Plav

Pri prvej knihe Barbory Hrínovej Jednorožce sa zdôrazňovala a oceňovala tematizácia inakosti, menšinovosti či queer problematiky, téma jej druhej knihy je navonok skromnejšia. Autorka sa rozhodla vykresliť obraz starnúceho muža Ambróza, ktorý má problém s nehnuteľnosťami – román sa začína vytopeným bytom, Ambrózovým miestom trvalého pobytu v Bratislave, a končí predajom domu, letného „sídla“ jeho rodiny nachádzajúceho sa kdesi na Spiši. Silné autobiografické inšpirácie vedú uvažovanie o Plachom dome k autorkinmu vlastnému otcovi, čo okrem množstva explicitných poukazov v samotnom texte zvýrazňuje aj vizuálna stránka knihy postavená na rodinných fotografiách fotených samotnou autorkou (podľa údajov v tiráži). Napriek všetkému by bolo zavádzajúce skĺznuť k tvrdeniu, že Barbora Hrínová napísala knihu o svojom otcovi.  Oveľa užitočnejšie je vnímať autobiografickosť Plachého domu skôr ako literárnu hru. Napríklad, pri jednom autobiografickom žmurknutí na čitateľa sa objaví poznámka, že kniha má „tri hlavné postavy“ (s. 231), čím sa myslia traja členovia rodiny – otec Ambróz, matka Silvia a dcéra Naďa. Mohlo by sa teda zdať, že zo žánrového hľadiska pôjde o rodinný román. Nie je to tak. Plachý dom patrí jednej postave. Starnúcemu mužovi Ambrózovi, ktorý v romantizujúco ironickej pozícii – chrbtom k divákovi, hľadiac do voľnej prírody – dominuje aj obálke knihy.    „Nehnuteľný“ je aj Ambróz – ťažko a nerád sa hýbe, ako fyzicky, tak aj existenčne, čo spôsobuje rad komických situácií. Nemá rád zmeny, je nepraktický, nevie riešiť problémy, nevie pre svoju korpulentnosť vystúpiť z auta, ani sa počas divadelného predstavenia dostať zo sály. V prvej zo štyroch častí knihy s názvom Pravidelné bytosti ide o dobre známy spôsob estetizácie mužskej ťarbavosti, ktorej analógiu by sme mohli hľadať v slovenskej literatúre napríklad v hlavných postavách próz Máriusa Kopcsaya, Stanislava Rakúsa či Petra Pišťanka. Táto estetizácia funguje na základe kontrastu tela a vnútorných kvalít človeka. Opozícia telo/duch hlboko zakorenená v našej kultúre, funguje zvlášť dobre v umeleckom či intelektuálnom prostredí. Ambróz okrem toho, že je ťarbavý, je aj hudobník, učiteľ, číta poéziu a pod. Protiklad fyzickej indisponovanosti a duchovného bohatstva sa spolupodieľa na tvorbe hrdinovho outsiderstva, jeho diskomfortného vzťahu k okolitému svetu, k spoločnosti, ktorá sa v bežne kritickom pohľade na našu prítomnosť vníma presne naopak – dominuje v nej materiálna stránka života a absentuje starostlivosť o dušu. Súčasťou načrtnutej literárnej stratégie je jemne ironizovaná prívetivosť rozprávania voči hlavnej postave. Rádijko a cigaretka (s. 9), to sú deminutíva z prvej strany textu, ktoré vystihujú úsmevný a predovšetkým láskavý svet hlavnej postavy. Ambróz číta na záchode poéziu Rudolfa Juroleka. Číta síce poéziu na záchode, čo jeho kultúrny kredit znižuje, ale stále číta poéziu Rudolfa Juroleka, exkluzívneho autora súčasnej slovenskej poézie čítaného úzkym okruhom čitateľov. Po citáte „umenie bez emócie je ako čokoládový koláč bez cukru“ (s. 16) síce príde Ambrózovo subverzívne zívnutie, ale autorka si dá stále záležať, aby bol uvedený aj zdroj citátu (L. H. Anderson). Dalo by sa povedať, že láskavé zosmiešňovanie rozprávačskú prívetivosť voči hlavnej postave ešte posilňuje, keďže ju obohacuje o určitý druh martýrstva. Hrínová zvláda takto nastavenú literárnu perspektívu výborne. Vďaka tomu, hoci má postava Ambróza pravdepodobne psychický problém, ktorý by sme mohli identifikovať ako záchvatové prejedanie sa, čitateľ nebude chcieť, aby si Ambróz prestal po nociach doma vyprážať bedle, pretože s ním, aj so všetkými jeho neduhmi, sympatizuje. Podstatné pre Plachý dom je, že hoci postava Ambróza je sčasti typizovaná, jeho obraz dokresľujú prekvapivé, citlivo vykreslené situácie, ktoré k spomenutej typizácii pridávajú niečo navyše. Ako príklad možno spomenúť jeden z najkrajších momentov knihy, hoci príbehovo marginálny, keď Ambróz v zime za mestom uväzuje popadané plody divej jablone pomocou útržkov z igelitových vreciek späť na strom. Nie náhodou práve týmto jemne snovým dôvetkom končí prvá časť knihy.  