Plav

Zbierky Prekročenie frontovej línie Aleny Brindovej, Cudzinečnosť Anny Siedykh a Strmhlav, sliepňajúc Viliama Nádaskaya sa vyznačujú vysokou mierou narativity. Vysúvajú do popredia aspekt rozprávania, no spája ich aj rôznorodé využitie obdobných motívov. Ide napríklad o momenty odcudzenia vo vzťahu partnerskom, vo vzťahu k samému sebe či k svetu. Dominuje evokácia pocitu neistoty z vlastného bytia, z najbližšieho sveta, okolia, vzťahov a situovania sa v tomto svete. Autorky a autor vo svojich básňach zvýrazňujú kategóriu priestoru, uchopeného najmä situačne a synekdochicky. Uplatňujú teda podobnú naratívnu stratégiu, no pri rôznych typoch udalostí.

Zbierka Anny Siedykh Cudzinečnosť je zložená z básní v slovenčine a v ukrajinčine, pričom nejde o dvojjazyčnú zbierku obsahujúcu preklady, ale o samostatne stojace texty v dvoch jazykoch. Báseň Denník odchodu (s. 34) zachytáva noc začiatku vojny na Ukrajine a jej prvé momenty, prvú „zmenu stavu“ sveta. Konštruovanie tohto sveta a jeho premeny je úplne závislé od zmyslového vnímania situácie, veľká udalosť je subjektivizovaná vnímaním jedného hovoriaceho či jednej hovoriacej. Pri sebareferencii sa vystrieda aj mužský, aj ženský rod, čo umocňuje prenositeľnosť skúsenosti či zážitku, hocikto môže byť (a aj je) v tej istej situácii.

Udalosť je explicitne umiestnená v konkrétnom čase: hovoriaci/hovoriaca spomína štvrtú hodinu popoludní (pričom vojna začala o štvrtej ráno) a ďalej rozvíja časovo určujúce koordináty ako „dnes ráno, skôr ako začalo svitať“. Rovnako je báseň zasadená aj do priestoru konkretizovaného predmetmi ako „babičkin kredenc, strechy, koberce, strieborné nože“. Na zmenu sveta poukazuje najmä obloha, a to v jej auditívnom prejave (obloha „praská, hučí, rúca sa“), zároveň aj celý priestor sa stáva konateľom deja a nositeľom spomínanej zmeny („vzduch padá, prepletá sa, lepí sa“). Tieseň a úzkosť je taká obrovská, že aj samotná existencia v priestore má auditívny sprievod („ticho škrípalo v ušiach“). Priestor, ktorý predtým neurčito existoval, nadobúda zmyslovo vnímateľnú, takmer hmotnú podobu.

Takýto obraz komplexnej zmeny vyvoláva negatívnu konotáciu narušenia. Je to zmena, ktorá je nezvratná, neočakávaná, a jej dopad zahŕňa širší kontext, než je samotný kontext básne. Možno hovoriť o diskurzívnej udalosti – o takej, ktorá nemení len konkrétnu situáciu, ale má aj širšie sociálne a historické dôsledky. Individuálna existencia sa v nej zráža s veľkými dejinami. Intenzitu prežívania zmeny takisto umocňuje koncentrované písanie veršov za sebou; v tejto formálnej úprave sa nachádzajú všetky básne uvedené ako vysvetlivky k ukrajinským básňam.

Zbierke Viliama Nádaskaya Strmhlav, sliepňajúc dominuje odcudzenie od toho, kto bol predtým blízky. Obsahuje množstvo rozličných naratívnych situácií, konštruuje viacero možných svetov, v básňach pretrváva motív nedopovedania a takmer pasívneho pozorovania najbližšieho sveta. Báseň Oni (s. 17) je založená najmä na pozorovaní: zachytáva stret troch rôznych udalostí v rámci jedného sveta, troch rôznych interakcií, avšak je sústredená, nie rozbiehavá. Udalosti sa dejú v jednom momente, simultánne, prehovor je, až na jeho poslednú časť, v prítomnom čase. Jedno sídlisko sa ako spoločný priestor básne takýmto spôsobom delí na tri pomyselné ucelené svety sprostredkované jedným a tým istým hovoriacim. Postavami prvej udalosti sú robotníci. Aj tá je konštruovaná auditívne, je hlučná, založená na zvuku búrania, prerábania, zbíjania uprostred horúceho letného sídliska. Postavami druhej udalosti sú dve malé deti na pieskovisku, Vilko a dievčatko. Tretiu udalosť tvoria hovoriaci v básni a jeho partnerka, vyústením hádky medzi nimi je teatrálny odchod muža do paneláku. Vymenované udalosti však okrem prostredia spájajú aj iné prvky: mená postáv (robotník Vilko a chlapec Vilko), krik detí prerušuje neodbytný zvuk zbíjačky, interakciu medzi partnermi sleduje celé sídlisko.

