Plav

Druhá prozaická kniha Strieborná metalíza publicistu a prekladateľa Tomáša Hučka vychádza takmer sedem rokov po jeho debutovom počine. Dlhý časový odstup však neviedol k napísaniu rozsiahlej románovej epopeje, autor miesto toho prináša útlu knižku plnú krátkych útržkovitých epizód. Spomienky na detstvo sa v nej prelínajú s obrazmi dospelosti poznačenej návštevami chorého otca, ale tiež s reflexiami vlastnej túžby po dieťati. Osobnú rovinu rozprávania dopĺňajú záblesky kultúrnej pamäti deväťdesiatych rokov či odkazy na aktuálne udalosti, ktoré dnes definujú slovenskú spoločnosť. Na pomerne malom rozsahu sa tak koncentruje viacero široko poňatých tém od pamäti cez otcovstvo až po rozpad federácie. Podarilo sa však autorovi tento ambiciózny záber pretaviť do presvedčivého textu, alebo sa kniha iba vezie na populárnych trendoch súčasnej literatúry a výsledkom je generická zmes osobných záznamov?

Algoritmus pamäti

Základná línia rozprávania nie je v Striebornej metalíze jednoznačná, keďže v texte absentuje jasne daná dejová postupnosť. Jeden záznam prechádza skokovito do ďalšieho, rozprávanie osciluje medzi prítomnosťou a minulosťou. Príbeh sa skladá z voľne nadväzujúcich epizód-kapitol, často nepresahujúcich rozsah jednej strany. Raz ide o udalosti, ktorých bol priamym účastníkom, inokedy o informácie alebo detaily, ktoré mu uviazli v pamäti. Detské zážitky rozprávača z natáčania relácie Od Kuka do Kuka sa prelínajú so spomienkami na scénu lesbického znásilnenia vo filme Fontána pre Zuzanu 2.

Takýto fragmentárny spôsob písania potom pôsobí ako literárne spracovanie novodobých publicistických klišé o súčasnej podobe pamäti, ktorá sa zvykne opisovať ako rozptýlená a neschopná dlhodobo udržiavať pozornosť. Autor na to napokon odkazuje aj sám, keď v incipite tematizuje skúsenosť vlastnej roztrieštenej pozornosti: „Dlhšie si všímam, ako sa mi zhoršuje pamäť. Viním z toho sociálne siete a rozptýlenú pozornosť, pretlak informácií, prekrývajúce sa vrstvy všetkého, čo som čítal. Nebolo by to však rovnaké, keby som žil bez internetu?“ (s. 9).

V slovníku dvadsiatych rokov 21. storočia by sa preto s určitým nadnesením dalo povedať, že Tomáš Hučko pracuje s tiktok kompozíciou pripomínajúcou asociatívny pohyb pamäti. Aj tiktokové algoritmy však majú svoj vnútorný princíp organizácie. A podobne tento text, napriek zdanlivej roztrieštenosti, vytvára sieť opakujúcich sa motívov a významových prepojení, ktoré postupne načrtávajú celistvejší obraz osobného sveta autofikčne ladeného rozprávača. Na rozdiel od sociálnych sietí preto fragmentárnosť nevystupuje ako príznak povrchnosti, ale funguje skôr ako pokus zachytiť rozbitú kontinuitu vlastného života.

Podoby otcovstva

Z tejto perspektívy sa ako jedna z najvýraznejších motivických osí textu ukazuje otázka otcovstva. Najmä vzťah rozprávača k vlastnému otcovi patrí k ústredným témam, okolo ktorých sa vrstvia jednotlivé epizódy a významové roviny rozprávania. Otec je s diagnózou skleróza multiplex umiestnený v sociálnom zariadení, kam ho rozprávač chodí pravidelne navštevovať. Stretnutia odkrývajú ambivalentný charakter ich vzťahu, pričom jeho podobu neurčuje aktuálna skúsenosť choroby, ale predovšetkým synove spomienky. V nich otec vystupuje ako citovo neprítomná figúra, formovaná nie jeho rodinnou rolou, ale súborom gest a stereotypných predstáv o mužskosti. Zodpovedajú vyprázdnenej maskulinite a sú založené na neustálom predvádzaní sily, úspechu a sexuálnej dominancie. Výstižne to ilustruje jeho správanie v sociálnom zariadení: „Otec stále žije v predstave, že je zvodca. Hoci už len chrapčí, sestričke, ktorá mu vymieňa plienku, dáva neslušné návrhy. Od hanby neviem, kam s očami“ (s. 44). V tejto grotesknej situácii sa zdôrazňuje rozpor medzi obrazom, ktorý si otec o sebe udržiava, a jeho skutočným stavom, čím sa odhaľujú neisté a z dlhodobého hľadiska neudržateľné základy tradičného modelu maskulinity.

Zautomatizovaný mačizmus už prestáva byť zdrojom autority a oveľa viac na syna pôsobí iba ako trápne pripomenutie predstavy mužskosti, s ktorou sa nedokáže stotožniť. Choroba vo výsledku napokon urýchľuje prevrátenie dovtedajšieho rozloženia síl a narúša zaužívaný model: „Keď otec prvýkrát ležal na neurológii v Bratislave, mal som dvadsať rokov (už vtedy som ho chodil pozerať). Poprosil ma, nech mu kúpim cigarety. Odišiel som z nemocnice a vrátil som sa s dvoma balíčkami marlboliek. Vtedy som sa prvý raz cítil starší ako on“ (s. 41). Vzájomná dynamika sa mení. Syn na seba preberá rolu toho, kto rozhoduje, stará sa o materiálne zabezpečenie či napríklad platí otcove nevyrovnané dlhy v bufete, a tým pádom zároveň preberá zodpovednosť za toho druhého.

