako po nej a do tmy na streche svietil neónový nápis Mestský hotel, na južnom krídle bol maďarský názov Városi Nagy Szálloda“ (s. 90). Cez známe bratislavské toponymá je identifikácia Mesta ľahšia. Okrem známych ulíc a kostolov sa uvádzajú aj vychýrené kaviarne, akou bola Metropolka. Škoda, že rozprávanie nedokáže sprostredkovať atmosféru doby, aj napriek autorkiným lyrizujúcim snahám sa o nej referuje skôr publicisticky. Voľbou publicistického, dokumentárneho štýlu odkazuje na populárny štýl: „V novinách o Tvarožkovcoch vtedy písali ako o zlatej mládeži, buržoázii, ktorú sa konečne podarilo poraziť. Veľkokaviarnici, ktorí rozhadzovali státisíce korún za noc a donášali americkým imperialistom“ (s. 54). Takmer identické informácie sa dajú prečítať aj na internete. Podobne opis hotela v Mestečku na strane 90 pripomína opis hotela Lev (Európa) v Leviciach na jeho internetovej stránke. Zrejme aj tieto pramene boli predmetom autorkinej rešeršnej práce, ale svet, o ktorom píše, sa jej nepodarilo adekvátne uchopiť.

Sabuchovej kniha Volajte ma Mandy upozorňuje na hodnotu výpovedí posledných živých svedkov, pamätníkov turbulentného 20. storočia. Sú viaceré spôsoby, ako ich uchovať, umelecká literatúra je jedným z nich. V tomto zmysle oceňujem snahu mladej autorky rozlúsknuť tvrdý oriešok kultúrnych dejín a pamäti. Výstižne to sformulovala v poďakovaní tým, ktorí jej pri písaní pomohli: „Lebo príbehy tu zostanú, ak ich máte komu rozprávať“ (s. 265). Ale na nudné príbehy sa rýchlo zabudne.

(Zuzana Čížiková pôsobí na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity.)