Zaujímavým aspektom básne je fokalizácia, čiže uhol pohľadu, z ktorého dianie pozorujeme. V dvoch tretinách básne totiž situácia na sídlisku pôsobí, ako by ju sprostredkúval hovoriaci stojaci celkom mimo diania. Rozprávač sa až v závere zameria na seba: stojaceho uprostred všetkého hluku zbíjačky, rozhovoru robotníkov, kriku detí, no zároveň uprostred hádky so ženou. Hovoriaci je teda aj v pozícii pozorovateľa, aj aktéra, záverečná pointa napokon prichádza z jeho pohľadu. Dôvod hádky medzi partnermi zostáva naznačený, ukončený prudkou reakciou vytvára v rozprávaní funkčnú medzeru, ktorá na konci básne zanecháva trpký pocit. Jediné, čo nám k tomu hovoriaci dopovie, je vlastný interpretačný a hodnotiaci postoj: „Priznám sa, hádku som nezvládol.“

K pasivite hovoriaceho náznakovo odkazuje aj nečinnosť ostatných dvoch zúčastnených postáv robotníka a chlapca, ktorí nemajú potrebu podieľať sa na hromadnom pozorovaní partnerskej hádky. Miesto toho pokračujú v predošlej činnosti, čím sa opäť dostáva do popredia priestor a bezprostredné okolie udalosti ako určujúci prvok: robotník pokračuje v práci s kameňom, pre chlapca je stredobodom sveta piesok.

Poslednou zbierkou je Prekročenie frontovej línie Aleny Brindovej. Dve básne z nej, Nič, nič, nič (s. 11) a Zase, zase, zase (s. 39) istým spôsobom navzájom komunikujú, pričom podstatná je ich konkrétna pozícia v naratíve celej zbierky. Pomedzi ne je umiestnených množstvo ďalších básní, reflektujúcich najprv partnerské odcudzenie, následne konflikt a jeho doznievanie či následky. V básni Nič, nič, nič v prvej časti zbierky Kuchyňa hovoriaca opisuje akt prípravy večere, pôsobiaci hranične spirituálne, v podobe jemných dotykov a pomalých pohybov („dlaňou ako vaničkou sa ti pri tom dotknem brady“ či „delikátnu koordináciu očí, úst a rúk“). Reflektuje tichú, no implicitne napätú atmosféru v kuchyni počas západu slnka. V princípe ide len o deskripciu prostredia v pomyselný predvečer konfliktu, ako ticho pred búrkou, nedochádza tu k žiadnej zmene stavu. Prítomné sú dve postavy – obe však mlčia, snažia sa vyhnúť konfrontácii. Ticho, v básni nemá podobu prázdnoty, je vyplnené pohybom, dotykom a nesie so sebou emočné bremeno neistoty.

Druhá báseň Zase, zase, zase je umiestnená v druhej časti knihy Nemocnica. Báseň dynamicky zobrazuje vyústenie konfliktu. Udalosť hádky v reštaurácii je teatrálna, partnerský konflikt autorka zobrazuje v otvorenej a dopovedanej rovine. Ticho a napätie strieda výbuch, interakcia medzi partnermi naznačuje neschopnosť či prípadnú neochotu viesť konštruktívny rozhovor: „na mierové rokovanie prídu predstavitelia jednej strany“; „zase sa na nás bude pozerať celá reštaurácia.“

Na sprostredkovanie udalosti Brindová využíva vojenskú lexiku, podčiarkuje tým vyostrený konflikt medzi partnermi: „odkiaľ zaznel prvý výstrel?“; „odboj je prudký a krátky, fronty ustupujú“; „prevezme to zneistená guerilla“. Zároveň však umiestňuje situáciu do prostredia reštaurácie, čiže opäť do priestoru, v ktorom sa pripravuje a podáva jedlo, čím evokuje redukciu jednotlivca a jeho prežívania v krízovej situácii na základné potreby. Zároveň vytvára kontrast medzi bežným očakávaním priebehu večere (v podobe príjemného, spoločne stráveného času) a realitou. Kým predchádzajúca spomínaná báseň končí veršom „kým jeme, nič sa nemôže pokaziť“, tu sa hovoriaca ocitá uprostred dynamického diania, v ktorom sa kazí všetko naraz a nič nejde podľa predstáv – napokon, na jej pripravenosť odkazuje aj verš „vybavila som terén, počasie, moment prekvapenia“. Posun konfliktu od nevypovedaného, tušeného k explicitne pomenovanému boju sa ďalej rozvíja v naratíve celej zbierky: mení sa stav partnerského vzťahu, prechádza turbulenciami, až v závere badať víziu akéhosi dočasného mieru, či už vo vzťahu terajšom, alebo novom.

