Plav

Prozaik, scenárista a publicista Anton Baláž (nar. 1943) v knihe pamätí Môj príbeh sa ešte nekončí podáva chronologickú dokumentárnu správu o svojom živote. So spomínaním narába rôznymi spôsobmi: naznačuje potrebu odstupu („A tak som sa k detstvu mohol vrátiť, až keď šťastné zajtrajšky so všetkými ich krutými experimentmi navždy skončili“, s. 19), naráža na limity spomínania, najmä na chvíle vnímané „s odstupom desaťročí nostalgicky“ (s. 166), a nemožnosť úplnej rekonštrukcie minulosti. Autentickosť rozprávania podporuje zaradením početných denníkových záznamov, ktoré však využíva výberovo, preto treba k ich interpretácii pristupovať kriticky. Prezrádzajú nám len to, čo autor odhaliť chce – denníkové zápisky potom môžu byť viac efektné než pravdivé. Keď sa Baláž domnieva, že napriek chýbajúcemu záznamu na nejakú udalosť nezabudol, spätne ju rekonštruuje, či skôr konštruuje.

Ako románopisec sa príliš usiluje vytvoriť príbeh aj tam, kde by postačil náznak. Štruktúrovaná výpoveď potom potláča čaro nedopovedaného. Rozprávanie má analytický charakter, je informačne nasýtené a pritom ironicky sebaodhaľujúce, rozprávač varíruje medzi esejistickou spontánnosťou a dokumentaristickou pripravenosťou: „keďže som si naozaj celý rok do denníka nič nezapísal, musíš sa, láskavý čitateľ, spoľahnúť len na moju pravdovravnosť! (...) Túto prvú románovú vetu som napísal v pondelok 1. júla 1992 v našom bratislavskom byte na Palárikovej 19, v izbe, kde bolo asi štyridsať stupňov Celzia, takže som musel sedieť za stolom úplne nahý. Ak chcem byť pravdovravný, nemôžem to zatajiť“ (s. 244). Takéto miesta text emocionálne podfarbujú, nechýbajú tu ani tóny sebaľútosti, najmä v reflexiách vyhostenia z literatúry, zápasov s „vlastnými kádrovými tieňmi“ (s. 114) alebo v sebaobraze „malého slovenského Sizyfa“ (s. 90).

Baláž síce chce systematicky usporiadať fakty svojho života,  tie však nevytvárajú vždy súvislý príbeh. Úvahy často zostávajú vo fragmentárnej podobe a celý autobiografický text sa končí ambivalentne: „Tak neviem, či má zmysel to takto sumarizovať“ (s. 348). Aj keď sa príbeh minulosti na prvý pohľad zdá ukončený („s dávno do pamäti zasunutým a teraz obnoveným vzrušením“, s. 186), Baláž ho upravuje, rámcuje početnými reflexiami kultúrno-historického charakteru a aktualizuje, pričom si vyhradzuje právo na zabúdanie i faktografické nepresnosti. Rozprávač nás pozýva do svojho súkromia, ospravedlňuje sa za digresie, rétorickými otázkami a apelmi sa pokúša o dialóg s čitateľom: „Čo k tomu ešte dodať? Ale dodám, dodám, milý čitateľ“ (s. 195).

Početné rétorické otázky zviditeľňujú vnútorné konflikty a ambivalencie, vedú k neidealizovanému a diferencovanému pohľadu na vlastnú minulosť, vyvolávajú empatiu a podnecujú k rozmýšľaniu. Autor ponecháva vytvorenie názoru na čitateľa, ale zároveň si kladie otázku: „Bol som aj ja len taký vyľakaný radový občan a hrdinami boli len postavy mojich románov?“ (s. 173). Patetickou rétorikou a v súlade s ustáleným vnímaním opisuje obdobie normalizácie ako dobu „politického temna“ (s. 71) či „inkvizítorských rokov“ (s. 95). Vyzdvihuje aj patológie komunistického režimu a všeobecnú absurditu normalizačných pomerov. Napríklad opisuje, ako ideologický zámer „predviesť ukážku rokenrolu ako odstrašujúci príklad úpadku západnej kultúry“ (s. 27) spustil nežiaducu rokenrolovú horúčku. Spomína na pašovaný písací stroj, na ktorom vznikli texty, neskôr televízne spracované či ocenené štátnymi vyznamenaniami, vystúpenie na svetovom protifašistickom a mierovom kongrese v krajine „Veľkého sovietskeho brata“ (s. 210) či na dovolenkovanie vedľa hotelového komplexu, patriaceho prvému tajomníkovi bulharskej komunistickej strany.

