Plav

Romány Pavla Weissa 2500 týždňov a Márius Kopcsaya Dedo Lužko vyšli v roku 2024 a tematicky sa vzťahujú k podobnému výseku slovenských dejín 20. storočia. Obaja autori pracujú s individuálnou a kolektívnou pamäťou a pristupujú k nim ako k základným vlastnostiam ľudstva a základu kontinuity našej existencie (Maslowski – Šubrt, 2014, 7). Obe prózy sa dotýkajú spoločenských premien spojených s rozličnými interpretáciami historických udalostí. Podstatou ich orientácie na pamäť sú sociálne a politické zmeny v priebehu 20. storočia. Identifikovateľná je tiež ambícia tvorcov pripomínať niektoré deje a aktérov a dopĺňať individuálnymi interpretáciami širšie historické vedomie. Ozveny dávnejších udalostí sa stávajú súčasťou vedomia súčasníkov.

O frustráciách, generáciách a pamäti

Román Pavla Weissa je z pohľadu témy a rozprávačskej organizácie prehľadný a jednoduchý. Poľahky sa dá čítať ako sága rodiny Baumannovcov. Zachytený historický oblúk začína v medzivojnovom období, posúva sa k arizácii v období vojnového Slovenského štátu, socialistickej kolektivizácii, mafiánskym praktikám deväťdesiatych rokov a zastavuje sa v súčasnosti. Uvažovať by sa dalo aj o ambícii tvorcu demaskovať menej problematický obraz domácich dejín, v ktorom Slovensko figuruje ako milá krajina učupená v bezpečí hôr. V takejto čitateľskej optike môže byť kniha 2500 týždňov hrozivým portrétom krajiny s pohnutými dejinami. Prelínajú sa v nej dve dejové línie, synova a otcova. Viktor Baumann je „plodom svojej doby – architekt, ktorý mal veľké plány a skončil ako majiteľ obchodu s kúpeľňovými kachličkami. Pred päťdesiatkou sa mu život rozpadá pod rukami, finančne je už dávno ,za vodouʻ, ale jeho manželstvo skončilo v troskách, s jedinou, už dospelou dcérou sú si na hony vzdialení a starnúci otec trpí demenciou a je naňho čoraz viac odkázaný“ (Handzová, 2025). Druhá dejová línia sa vracia do mladosti Viktorovho otca Jakuba Baumanna. Jeho životný príbeh „sprevádzajú“ príbehy jeho rovesníkov architekta Adama Baránka, žandára Jozefa Husára či lekára Karol Bergera. Weissova kniha nie je iba historizujúcou (historickou) prózou, ale aj súčasnou, ktorá sa pokúša skúmať prítomnosť hrdinov, pesimisticky hodnotiacich svoje životy.

V románe Máriusa Kopcsaya je rovnako kľúčové prelínanie dvoch rovín – život pána Lužka v druhej polovici 20. storočia s detstvom a neskorším životom jeho vnuka, novinára a hlavného hrdinu Karola. Dedov život sledujeme od medzivojnového obdobia, no oba životy sa prelínajú markantne až magicky, bez ohľadu na to, že jeden ešte žije a druhý už nežije. Je možné domnievať sa, že vnuk Karol je „alter ego samotného spisovateľa a dej je zasadený do obdobia, keď pôsobil v denníku Sme“ (Daniš, 2025), v postavách jeho kolegov a exmanželky sa dajú identifikovať konkrétne osoby. Z tohto dôvodu je Dedo Lužko prózou, ktorá koketuje so širšie chápaným autobiografickým písaním. Treba ho však čítať predovšetkým ako beletriu. Meno autora na obálke knihy sa nezhoduje s menom rozprávača či postavy, preto sa o autobiografii hovoriť nedá. Autor nevyjadruje zhodu ani explicitne ani implicitne, nevkladá ju ani do vnútrotextových stôp. Kopcsayovo rozprávania súvisí marginálne s písaním autobiografií v súčasnosti a predovšetkým s premenami rozprávania o vlastnom živote. Zatiaľ čo klasické autobiografie odkazujú k autorskému subjektu ako k niečomu samozrejmému, objektívne danému a stabilne ukotvenému mimo text, moderné autobiografie často reflektujú naratívnu konštrukciu identity a vznik Ja priamo v procese písania (Fonioková, 2024, s. 27).

