Plav

„Vyberáš si z okolia... stále si pridávaš, vymieňaš opotrebované, stále sa obnovuješ, vylepšuješ. Alebo aspoň bezmyšlienkovite rastieš, kŕmiš sa, chlípeš. Zabíjaš hlad. Vytváraš sa a pritom sa učíš. [...] Mať tvar. Tvár. Zistiť, kto si.“

Alta Vášová, Úlety

Pre literárnu generáciu Alty Vášovej bolo dôležitým zdrojom tvorivosti hľadanie autenticity či pôvodnosti, potreba byť sama/sám sebou v podmienkach, ktoré nabádali skôr k účelovým spoločenským mimikry, pričom tvorba predstavovala možnosť aspoň dočasného vzdoru voči vnucovanej konformite. V súčasnej podobe svojho písania sa už Vášová pohybuje na hranici tejto perspektívy, ktorá je v inom životnom štádiu a v inej spoločenskej situácii problematizovaná: „Nevedela si, že hlásaš príchod času autenticity, mladosti a jej nepríčetného predlžovania, voľnosti vo vzťahoch, nezodpovednosti. Egoizmu“ (s. 133); „Stále si centrom svojho sveta: o tom je aj tvoje písanie. No stačí krátka prechádzka, nákup, výstava, koncert, a už sa vidíš očami druhých. Neznámych náhodných svedkov“ (s. 136).

Ostatná autorkina prozaická kniha Kradmo je až radikálne privátna: jej jadro predstavujú osobne ladené záznamy, spracúvajúce prežívanie rozprávačky s autobiografickými rysmi v období po začiatku pandémie. Privátna rovina textu je vyvažovaná intertextuálnou dimenziou, predovšetkým v podobe privlastňovania si cudzích textových fragmentov a ich následného fabulačného dotvárania. Táto metóda nie je iba arbitrárnym ozvláštnením. Tvorba využívajúca výpožičky predstavuje vo Vášovej prípade predĺženie existenciálneho fundamentu jej prózy – orientácia na cudzie texty je kompenzáciou v situácii únavy a deficitu vlastných vnútorných zdrojov: „Len si ber, z toho, čo je na dosah... Všetko živé odjakživa berie z okolia. Aby vyžilo“ (s. 9); „Potrebuješ impulzy / Knižnicu / Práce iných / Od tých sa odrážaš / Nesype sa ti to z rukáva“ (s. 106). Jednotlivec hľadá svoju „autentickú“ tvár, tá však neustále podlieha zmenám, pretváraniu, interaguje s prostredím, asimiluje cudzorodé prvky, starne. Kniha Kradmo tak vo svojom základe stvárňuje základné existenciálne protiklady: nad bytím sa uvažuje ako nad ťažko postihnuteľnou rovnováhou medzi stabilitou a zmenou, vnútrom a vonkajškom, príjmom a výdajom, produkciou a percepciou.

Vášovej písanie dáva najavo svoj telesný zdroj so všetkým kognitívnym šumom, ktorý ruší priamočiaru komunikáciu na osi autor – text – príjemca. Šum pritom nie je iba vedľajším, sprievodným javom literárnej komunikácie, ale nedeliteľnou súčasťou dorozumievacieho kódu. Próza je z veľkej časti zbavená konvenčnej textovej armatúry, ktorá by dielu dodávala predvídateľný tvar; miesto toho do popredia vstupujú medzery a odmlky, negatívny priestor textu, v ktorom sa rozpíjajú obrysy písania. Vypovedanie tak nepredstavuje celistvú líniu, rozpadá sa na jednotlivé fázy, intervaly reči sú pravidelne prerušované. Tento dojem je upevňovaný aj typografickým ustrojením knihy, pre ktoré je charakteristické rozvoľnené narábanie so slovnými a s vetnými celkami, často osadzovanými ako krátke samostatné odseky. Posledná strana prózy, komponovaná ako koláž roztratených, úsečných slovných celkov, sprítomňuje situáciu, v ktorej už šum nezvratne pohlcuje rečový akt v jeho súdržnosti.