Reflektuje „pokúšanie normalizačnej moci“ (s. 128) písaním spoločensky angažovaných diel a zároveň problematizuje jednoznačnosť interpretácie viacerých dobových okolností – napríklad aj vlastného rozhodnutia nepodpísať tzv. Antichartu v roku 1977, nad ktorým si kladie rečnícku otázku: „Nebol by som sa aj vybral, ba rovno rozbehol k už sa zatvárajúcej bráne s podpisovými hárkami na zväze spisovateľov?“ (s. 97). Hoci tematizuje viaceré prípady vlastnej „autorskej odvahy a občianskej statočnosti“ (s. 168), červenou niťou rozprávania sú výčitky za vlastnú konformnosť, ktorá autorovi priniesla slávu a finančné odmeny: „Zacyklený v tom čase do systému, v ktorom som si užíval malé stavovské privilégiá, nemal som pochopenie pre tento ich spôsob slobody“ (s. 213). Zároveň sa vzdáva hrdinskej rétoriky, morálnej prevahy a nereflektuje na pozíciu obete, namiesto toho sa snaží presadiť „oslobodzujúcu“ iróniu, ktorú považuje „aj za literárne produktívnejší prístup k dejinám“ (s. 233). Baláž akoby prevzal radu ukrajinskej spisovateľky Oksany Zabužkovej, ktorá odporúča vnímať komunistickú minulosť cez optiku konštruktívnej sebairónie, pretože keď sú vinní všetci, samotný koncept viny, a teda aj súdenia, či dokonca obyčajného hodnotenia, stráca opodstatnenie.

Balážov životný príbeh na viac ako tristo stranách rámcuje vzťah k literatúre, ústrednou súčasťou identity „píšuceho človeka a knihomoľa“ (s. 213) sa stáva služba národnej literatúre. Vracia sa k minútam literárnej slávy, ale aj k zápasom s „nedobrovoľným sizyfovským údelom“ (s. 84) v dôsledku publikačného zákazu. Obzerá sa za svojím literárnym dedičstvom, kladie si Vilikovského otázku „Koho to zaujíma?“: „A čo ty, autor viac ako dvadsiatky vydaných kníh, koho budú zaujímať tie ďalšie, keď si sa rozhodol, že tvoj príbeh sa ešte nekončí? (...) čo s tým teraz, keď aj vplyvom zle pochopenej postmoderny sa slovenská literatúra ocitla v pozícii spoločenskej bezvýznamnosti? Natrvalo zostaneme len píšucimi občanmi, ako nás charakterizoval (...) Vladimír Petrík?“ (s. 347). Zastavuje sa aj pri osudoch a dejinnom postavení iných súčasníkov a v tomto tkaní „pavučiny doby“ nachádza odpovede na otázky, prečo a pre koho píše.

Záujem o status spisovateľa v nových spoločensko-politických podmienkach prechádza do kritiky súčasnej doby, jej „pre literatúru zničujúceho trhového mechanizmu“ (s. 181), ktorý vedie k bezvýznamnosti kultúry, „zaplavenej komerciou a gýčom“ (s. 267). Baláž sa zároveň nesnaží poúčať, jeho prístup k súčasnosti je skôr akceptačný než katastroficky ladený alebo odsudzujúci. V spomienke na Juraja Špitzera píše, že „,doba vždy bola nejaká‘, tak sme sa učili s ňou a s prichádzajúcou starobou žiť“ (s. 120). Hoci na konci diela zostáva neistý vo veci vlastného spisovateľstva („A že ešte aj tak stále nechcem končiť?“, s. 340), vyjadruje aj istú nádej, že sa dožije uznania, pätnástich minút slávy, musí len „s autorskou pokorou a trpezlivosťou románopisca počkať“ (s. 294).

Reflexiami dejinných zmien a pripomenutím svojho miesta v nich varuje pred nebezpečenstvom návratu „literárneho nečasu“ (s. 86) a „strážcov ideologickej čistoty“ (s. 170). Neobmedzuje sa pri tom na osobné spomienky, ale snaží sa o kolektívny presah, spoločenskú relevanciu vlastného životného príbehu. Početné reflexie historických udalostí a otázok národno-kultúrnej identity z individuálnej pamäti presahujú do istej formy generačnej výpovede, keď spomína nielen na „svet urazených a ponížených“ (s. 177), ale aj „výberovo odvážnych rebelov“ (s. 225). Spoločným menovateľom príbehu sa tak stáva zamyslenie sa nad vhodnou interpretáciou literárnych dejín. Spomínanie iniciuje autorskú sebareflexiu, Baláž usporadúva vybrané udalosti do nového príbehu, situuje tvorivé „ja“ v čase, terapeuticky uvoľňuje minulé traumatické skúsenosti a vedie k prijatiu a zmiereniu sa so skutočnosťou.

Balážova kniha nezabúdania upozorňuje na pretrvávajúcu nejednoznačnosť uchopenia minulosti, na potrebu ďalších reflexií a na fakt, že každý pokus o jej písanie či prepísanie nevyhnutne odráža kontext súčasnosti, v ktorom vzniká. Vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu táto problematika nadobúda ešte väčšiu naliehavosť.

(Olha Norba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)