Plav

V debutovej knihe Jany Cigánikovej sa spájajú dve výrazné tendencie v slovenskej literatúre posledných rokov. Na jednej strane ide o umeleckú formuláciu ženskej skúsenosti a ženských generačných vzťahov či, povedzme, prieskum s nimi spojených rolí: aké je to byť matkou, dcérou či partnerkou alebo, naopak, nemožnosť byť nimi. Na druhej strane mám na mysli pokusy postihnúť svet poeticky a lyricky, cez fragmentárne útvary založené na pocitovej a pamäťovej asociatívnosti a ponechávajúce množstvo prázdneho, nevypovedaného priestoru.

Ten vytvára v Cigánikovej knihe silnú poetizujúcu nejednoznačnosť, spojenú aj s dôsledným využívaním (až, priznajme, opakovaním) istých motívov. Už na úrovni kompozície sa ťažko usudzuje, s akým útvarom máme dočinenia. Text môžeme poľahky čítať ako uzavreté, reflexívne ladené poviedky bez názvu (ten sa dá tematicky vykrojiť z citátov z Biblie, ktorými sú texty uvedené). Takmer jednotná téma, návratné motívy a postavy a nemenný rozprávačský hlas však zvádzajú k čítaniu knihy ako väčšieho celku – na román príliš medzerovitého, na novelu príliš zaľudneného. Próza tak má, s istou rezervou, ráz dômyselne komponovanej básnickej skladby. Narába s postavami, hovorí ich príbehy a načrtáva ich charaktery a psychológiu, no texty neraz pripomínajú záznamy vnútorných poryvov a asociatívnych reflexií, takmer na spôsob lyrického prehovoru.

Kniha názvom navodzuje dve očakávania: popri príbehu titulnej Bernardíny si prečítame typológiu rôznych ženských charakterov, súčasne však o vzťahoch Bernardíny s inými ženami a ďalekosiahlom vplyve, ktorý na ne má. Jadrom Cigánikovej debutu je potom prirodzene zobrazenie nuáns a úskalí výsostne ženského sveta, prenosov rôznych rodinných „dedičných hriechov“. Autorka formuluje akýsi všeobecný, mýtický ženský údel ako výsledok kolektívnej kontinuity medzi dievčatami, ženami a starenami. Cigániková ho podčiarkuje už len tým, že jednotlivé, viacerými textami prestupujúce postavy od seba občas nie je možné spoľahlivo odlíšiť. Ocitajú sa v neustálom dialógu so svojou vlastnou i rodinnou históriou, v tichom, až neuskutočniteľnom rozhovore stvárnenom ako pripomienka kritického hlasu matky, posmrtný rozhovor či napätá „tichá domácnosť“. Príbehy v dôsledkoch presahujú jeden ľudský život: vzájomným negatívnym alebo pozitívnym vplyvom na blízkeho človeka, rozpamätávaním, očakávaniami okolia, vedomím, že isté udalosti alebo spôsoby výchovy v budúcnosti zanechajú v človeku trvalé stopy, ako v jednom z textov o titulnej Bernardíne: „Ľudia mi ukazovali fotografie, ktoré mali potvrdzovať, že sa na ňu podobám. [...] Nezdalo sa mi to, bola mi blízka, ale nie natoľko, aby som bola ňou, aby som krívala a ešte v osemdesiatke kopala krumple. [...] Často sa usmievala, asi mala zvýšený prah všetkej bolesti. Ani v tom sme si neboli podobné, moji bratia sa zhodli, že som najslabšie želiezko rodinnej reťaze. Nevedela som, že nejaká existuje a či existuje niekto, kto by ju trhal“ (s. 55 – 56). Žena sa pokúša definovať samu seba a často naráža na limity očakávaní, stereotypov a tlaku okolia. Napätie medzi nimi sa z času čas prejaví v motíve neurčitého kolektívneho hrdinu, hlasu väčšiny, formulovaného cez frázy ako „ľudia hovorili“ či „povrávalo sa“, ktorý vylučuje spomedzi seba „iných“.

Neprekvapivo sa v knihe vyskytujú predovšetkým postavy v rolách matiek a dcér. Problematizuje sa ich podoba a význam, stret viacerých rolí v jednej žene, ich vzťah k rodinnej histórii. Cigániková materstvo zobrazuje ako existenciálnu, hraničnú záležitosť a upriamuje pozornosť na jeho vykĺbené, nefunkčné alebo nekonvenčné formy. Ukazuje, že tam, kde zlyháva tradičné materstvo, zbavené hlbšieho vzťahu, súcitu či pochopenia, nastupujú iné podoby starostlivosti aj s ich úskaliami. Vo viacerých príbehoch sledujeme „náhradnú“ starostlivosť: babka sa stará o dieťa, dieťa sa stará o matku, deti sa starajú jedno o druhé, žena sa stará o mentálne postihnuté dievčatá, žena adoptuje rómske dieťa a podobne. Niekedy ide dokonca len o akúsi formu iracionálneho záujmu, napríklad o zviera (jastrab či potkan), o utopené dieťa, Rómku Irenku či svokru. Starostlivosť o druhých a výchova detí majú napokon podvojnú podobu: sú založené na pute, ktoré nie je možné racionálne vysvetliť, no súčasne predstavujú tvrdú, neplatenú, vyčerpávajúcu prácu plnú pochybností.