V oboch románoch sa kreujú vzťahy medzi postavami, prelínajú osudy, generácie a režimy. Do pozornosti sa tlačia paradoxy doby a početné konfrontácie jednotlivcov s veľkými dejinami. Ich životy charakterizujú výrazné vzopätia, ale aj malicherné prízemnosti. Podobne ako Weiss aj Kopcsay zachytáva generačnú mozaiku jednej rodiny, prostredníctvom ktorej zobrazuje osudy celého spoločenstva od prvej polovice 20. storočia až po súčasnosť. Synopsu rozprávania ponúka už obálka: „Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy, Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme. Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva. Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo svete neslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu za druhou. Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemu systému. Kajoluško túžil po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťa pokleskov“. Ani túto rozsiahlejšiu prózu teda nečítam iba ako historizujúci román. S rovnakou intenzitou sa v ňom zrkadlí súčasnosť.

Dokument verzus príbeh

Oba romány rôznymi spôsobmi reflektujú sociálne otázky, no ani jeden nie je prostým stenografickým záznamom spoločnosti. Odkazovanie na neliterárny priestor však ovplyvňuje možnosti ich čítania. Oba texty sa pýtajú na situáciu človeka v dejinách – predovšetkým Kopcsayova próza umožňuje čitateľom v tých lepších pasážach vzťahovať zobrazené udalosti k ich vlastnej životnej situácii. Zostáva však otázne, do akej miery autori zachytávajú dilemy ľudského rozhodovania. Citlivé zobrazenie rozličných životných scenárov totiž pomáha tvorcom vyhnúť sa didaktizujúcim životným návodom, ktoré definujú pomer medzi správnym a nesprávnym konaním.

Dôraz na sociálny a ideologický kontext je explicitne prítomný najmä v románe 2500 týždňov. Takéto ľahko identifikovateľné tematické východiská sa v beletrii neraz spájajú so skrytými motívmi, ktoré sa až v procese čítania stávajú jasnejšími a viditeľnejšími a ovplyvňujú umeleckú presvedčivosť diela. Weissova próza však nie je vzrušujúco provokatívna. Autor pracuje s témou priamočiaro a spravidla bez estetickej pôsobivosti. Kopcsayov román, naopak, charakterizuje bezprostrednejšia literárnosť, ktorá okrem iného zdôrazňuje fakt, že v jeho rozprávaní „ide“ aj o literatúru. Na tieto odlišnosti poukazuje napríklad aj táto skôr náhodne vybraná konfrontácia dvoch citátov. V románe Máriusa Kopcsaya nájdeme takúto všeobecnejšiu charakteristiku: „Dedoluško teda ožíva prostredníctvom svojho večného profilu a posiela smerom ku Karolovi, Kajoluškovi svoje myšlienkové pochody, ktoré rezko, svižne a organizovane pochodujú. Ako vojaci. Raz-dva, raz-dva, čobogaj, nebogaj. Nemal čas sedieť, filozofovať, pracoval, pochodoval tak, ako by správne mali pochodovať myšlienky, chodil do služby, vydával rozkazy, nosil uniformu a dostal obraz s jeleňom a laňou. A teraz leží a odpočíva a listuje si vo svojom atlase života, ale aj v atlasoch životov svojich najbližších, svojich príbuzných, kolegov, kamarátov. Koľko zaujímavostí vidí napríklad priamo v atlase života svojho vnuka Kajoluška, je čas mu niečo sem-tam pošepnúť, poradiť“ (s. 29). Weissovo rozprávanie je vecnejšie: „Vo štvrtok každý druhý týždeň v mesiaci sa v severnej časti Námestia Andreja Hlinku konal jarmok, na ktorom sa predával tovar a náradie, obuv, oblečenie, sedlá, remene, hydina, vajcia, syry, ovocie a zelenina. Námestiu dominoval Kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý postavili koncom osemnásteho storočia a v roku 1802 ho vysvätil belehradský biskup Jozef Vilt. [...] V dolnej časti námestia sa zas každý štvrtý týždeň v mesiaci konal Dobytčí jarmok. Na oboch trhoch firma Alberta Baumanna – Baumann a synovia roky ponúkala poľnohospodárske stroje, náradie a všelijaké výmysly, ale predaj fungoval iba do jesene roku 1940. Od tohto dátumu mali účasť na jarmokoch zakázanú. Albert Baumann to niesol ťažko. Doma rodinu utešoval, že toto obmedzovanie nebude trvať dlho, že sa po čase vrátia do normálneho života, aj tieto nové zákony sa raz skončia. Nakoniec, v rámci Československej republiky mali zabezpečené rovnaké práva s ostatnými občanmi a nepopierateľne to prospievalo k rozkvetu hospodárskeho a kultúrneho života“ (s. 66).

