Plav

Ľudský život rámcujú dva typy starostlivosti: starostlivosť o dieťa, ktorá smeruje k sebestačnosti, a starostlivosť zmierňujúca utrpenie spojené s umieraním – paliatíva. V centre oboch pritom stoja vzťahy rodičov a detí najprv vo svojej štandardnej asymetrickej podobe, neskôr vo vymenených rolách. Vzťahová rošáda matiek a dcér je jedným z ústredných motívov najnovších próz Denisy Fulmekovej My pôjdeme inokedy a Ivety Zaťovičovej Matkin čas (obe 2024): v oboch prípadoch sa matka stáva objektom starostlivosti.

Téma starostlivosti zrejme u autoriek nevyvstala len ako reakcia na introspekciu súčasných próz subjektu tendujúceho k sebapatologizácii. Obidve autorky sú ženy vo vyššom strednom veku, postupný fyzický úpadok a odchádzanie matky je teda niečo, čo sa ich môže bytostne dotýkať. Do výberu témy vstupuje stereotypizujúce chápanie postavenia žien v rodinnej dynamike: „Dcéra má byť pri svojej matke, keď matka umiera“ (Zaťovičová, 2024, s. 54). Novely sa však nezameriavajú len na odchod rodiča, na intímne vyrovnávanie sa so smrťou, obracajú zároveň pozornosť na praktický proces preberania zodpovednosti za pohodlie umierajúceho. Rozhodnutie starať sa o blízku osobu sa priamo viaže na schopnosť empatizovať, teda na nutnosť na chvíľu pozabudnúť na seba a svoje potreby. V prípade oboch próz sa introspekcia rozprávačiek-dcér väčšinou sústreďuje na minimalistické postrehy o vlastných sebazáchovných mechanizmoch, drobných neurózach a psychosomatických ťažkostiach: starostlivosť o cudzie telo výrazne znižuje kapacitu starať sa o to vlastné a duševný stav. S empatiou a ústupom subjektu do úzadia súvisia názvy oboch kníh. V prípade názvu My pôjdeme inokedy ide jednak o nevyhnutnosť vlastnej pominuteľnosti, jednak o odklad vlastných potrieb. Matkin čas zase vyjadruje eufemistický obraz finality smrti ako „nadídenia času“, ako aj centrálnu pozíciu matky.

Zatiaľ čo u Denisy Fulmekovej je centrálnou rozprávačkou dcéra Naďa, Zaťovičová strieda perspektívy členov mnohopočetnej rodiny umierajúcej matky. Fragmenty, z ktorých je Fulmekovej novela vystavaná, sú venované jedine spracovávaniu a sanovaniu matkiných telesných a mentálnych problémov. Zaťovičovej próza je rozbiehavejšia, striedanie perspektív využíva na detailnejšie vykreslenie rodinnej dynamiky, na zobrazenie problematických partnerských vzťahov, prítomných v rôznych častiach rozkonáreného rodinného stromu. Fulmekovej novela je lepšie zvládnutá formálne – tvorí kompaktný celok, postupy, ktoré v jej predchádzajúcej tvorbe „trčali“ (úsilie nasilu harmonizovať, tendencia infantilizovať postavy, a tým aj čitateľa), sú v próze o umierajúcej matke využité primeranejšie. Zaťovičovej próza je síce plná zbytočných digresií, pasáží, ktoré sú ťarbavé a nechcene humorné, jej prístup je však bezprostrednejší, čitateľsky pútavejší.