Jemná ironizácia príbehu dostáva iný odtieň v druhej a tretej časti knihy s názvami Kamarát a Vzácne spoločenstvá. Vo vzťahu k dovtedajšej podobe rozprávania pôsobí zrazu román Plachý dom fragmentárne, miestami až experimentálne. Text sa začne členiť na rad miniatúrnych celkov s vlastným titulom, ostrejšie sa menia rozprávačské perspektívy,  niektoré časti poblúdia v epizódach z Ambrózovej minulosti či z minulosti jeho príbuzných, iné nás vracajú späť do súčasnosti v podobe akýchsi rodinných gagov, občas ťažšie hľadajúcich pointy. Zámerom je ukázať hlavnú postavu inak. Pozmenená literárna stratégia zneistí vybudované čitateľské naladenie, a to nielen po obsahovej stránke. Čitateľ sa nedozvedá o Ambrózovi len nové informácie. Do konfrontácie sa dostáva aj sám spôsob, akým sa doteraz o ňom hovorilo. Z Plachého domu sa tak stáva trochu aj polemika s onou estetizáciou mužskej ťarbavosti, ktorá dosiaľ rozprávanie o Ambrózovi žánrovo definovala.  Autorka rozbíja lineárne vedený, sympatizujúci fokus na Ambrózove konanie v prítomnom okamihu jeho preddôchodcovskej, bratislavsky rutinnej existencie a dopĺňa ho o nové perspektívy. Jednak o epizódne načrtnutú rodinnú anamnézu a taktiež o pohľad na Ambróza z perspektívy dcéry Niny a manželky Silvie. Možno konštatovať, že nové pohľady v texte nie sú literárne rovnocenné a čítanie textu skôr dezintegrujú, ako by prispievali k čitateľskému zážitku. Zvýraznené postavy manželky Silvie a dcéry Nadi nemajú takú pútavú literárnu identitu ako Ambróz, ich hlas znie v próze menej výrazne. Napriek tomu, keď sa čitateľ dostane k štvrtej, poslednej a ťažiskovej časti knihy s názvom Plachý dom, pričom sa v nej vráti k pôvodnej, s Ambrózom smutno-smiešne sympatizujúcej rozprávačskej perspektíve, má predpoklady čítať text inak. Bez predchádzajúcej istoty, podozrievavo voči tomu, ako sa postava Ambróza literarizuje. Napríklad, situácia, keď sa Ambróz fotí s rómskymi deťmi a dojemne ich pritom nazýva „moje deti“ (s. 241), lebo si s nimi pred tým vybudoval vzťah a bez praktického účelu im rozdával „aj to posledné“, by sa dala bez kontextu čítať práve onou sympatizujúcou perspektívou, ktorá próze dominuje. Pod vplyvom naznačených, širších súvislostí, nie neproblematických vzťahov s vlastnou rodinou, sa však skrýva za prvým, sentimentálnym čítaním aj druhý plán. V ňom odznieva, že s ľudskou ťarbavosťou, nepraktickosťou a čudáctvom sa dá síce dobre literárne čarovať, no v žitej, odkúzlenej realite za tento inšpiratívny literárny materiál často platia iní.      Spor o Ambróza a o všetko, čo táto postava reprezentuje, nájde v poslednej časti románu pútavé vyjadrenie. Zhmotní sa do spomenutej otázky predaja starého domu, dedičného majetku Ambrózovej manželky, využívaného ako letná rodinná rezidencia. Ťarbavý, obstarožný a predsa v niečom šarmantný Ambróz tu so starým a predsa v niečom čarovným domom splynie. Z praktického hľadiska neexistuje dôvod, prečo nevyužívaný a schátraný dom nepredať. Ambrózovi síce nejaký dôvod napadnúť vie, no je to dôvod podobne vetchý ako nápad uväzovať zhnité jabĺčka zo zeme späť na strom pomocou útržkov z igelitových vreciek. Tak ako v úvode príbehu, keď hlavná postava nevyvinie vo vzťahu k problému s bytom iniciatívu a musí ho vyriešiť manželka, aj tu prevažuje jeho jemne rozkolísaná pasivita. Tá sa pritom nedotkne len Ambróza, ale aj čitateľských možností, aký názor si v tejto situácii možno vytvoriť na hlavnú postavu a na spôsob prežívania života, ktorý reprezentuje. Hrínová neponúka jednoznačné odpovede. Potvrdzujú to aj záverečná Ambrózova replika a reakciu na ňu v samom závere románu: „‚Ale ja sa tam vrátim. Postavím si chatku v poli za dedinou. Takú štyri krát štyri metre. To nemôže byť problém, nie?‘  Človek pod oknom neodpovedá“ (s. 243).  V románe Plachý dom pracuje Barbora Hrínová s nehnuteľnosťami v pravom slova zmysle ako s priestorovými reáliami príbehu, ale aj v prenesenom slova zmysle ako s metaforou životného postoja hlavnej postavy. Vďaka decentnej práci s literárnou typologizáciou hlavnej postavy, štruktúre rozprávania, hre s autobiografickosťou na jednej strane a fikčnosťou príbehu na druhej, sa darí autorke dostávať tieto „nehnuteľnosti“ do pohybu. Spod skromne pôsobiaceho, smutno-smiešneho rozprávania o starnúcom mužovi tak presvitá nejednoznačne ťaživá atmosféra, vďaka ktorej môže zostať čitateľ po prečítaní knihy v najlepšom slova zmysle rozhodený.