Porovnanie dvoch ukážok ukazuje, že pre Weissa je rozprávanie predmetom „dolovaným“ (občas až preexponovane) z historických dokumentov, kým Kopcsay pristupuje k udalostiam ako k predmetu analýzy, prostredníctvom ktorej skúma konanie jednotlivých aktérov. Weissov román je vymyslený tak, aby ako celok vytváral súhru. Pripomína jednoduchú stavebnicu, v ktorej do seba všetko očakávane/neprekvapujúco zapadá. Na miestach, kde Weiss konštruuje a ukladá vedľa seba epické a reflexívne časti, Kopcsay sa rozšafne spolieha na vlastný rozprávačský apetít. Historizujúce línie sú v prípade románu 2500 týždňov pohodlne opreté o tzv. veľké dejiny, samotní hrdinovia sú dejinami často vlečení. V románe Dedo Lužko to vyzerá v pomere aktér – história skôr na remízu.

Obe prózy sa obracajú na históriu (a rovnako aj na prítomnosť) ako na niečo, čo by čitateľ mohol poznať, v oboch dejiny spoluvytvárajú príbeh. V narácii sa často mení tempo, autori venujú miestami až prehnanú pozornosť detailom. Weissovo dielo pripomína činnosť neveľmi zainteresovaného kronikára, Kopcsayovo rozprávanie, naopak, využíva osobnú perspektívu postáv. V oboch prípadoch je občas viditeľná nostalgia za „minulým“ svetom, ktorý mal pre vtedy mladých hrdinov jasné farby a presný tvar. História im totiž rozdáva karty poznačené tragédiami 20. storočia, z perspektívy rozprávačov sa však otvárajú aj okamihy šťastia a relatívneho bezpečia.

Príbeh dejín a príbehy postáv

Oba romány charakterizuje rozprávačské prepínanie medzi minulým a prítomným časom. Najmä v prípade Weissovej prózy je využitie súčasnosti v porovnaní s minulosťou o niečo presvedčivejšie. Treba však zdôrazniť, že próze chýba hlbšia reflexia dejín. Autor „dôveruje“ sile dokumentu, ktorý v literárnych textoch väčšinou predstavuje „surovinu“ rozprávania, no v tomto prípade stojí nad ním, akoby samotná fiktívnosť predstavovala pre tvorcu niečo úzke a umelé. Weissovo rozprávanie podlieha historickým udalostiam (faktom), zatiaľ čo Kopcsayova narácia podobné epizódy spracováva v prúde subjektívnych evokácií a reflexií a z tohto dôvodu nie je až taká závislá od historického času.

Aj z tohto dôvodu je možné čítať Deda Lužka najmä ako literárny prostriedok utvárania či modelovania minulosti z dominantnej pozície súčasnosti. Dejinné momenty sú tu neustále rekonštruované s ohľadom na požiadavky rozprávača v prítomnosti. Príbehy o minulosti autor v snahe o autentickosť vkladá „čítankovo“ do pôvodného spoločenského a kultúrneho kontextu. Napriek tomu, že sa rozprávač usiluje v takýchto pasážach evokovať minulý stav vecí, odkazuje čitateľov najmä na sledovanie prítomnosti. Možno sa tak domnievať, že v takomto rozprávaní sú prítomné prvky istej retrospektívnej teleológie, ktorá zodpovedá tendencii prezentovať prítomnosť ako stav prirodzene a logicky nadväzujúci na minulosť. Kopcsayov spôsob písania tak pripomína performatívny akt, ktorý okrem histórie definuje aktuálnu existenciu protagonistov. Rozprávanie príbehu preto nie je iba prezentáciou ich „ucelenej“ identity, ale skôr procesom jej vytvárania v samotnej narácii. Podľa Ricoeurovej teórie naratívnej identity rozprávanie poskytuje subjektu kontinuitu a koherenciu a vďaka temporálnemu charakteru umožňuje človeku prepojiť v príbehu jednotlivé fázy života (Ricoeur, 2007, s. 347 – 354). Zjednodušene povedané, ľudskému životu je možno porozumieť práve vďaka narácii.