Vďaka striedaniu rozprávačských perspektív je v Zaťovičovej próze matka svedkyňou vlastného rozkladu, samu seba opisuje ako „šupinatú a tie šupiny lietajú po izbách ako peľ“ (Zaťovičová, 2024, s. 96), díva sa na seba ako „sedí alebo leží, brucho jej tvrdne a rastie, celá sa šúpe a všetko z nej tečie zovšadiaľ“ (tamže, s. 149). Pri zobrazovaní straty kontroly nad telom je takáto autorská stratégia presvedčivejšia, naliehavejšia a znepokojivejšia ako jednotná perspektíva liekmi utlmenej dcéry u Fulmekovej. Možnosť detailnejšie sa zamerať na telesnosť s jej odpudzujúcimi prejavmi ponúka u Zaťovičovej rozprávač v tretej osobe – nadobúda sa ním odstup, bez ktorého by scény boli morbídne, potenciálne groteskné. Fulmekovej rozprávačka v prvej osobe síce ponúka možnosť väčšej citovej angažovanosti, avšak vyhýba sa stvárneniu emócií, ktoré by mohli jej vzťah s matkou poškodiť. Má tendenciu harmonizovať, až na pár výnimiek sa vyhýba naturalistickým, telesne znepokojivým výjavom, ktoré by mohli vyvolať zdesenie, šok či hnus. Takéto zobrazenie je síce logicky v poriadku – Naďa užíva utišujúce lieky –, výsledkom je však emočne sterilný, utlmený text, sústredený na konzervovanie dobrého obrazu matky. Naďa diskrétne odvracia zrak, čo súvisí so starostlivosťou o matkinu pamiatku, dôstojnosť a identitu.

Obranný inštinkt sa aktivizuje u oboch autoriek, ich rozprávači sa síce líšia ochotou zblízka pozorovať a opisovať rozklad, no v oboch prípadoch je zreteľná túžba nezájsť do morbídností – prózy predstavujú formu rozlúčky, vzdania holdu. Táto obranná tendencia sa prejavuje v rámcovaní príbehov: spôsob, akým sa podáva svedectvo o matkinom živote a jej umieraní, sa viaže na predstavu, ako by túžila svoj život narativizovať matka. Fulmeková napríklad signalizuje želanie naplniť matkine tušené posmrtné očakávania patričnou šírkou rozprávania („Premýšľam, kde asi leží pomyselný začiatok, od ktorého sa vinie niť príbehu, ktorý ma privedie až k tej poslednej noci. Lebo začať len niekoľkými desiatkami hodín, ktoré tú noc predchádzali, by nebolo dosť epické. A mama predsa zvykla svoje rozprávanie začínať vetou: ,Poviem vám to s patričnou epickou šírkou!‘“; Fulmeková, 2024, s. 7) či odkazovaním na matkinu problematickú rodinnú situáciu (tamže, s. 30), čím sčasti ospravedlňuje jej nestálu povahu a chráni ju pred prípadným príkrym súdom čitateľa. Zaťovičová sa rozhodla zdôrazniť matkinu túžbu mať svedkov, zostať symbolicky prítomná: „Ešte aj v tomto stave myslí na to, či sa jej príbeh, keď už nie život, zachová“ (Zaťovičová, 2024, s. 177).

Obe novely tematizujú štádium choroby, ktoré charakterizuje nielen postupné fyzické chradnutie, ale aj rozpad mentálneho sveta chorej. Výsledkom je nemožnosť napĺňať rolu rodiča. Matka je infantilizovaná, zobrazovaná v zraniteľných konšteláciách, v „polohe spiaceho dieťaťa“ (Zaťovičová, 2024, s. 30), v situáciách, v ktorých potrebuje chlácholenie: „Objala ju okolo pliec a pohojdávala sa s ňou ako matka s malým dieťaťom, ktoré si práve udrelo kolienko“ (tamže, s. 24). Pri naturalistických opisoch bezprostredného napĺňania telesných potrieb sa objavuje miesto infantilizácie dehumanizácia: „Včera, keď jej naťahoval nohavice, všimol si, že na stehne mala vyhĺbeninu po odtlačku jeho palca. Presne také ostávali v mŕtvom mäse, s akým bežne pracuje v kuchyni“ (tamže, s. 56). Podstatný rozdiel medzi prirovnaním k dieťaťu a k mŕtvole predstavuje neúplná kontrola nad telom: pri dieťati ide o jej postupné nadobúdanie, pri umierajúcom človeku o jej stratu.