Pri všetkých troch zbierkach by bolo možné hovoriť o subjekte celého diela, ktorý konštruuje a sprostredkúva určitý vnútorný svet. Pokiaľ ide o Prekročenie frontovej línie, hovoriaca sama seba umiestňuje na bojisko búrlivého vzťahu, v ktorom do popredia vystupujú nielen konflikty ako také, ale aj úplne bazálna neschopnosť komunikácie: „zvyšnú časť dialógu si odišiel viesť s prítmím lesa“ (báseň Zvyšná časť dialógu, s. 38). Neschopnosť komunikácie sa opakovane vynára aj v zbierke Strmhlav, sliepňajúc: „Priznám sa, hádku som nezvládol“ (z interpretovanej básne Oni), alebo „Je strašná námaha byť nedopovedaný, / každé ráno vypľúvať nestrávené písmená“ (báseň s označením XII., s. 30). Komunikačný problém sa tematizuje aj v zbierke Cudzinečnosť, ibaže s úplne iným dôvodom neporozumenia: „bojíme sa toho istého / zobudiť sa do rána / kde nám nikto nerozumie“. Kým pri zbierke Aleny Brindovej ide o interakciu medziľudskú, partnerskú, pri básňach Anny Siedykh je to interakcia hovoriacej so spoločnosťou, s prostredím, v ktorom sa uprostred veľkej zmeny ocitá. V zbierke Viliama Nádaskaya sa stretajú obe problematiky: kríza komunikácie v medziľudskom, partnerskom vzťahu a súčasne kríza interakcie jednotlivca so svetom.

Najdynamickejšie rozprávanie prináša práve Brindovej zbierka. Hustota nasýtenia naratívu je však nízka, opakovane ide skôr o nadnesené gestá, alegorické situácie sú všeobecné do takej miery, že si za ne môžeme dosadiť kohokoľvek. Najdetailnejšie konštruovaný svet zbierky prináša Viliam Nádaskay. Básne zbierky Strmhlav, sliepňajúc sú najdeskriptívnejšie, ich súčasťou sú často postavy, pričom hovoriaci sa zdá byť skôr pozorovateľom skutočnosti. Anna Siedykh funkčne pracuje s takzvanými prázdnymi miestami v rozprávaní – teda ide o miesta, ktoré zostávajú zámerne nedopovedané, čo by v našom prípade predstavovala časť ukrajinských básní, ktoré si slovenský čitateľ spravidla neprečíta. Pre ukrajinského čitateľa potom prázdne miesta vytvárajú básne slovenské, teda funguje to obojsmerne. Pre obojjazyčného čitateľa zbierka potom úplnou výpoveďou, a aj napriek tomu, že sa z čítania vytratí koncept jazykového neporozumenia, je zbierka hodnotnou výpoveďou o protiklade domova a cudziny.  

Významnú úlohu v prečítaných básňach všetkých troch zbierok zohráva kategória priestoru. Brindová na vykreslenie partnerského vzťahu využíva militaristickú lexiku, no nehovorí o vojne, Siedykh o vojne síce rozpráva, ale veľmi implicitne. Intímna životná situácia, z ktorej Brindová robí celospoločenskú udalosť je akousi pomyselne protichodnou stratégiou rozprávania voči Anne Siedykh. Tá v zbierke Cudzinečnosť skôr na pozadí veľkej dejinnej udalosti zintímňuje proces, ktorý je výrazne subjektívny. Oproti určitej hlučnosti Aleny Brindovej stojí tak pomyselne aj zbierka Viliama Nádaskaya, ktorá v princípe podobný proces partnerského odcudzenia zobrazuje cez motív ticha, často úplného, a zostáva v rovine naratívneho prázdneho miesta. Vo všetkých troch zbierkach však rozprávanie naliehavo tlmočí dobovo príznačné pocity neistoty zo sveta, zo seba, z vlastnej existencie, situovania sa vo svete a z defektných medziľudských vzťahov.

Literatúra:

Brindová, Alena: Prekročenie frontovej línie. Fintice: FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2024.

Nádaskay, Viliam: Strmhlav, sliepňajúc. Bratislava: OZ Vlna / Drewo a srd, 2024.

Siedykh, Anna: Cudzinečnosť. Fintice: FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2024.

(Romana Kališová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)