Weissov kronikár a Kopcsayov rozprávač tak môžu predstavovať dve verzie rozprávania s oporou „veľkých dejín“. Pre oba romány však platí, že autori využívajú historické fakty, ktoré ako motívy vstupujú do literárnej fikcie, do sféry, kde prevláda poetická, estetizujúca funkcia, čím menia svoju povahu. Dokumentárne prvky, ktoré sa stávajú zložkami estetického objektu, naberajú estetické významy a ich referenčné väzby sa oslabujú (Haman, 2008, s. 246). Samotná fikcionalizácia však nezaručuje umelecký účinok, čo je viditeľné najmä v prípade prózy 2500 týždňov. Jedným z podstatných rozdielov medzi oboma prózami je miera „kontrolovanej“ predstavivosti (Haman, 2008, s. 241). Weissovmu spôsobu rozprávania chýba literárna sugestívnosť, ktorou by jeho fiktívny svet intenzívnejšie pôsobil na čitateľa. V tomto kontexte je Kopcsayovo rozprávanie umelecky presvedčivejšie.

Oba romány sú ďalšími prozaickými pokusmi o spojenie minulosti s prítomnosťou. Pavol Weiss sa snaží o  empirickú dôveryhodnosť, vyváženosť, a to v pomere celku k častiam či deja k reflexívnosti. Usiluje sa o rozprávačskú striedmosť, pričom všetko podriaďuje prozaickej výstavbe. Na konci rozprávania je však až nadmieru doslovný. Čitateľovi nenecháva ani priestor na otázky, čo je v prípade modernej prózy chyba. Márius Kopcsay sa o podobnú „vyváženosť“ usiluje oveľa menej. Prepojenia medzi minulým a súčasným sa totiž občas menia na zdanlivo neorganizované rozprávačské fragmenty. V najpôsobivejších momentoch však jeho knihe nechýba energia, z ktorej prirodzene vyrastá aj určitá komickosť.

Literatúra

Fonioková, Zuzana: Od autobiografie k autofikci. Narativní strategie vyprávění o vlastním živote. Brno – Praha: Host – Ústav pro českou literaturu Akademie věd České republiky, v. v. i., 2024.

Haman, Aleš: Několik postřehů ke vztahu umělecké fikce a historiografické reprezentace. In: Jedličková, Alice – Sládek, Ondřej (eds.): Vyprávění v kontextu. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR, v. v. i., 2008, s. 240 – 248.

Handzová, Zora, 2025. Kniha týždňa: 2500 týždňov a v nich mnoho životov. Pravda. [online, 2025-02-23]. [cit. 2025-07-26]. Dostupné z:  https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/741753-kniha-tyzdna-2-500-tyzdnov-a-v-nich-mnoho-zivotov/

Daniš, Igor, 2025. Kniha týždňa: Prešľapovanie na mieste. Román z novinárskeho prostredia Dedo Lužko. Pravda [online, 2025-01-18]. [cit. 2025-07-26]. Dostupné z: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/737701-kniha-tyzdna-preslapovanie-na-mieste-roman-z-novinarskeho-prostredia-dedo-luzko/

Kopcsay, Márius: Dedo Lužko. Levice: KK Bagala, 2024.

Maslowski, Nicolas – Šubrt, Jiří: Úvodem. In: Maslowski, Nicolas – Šubrt, Jiří a kol.: Kolektivní paměť. K teoretickým otázkam. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2015, s. 7 – 11.

Ricoeur, Paul: Čas a vyprávění III. Praha: OIKOYMENH, 2007.

Weiss, Pavol: 2500 týždňov. Bratislava: Slovart, 2024.

(Karol Csiba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)