Existenciálne súvislosti tohto postupu sú zjavné, gestika výpovede mieri k miestu, kam nezadržateľne smeruje všetko hovorenie, za hranice ktorého však nemožno dovidieť: „Už aj pomenovania! Ako sa volá to, z čoho sa vyberajú peniaze... A mesto, kde teraz žije Iľja...“ (s. 15). Literárne pôsobivé je v tomto ohľade to, ako sa v próze zviditeľňuje nesamozrejmosť písania ako mediálneho, sprostredkovaného fenoménu: každý záznam je zo svojej podstaty nedokonalý, porušený, a to aj v prípade, keď nie je vedený rukou fyzického autora. Vášovej útržkovitý, rytmizovaný rukopis možno v jeho krehkej, silne evokatívnej gestike prirovnať napríklad k ambientnému hudobnému projektu Williama Basinského The Disintegration Loops, v ktorom sa krátky fragment analógového záznamu opakuje a zároveň fyzicky rozpadá počas toho, ako stará páska degraduje v procese prehrávania.

Samotné záznamy v knihe stoja na vyvažovaní súkromných starostí a širších spoločenských otázok. Okruhu súkromných problémov dominujú fakty vyplývajúce z veku rozprávačky: potýkanie sa s telesnou krehkosťou a so zdravotnými ťažkosťami, spomienky na minulosť, obavy o členov rodiny (predovšetkým o syna), konfrontácia s vlastnou konečnosťou. Náprotivkom bytostne osobných záznamov je Vášovej spoločenský komentár – ten nie je iba jalovo egocentrickým šomraním nad svetom, ktorému sa šomrajúci nesnaží priblížiť; naopak, je prejavom úsilia okolie pochopiť a vhodne sa v ňom situovať („No aspoň to, že chceš porozumieť, je skutočné“, s. 70). Deje sa tak bez zjednodušujúcich riešení, akým je predovšetkým spomienkový optimizmus: „Deti nášho tisícročia: pokračujú v svojvôli minulého“ (s. 84). Konfrontácia minulosti a súčasnosti je teda vzhľadom na významové atribúty prózy nevyhnutná, no jej závery nie sú vôbec predvídateľné, čo je dané predovšetkým schopnosťou reflexie vlastných limitácií. Povedomie o limitoch a obmedzeniach jednotlivca je napokon v samotnom centre toho, o čo vo Vášovej knihe ide: dalo by sa povedať, že základným gestom textu je protipostavenie indivídua na jednej strane a kozmickej nesúmerateľnosti na strane druhej: „No ak sa čosi zachová, nejaký pozemský mikrób ostane poletovať vesmírom, nech si to skúsi. Pokusy sa cenia“ (s. 57).

Privátne existenciálne ladenie knihy potom presakuje do spoločenskej kritiky aj ako znepokojenie nad aktuálnym stavom a možným budúcim osudom civilizácie či ľudstva ako takého – perspektíva vlastného konca, nahliadaného s dôstojným pokojom („A tak aj my dvaja: čoraz bližšie k nebytiu“, s. 40), sa prelína s vidinou možného globálneho zániku: „Namiesto vesmírneho množstva východísk a pokračovaní sa rútime stúpajúcou rýchlosťou k možnosti jedinej a predurčenej“ (s. 129). V tomto prípade však nejde o nič prorocky exaltované, v próze je totiž akýkoľvek nenáležitý pátos negovaný neokázalou, tlmene kultivovanou výrazovou inštrumentáciou textu, ako aj diskrétnosťou, s ktorou rozprávačka inscenuje svoju vlastnú prítomnosť v ňom; vložené poviedky, výsledky fabulačnej hry s cudzími textovými úlomkami, v istom zmysle odkláňajú pozornosť od rozprávačky a jej vlastného vnútra.

Celé Vášovej literárne dielo by bolo možné zhodnotiť práve z hľadiska tejto jemnej nevtieravosti – kradmosti. Jej najnovšia próza je potom pozoruhodná už len ako demonštrácia toho, že umelecká hodnota nie je nutne odvodzovaná zo suverénneho autorského výkonu a z formálnej virtuozity: étos knihy Kradmo spočíva v bezprostrednosti a materiálnej surovosti záznamu, v zdôraznení telesných, existenciálnych podmienok tvorby, ako aj v prepojení individuálnej ľudskej situácie so širšími, až globálnymi zreteľmi.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)