Pri zameraní pozornosti na telo, ktoré je objektom starostlivosti, sa nutne upozaďuje telo, ktoré starostlivosť zabezpečuje. Sprievodné škody na telách opatrovateliek-dcér sa prejavujú psychosomatickými ťažkosťami. U Fulmekovej ide o utlmenú reflexiu vlastných problémov a frekventované použitie scudzujúceho prívlastku „divne“ pri opise svojho zdravotného stavu. Divné je pritom niečo, čo síce vzbudzuje pozornosť a obavy, no prieči sa, aspoň nateraz, poznaniu: „Len čo som sa ráno zobudila, okamžite som myslela na mamu a srdce mi klepotalo v divnom rytme nielen v hrudi, ale až kdesi po stranách krku“ (Fulmeková, 2024, s. 29); „Pozorovala som, že od otcovho skonu som žila aj ja v stave divnej nástojčivosti so sprievodnými výpadkami pamäti“ (tamže, s. 32). Zvláštne postavenie má v Zaťovičovej próze autodrezúra dcéry aj matky. V prípade dcéry Alice sa prejavuje strážením hmotnosti: „Nejem, lebo budem doma. Nemôžem jesť každý deň aj s tebou, aj s Walterom, tučná som dosť aj bez toho“ (Zaťovičová, 2024, s. 111). U matky ide o kult zdravia, utkvelú, zato bežnú predstavu dohľadu nad neviditeľnými, no tušenými telesnými procesmi: „Všetko dodržiavala, všetky rady v časopisoch o zdraví, v televíznom magazíne pre ženy, všetky lekárske rady, ktoré si prečítala alebo vypočula. [...] A aj tak. Aj tak dostala túto hroznú chorobu“ (tamže, s. 149). Starostlivosť o seba v limitovanom čase dospelosti síce poskytuje pocit kontroly a ochrany, v skutočnosti ide len o radostnú, úzkostlivú či prosto rituálnu aplikáciu slobodnej vôle, ktorej ľútostivé ozveny cítiť v hotovaní a skrášľovaní nemohúcej matky: „Nadi, no toto je úžasné! Dones mi sem rúž a parfum, dieťa drahé, úplne som na to zabudla“ (Fulmeková, 2024, s. 34); „Cíti sa ako kráľovná. Vyzerá výborne a ide sa natrieť francúzskym krémom, ktorý jej dcéra práve vkladá do dlane“ (Zaťovičová, 2024, s. 92).

Podľa Jeana Baudrillarda je zdravie viac spojené so sociálnym statusom ako s biologickým imperatívom (Baudrillard, 1998). Fulmeková aj Zaťovičová diplomaticky obchádzajú finančné a sociálne starosti, ktoré sú spojené s udržiavaním blízkeho človeka pri živote. Paliatíva sa od bežnej starostlivosti o chorého jedinca líši vo svojej finalite a v prakticky jednotnej postupnosti: málokto zomrie doma a málokto v paliatíve si pred odchodom do zdravotného zariadenia vystačí jedine s prítomnosťou a pomocou rodinných príslušníkov. Skľučujúca skutočnosť, že prirodzeným prostredím skonu nebýva domov, no zdravotná inštitúcia, a hlavným poskytovateľom starostlivosti sa od istého bodu stáva platená pomoc, odporuje foucaultovskej myšlienke o rodine ako prirodzenom prostredí choroby (Foucault, 2010). Pocit solidarity a zodpovednosti za rodinného príslušníka zrejme nedovoľuje autorkám zamerať sa na hrubo pragmatickú, kalkulovanú stránku odprevádzania. Uberajú tým však na význame podstatnej skutočnosti; ich rozprávači majú prostriedky zabezpečiť umierajúcej pohodlie, dokonca majú moc nad výberom inštitúcie, v ktorej skoná. Smrť matky rozhodne nie je banálna, je však nevyhnutná. V situácii, ktorej výsledok je dávno rozhodnutý, pomáha s odľahčením ťažoby aspoň ovládnutie podmienok, zabezpečenie toho, čo Simone de Beauvoir nazýva „smrť vyvolených“ (de Beauvoir, 2000, s. 63). K nej však majú prístup len prísloveční „vyvolení“.

Literatúra:

Baudrillard, Jean: The Consumer Society. Myths and Structures. London: Sage Publications, 1998.

de Beauvoir, Simone: Veľmi ľahká smrť. Bratislava: Q 111, 2000.

Foucault, Michel: Zrození kliniky. Červený Kostelec: Pavel Mervart, 2010.

Fulmeková, Denisa: My pôjdeme inokedy. Bratislava: Slovart, 2024.

Zaťovičová, Iveta: Matkin čas. Lučenec: Lux libris, 2024.

(Nina Podmanická pôsobí na Katedre esteticky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.)