Denník neúspešných ejakulácií

Tiché prehodenie rolí neznamená len praktickú zmenu každodenného fungovania, ale zasahuje aj samotnú podobu otcovstva a maskulinity. Patriarchálny model, spájaný najmä s úlohou živiteľa, resp. zvodcu na jednej strane a so symbolickou mocou na strane druhej sa oslabuje v prospech blízkosti, starostlivosti a citovej otvorenosti. Je nakoniec príznačné, že sa s postupným rozpadom otcovej autority v knihe čoraz výraznejšie vynára synova vlastná túžba po dieťati. V určitom zmysle tieto pasáže spočiatku pôsobia školácky. Často evokujú texty z literárnych čítačiek, kde začínajúci autori prezentujú beletrizované spracovanie svojho prvého sexu. Podobne aj tu sa rozprávač v pamäti opakovane vracia k svojim sexuálnym zážitkom. Obsesívne tematizuje svoje viac či menej úspešné ejakulácie. Niť rozprávania voľne vedie od mladíckych osláv z negatívneho tehotenského testu až po testovanie spermií na plodnosť s cieľom zvýšiť šance stať sa otcom.

Čítať tieto úseky je niekedy vyslovene úmorné. Preniesť sa cez nekontrolovateľné návaly trápnosti pociťovanej aj za autora si vyžaduje istú mieru trpezlivosti. Zároveň však za repetitívnosťou možno vidieť cielený vývin, resp. akési hľadanie a formulovanie novej, zatiaľ nestabilnej podoby mužskej identity v situácii, keď sa tradičné predstavy o otcovstve rozpadajú rýchlejšie, než ich stíhajú nahrádzať nové. Rozprávač akoby postupne dospieval práve v procese tohto neistého a miestami trápneho ejakulačného sebapozorovania smerom k uvedomeniu si, že pri zániku starých autorít sa môže novou otcovskou autoritou stať on sám. Kniha sa tak dá čítať aj v širšom spoločenskom kontexte premeny maskulinít v rámci reflexie tzv. „nového otcovstva“, čo je koncept formulovaný v humanitných vedách na konci 20. storočia. Označuje práve typ otca, ktorý opúšťa pozíciu redukovanú na úlohu živiteľa a aktívne vstupuje do sféry starostlivosti a citovej angažovanosti v rodinných zväzkoch typicky asociovaných s rolou matky.

Nástup „nových“ maskulinít?

Sociologicky orientovanej interpretácii ide nakoniec naproti aj samotný autor, keď do osobnej rozprávačskej skúsenosti systematicky zasadzuje odkazy na výrazné udalosti formujúce slovenskú spoločnosť od rôznych politických vyjadrení cez policajné razie v nočných kluboch až po streľbu pred barom Tepláreň. Nie je potom náhodné, že recepcia knihy Strieborná metalíza opakovane siaha po paralelách s autofikčnými románmi, v ktorých sa individuálny osud aktívne preplieta so sociálnym kontextom. V slovenskom čítaní je kniha Tomáša Hučka často konfrontovaná s francúzskou líniou autofikcie, česká literárna kritička Olga Pavlova zas jeho tvorbu kladie vedľa ruských próz Oksany Vasjakiny.

Produktívnu príbuznosť možno tiež nájsť s románom Nory Iksteny Mateřské mléko (2015, čes. 2023), v ktorom sa intímny príbeh matky a dcéry premieňa na spôsob zachytenia skúsenosti života v Lotyšsku okupovanom Sovietskym zväzom. Román, komponovaný podobne fragmentárne ako Strieborná metalíza, prepája osobnú rovinu komplikovaných rodinných vzťahov s historicko-politickým pozadím, pričom obe vrstvy sa navzájom zrkadlia a podmieňujú. Pre Tomáša Hučka sú spoločenské udalosti rovnako dôležité a do istej miery tiež zrkadlia individuálnu skúsenosť, ale nevstupujú do textu ako veľké výkladové rámce. Nestávajú sa základom pre klišéovité moralizovanie, tvoria skôr orientačné body stojace akoby paralelne vedľa osobnej perspektívy. Niekedy to ilustruje spôsob, akým sa dobová skúsenosť prepája s rodinnou pamäťou: „Keď sa povie deväťdesiate roky, niekto si predstaví mečiarizmus, vybuchujúce autá, výpalníkov, mafiánov, skínov a násilie. Ja si predstavím svojho otca, ako leží v miestnosti, ktorá zapácha stareckým močom, a nemá minulosť ani budúcnosť“ (s.120). Inokedy v texte figurujú explicitnejšie prepojenia: „Keby človek silou-mocou chcel, medzi prvou dekádou republiky a novým životom môjho otca po rozvode by nebolo ťažké nájsť podobnosti. Bol to v oboch prípadoch hektický čas pokusov a omylov, nestálosti, rýchlych riešení“ (s. 85). Re-definícia otcovstva a maskulinity ako takej sa teda v knihe neodohráva izolovane, ale vzniká v tesnom kontakte s dobovými reáliami. Odkazy na politické konflikty alebo násilie vo verejnom priestore zasadzujú individuálnu skúsenosť do širšieho spoločenského či dokonca až generačného pocitu odrastených mileniálov.

Strieborná metalíza napriek občasným schematickým pasážam predstavuje pozoruhodný pokus zachytiť rozpad tradičných identít a hľadanie nových vzorcov. Tomáš Hučko síce ešte neprináša jasné odpovede na to, ako budú nové podoby vyzerať, presvedčivo však ukazuje, že proces ich formovania sa už začal a že duch doznievajúcich deväťdesiatok a macho-manov s nami nemusí byť naveky.

(Autorka je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)