Plav

V poslednej dobe prózam písaným ženami dominuje téma rodinných vzťahov a ich vplyvu na budovanie identity hrdiniek či jej strácanie sa v dôsledku staroby a choroby. Len za posledné dva roky sa táto téma objavila v prózach Denisy Fulmekovej, Ivety Zaťovičovej, Vandy Rozenbergovej, Kataríny Fedorovej či Slavky Liptákovej. Katarína Mikolášová sa k nim zaraďuje zbierkou deviatich próz, striktne zameraných na vzťahy medzi matkami a dcérami. Poviedky sú väčšinou písané v prvej osobe (okrem poviedok Ostaň tu bývať, Turčín Poničan, ktorá sa skladá len z replík, Ticho po víchrici a Pavlína), radené chronologicky, podľa veku rozprávačiek či hlavných hrdiniek. Tými sú väčšinou dcéry reflektujúce aktuálny stav vzťahu s matkou.

Kniha sleduje rytmus emocionálneho vzďaľovania sa a približovania matiek a dcér, podmienený plynutím času. V poviedkach, v ktorých je rozprávačka neplnoletá a ešte závislá od matky, hľadá spôsob, ako puto zoceliť. V čase plnoletosti si rozprávačky a hrdinky hľadajú identitu nezávislú od matky, snažia sa jej vzdialiť, zbaviť sa „pupočnej šnúry“ (Hus vo veľkomeste, s. 96), v starobe sa zas zbližujú. Autorka vzťahy zobrazuje v rôznych podobách väčšinou ťaživého neprijatia či chorobného priľnutia. Prípady odcudzenia, ktoré sa Mikolášová rozhodla tematizovať, pritom väčšinou zďaleka presahujú vcelku bežné materinsko-dcérske nezhody – v ojedinelých prípadoch sa vyznačujú otvorenou hostilitou a agresivitou. Jediná poviedka, v ktorej sa postavám napohľad darí emocionálne sa zosúladiť, nájsť harmóniu v ambivalencii, je titulná Hus vo veľkomeste. Jej názov dobre opisuje východiskovú situáciu krátkej prózy: hus (prenesene matka, zároveň ozajstná pečená hus) sa dostáva do nepatričného prostredia (dcérinho nového bydliska, veľkomesta), aby ju prekvapila, z čoho vyplývajú komicky trápne situácie. Ako názov celej zbierky zas vyjadruje nepatričný pocit dcér vo vzťahu, v ktorom by sa chceli cítiť lepšie.

S najnevraživejšou matkou žije rozprávačka z poviedky Selda. Vypätá, výbušná dynamika vzťahu sa prejavuje násilnými výpadmi matky: „Predtým ma bila iba rukami, ale ja som si zakryla tvár dlaňami a vystrčila som lakte, mám ich poriadne špicaté a mama si udrela ruku, musela si na ňu dať octanovú masť. Ani to sa nepatrí, otŕčať lakte proti vlastnej mame, vraj“ (s. 22); „Mama ma čakala pred dverami, hneď mi vylepila dve zauchá, sviňa hnusná, skríkla“ (s. 28). Nevhodné podmienky nútia rozprávačku fantazírovať o imaginárnej mame, s ktorou by mohla mať vrúcny, milujúci vzťah. Eskapistické tendencie sa objavujú u viacerých rozprávačiek a hrdiniek. Buď unikajú do prírody a svojej predstavivosti (Pozri, ako vyzerá mravčia svadba, Selda), alebo sa podujmú na ozajstný vzdor a útek (Z technických príčin zatvorené, Ostaň tu bývať), prípadne ich zúfalstvo ústi do naznačeného pokusu o samovraždu: „Oblok je dokorán, parapet je klzký, vonku poletuje niekoľko drobných chumáčikov snehu, štvrté poschodie je dostatočne vysoko“ (Najkrajšia farba, s. 37).

Exaltované momenty, v ktorých autorka tlačí na čitateľský súcit, pritom rozhodne nepatria medzi najpresvedčivejšie pasáže Mikolášovej poviedok. Emocionálnu odozvu skôr vzbudzuje stručná ľútostivá detská žaloba z úvodu poviedky Selda: „Mama má rada iba sestru“ (s. 21). Účinné je aj vyobrazenie razancie, s ktorou sa dcéry pokúšajú uniknúť pred matkami, napríklad v poviedke Ostaň tu bývať: „aspoň rýchle vybehnúť z tohto bytu a tresnúť dverami tak, aby sa na nich pokazila kľučka a viac sa neotvorili“ (s. 55). Túžbu vybudovať medzi sebou a matkou hranicu protichodne dopĺňajú výčitky svedomia, pocity dlžoby: „Keď zostarneme, aspoň sa o nás postaráš, počujem otcov hlas. Áno, dlhujem im to!“ (Z technických príčin zatvorené, s. 49); „Som na mamu zlá, blúdi jej mysľou. Zaslúžila by si odo mňa oveľa viac lásky. Prečo nie som dosť trpezlivá?“ (Ostaň tu bývať, s. 61). Vydarené je aj zobrazenie odcudzenia zvyšku sveta. Postavy mimo rodinného kruhu na hrdinky často pôsobia ako číhajúce predátory – či už ide o vzťahovú dynamiku, do ktorej s nimi vstupujú, ako v prípade Kamila v poviedke Z technických príčin zatvorené, alebo detský strach z dospelého, ktorý by mohol poskytnúť útechu, no miesto toho sa prejavuje animálnou lačnosťou: „Tetkine pootvorené ústa dychtivo čakajú. V kútiku sa zaleskne slina“ (Pozri, ako vyzerá mravčia svadba, s. 14).

Hranica medzi detstvom a dospelosťou je napriek chronologickému radeniu próz zastretá: zaujatie roly v problematickom vzťahu od dcér vyžaduje, aby predčasne dospeli, prípadne sa zo vzťahu úplne vymanili. V čase dospelosti je pre dcéry už zas takmer nemožné vzťah pretvárať, záťažou sa stáva vymáhanie si vlastnej slobody, vyrovnávanie sa s matkinou smrťou (Ticho po víchrici) či so stratou jej pamäti, a tým aj identity (Turčín Poničan, Pavlína). Hus vo veľkomeste do tvorby autoriek, spomenutých v úvode recenzie, zapadá svojím problematizujúcim gestom: v blízkych materinsko-dcérskych vzťahoch Mikolášovú zaujíma nenaplnenosť a osamelosť, z povahy krátkeho žánra poviedky, ktorý si vybrala, vyplýva, že ide o stručné náhľady do aktuálneho stavu vzťahov hrdiniek. Mikolášovej prózy nie sú (aspoň nie priznane) dotované autobiografickou skúsenosťou, ako je to v prípade Zaťovičovej či Fulmekovej, programovo nekonštatujú zlú sociálnu realitu postáv, ako to robí vo svojich prózach Rozenbergová. Autorka tematicky ťaží výlučne z rozmanitých podôb ohrozenia v blízkych vzťahoch, jej prínos spočíva v zobrazení rôznorodých spôsobov, akými si môžu byť matka a dcéra bremenom. Citát od Agathy Christie, ktorý Katarína Mikolášová použila ako motto knihy, sa dá vnímať ako ironické gesto. Prinajmenšom jeho prvú vetu, „Matkina láska k dieťaťu sa nepodobá ničomu inému na svete“, kniha deväťkrát vyvracia: matkina láska sa podobá všeličomu, v mnohých poľutovaniahodných prípadoch aj nenávisti.

(Nina Podmanická pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)