Cigániková všetko fluidné, či už ženstvo, generačnosť alebo ľudský život, modeluje pomocou všadeprítomných motívov súvisiacich s kvapalnosťou, tečením, pretekaním, vytekaním. V textoch tečie voda, krv, varí sa polievka i čaj, všeličo sa umýva, ženy plávajú v bazéne, kúpu sa vo vani, neraz samy skvapalnejú a strácajú pevnú formu. Deje sa tak napríklad v texte, v ktorom sa ozýva kritický hlas matky: „Dobre som ťa vychovala, hovorí a ona sa hlúpo usmieva, za vykonanú prácu jej patrí odmena. Odmenou je matka, ktorá ešte žije, a odraz v armatúre. Vidí sa v ňom len čiastočne, preteká z neho a vylieva sa do vane, taká veľká. Celý čas sa snažím niekam napasovať a nevmestím sa ani do odrazu, napadne jej na chvíľu, ale rýchlo si tie myšlienky umyje mydlom“ (s. 35). Núdze niet ani o telesné tekutiny, príbeh vďaka nim pôsobí súčasne naturalisticky aj archetypálne. Ženy v nich často definuje práve krv nielen ako metafora rodinnej línie („Jej sa však pozdával fakt, že budem vychovávať svoju krv“, s. 57 – 58), živelnosti a emocionality, ale aj najvnútornejšej individuálnej podstaty („moja krv bola iná“, s. 57); mlieko zas, prirodzene, vstupuje do príbehu v súvislosti s materstvom.

Cigánikovej próza je nesmierne telesná a senzuálna. Telo je u nej spravidla negustiózne, často až odpudivé, pohľad naň takmer zbavený typickej estetickosti. Opismi sa šíri zápach a smrad, sú plné rôznych chutí, dotykov, nepríjemných hmatových vnemov: „Umyješ mi chrbát, povedala stará. / Videla ju nahú, bola odporná, žena, akou nikdy nechcela byť, kruhy pod prsami aj na stehnách, mala to všetko zakrúžkované, aby tam niekto trafil, ale nikto sa už o nič nepokúšal. / Kto by chcel také telo, pomyslela si. Stará sa nehanbila, časom človek asi stráca súdnosť a ešte sa tým aj chváli“ (s. 78). Cigániková dôsledne prekrúca obrazy tradične spojené s ženskou krásou – protipól mladosti a staroby rozvíja cez obrazy pŕs či vlasov. Ženskú telesnosť od detstva cez dospievanie a dospelosť až po postupné starnutie vyobrazuje autorka neobvykle priamočiaro napríklad v texte o dospievajúcom dievčati (s. 29 – 33). To sa zžíva so svojím telom a jeho premenami, rastú jej prsia, menštruuje, po všiach jej opätovne rastú vlasy, no vrcholom textu je uvedomenie si, že vlastné telo jej celkom nepatrí a navždy bude podrobené pokrivujúcej optike mužov: „Nasledujúci deň sa stala ženou, prvýkrát ju videli takmer nahú, takú skoro ženskú krásu, nemala už hanbu, len telo. [...] Keď prišla zo školy, hodila podprsenku na posteľ, pred zrkadlom sa bila po prsiach. / To kvôli vám, kričala. Plakala nad nimi, chvíľu sa jej zdalo, že nie sú jej, že patria chlapcom, ale nosiť ich mala ona“ (s. 32 – 33). V oboch úryvkoch vidieť, s akými emóciami sa spája u Cigánikovej mladosť a staroba: dospievajúce dievča na svoje telo nahliada s hanbou, ktorá ju bude sprevádzať ešte dlho, pri pohľade na staré telo a jeho okolie (smrad, neporiadok, špina) pociťujú postavy zhnusenie. Alebo, ako prehovára postava dospelej ženy, možno aj oboje naraz: „Rokmi som získala hanbu, neviem, či je to môj zisk, som znechutená sama zo seba, nemôžem si voňať a byť slobodná“ (s. 93). Odosobnenie od vlastného tela vníma aj protagonistka jedného z najlepších textov knihy, v ktorom sa pôrod významovo ocitá v tesnej blízkosti rodinnej zabíjačky, pričom sledujeme naturalistické opisy dvoch tiel vypitvaných na nepoznanie: kým z prasaťa sa stávajú škvarky a klobásy, novopečená matka konštatuje, že „nespoznávala svoje telo“ (s. 69).

Knihu Jany Cigánikovej, zručne skomponovanú a prepracovanú prózu, som vnútorne prečítal takmer ako poéziu. Občas som sa ani tak nezaujímal o to, čo sa v konkrétnom texte deje – viac ma oslovovalo, ako autorka tvaruje živý, nepríjemne telesný a zmyslový rozmer ženskej skúsenosti. Dokáže však zovšeobecniť individuálnu skúsenosť vyrovnávania sa s tým, z čoho človek pozostáva v zmysle telesnom, ale aj z koho: z rodiny, blízkych ľudí, z každého, kto výrazne ovplyvnil jeho život. Len zriedkavo čítam v slovenskej literatúre knihu, ktorá toho dokáže málom vyvolať tak veľa.

(Viliam Nádaskay je literárny kritik a básnik, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)