Plav

V explicitnej rovine tvorí podstatu literárnokritického textu séria argumentov, ktoré majú podoprieť vyslovované úsudky. Táto logika určuje všeobecne akceptovanú slohovú štruktúru tohto druhu komunikátu – skladba textu odráža kauzálne vzťahy, hodnotiace súdy odkazujú spätne k svojim príčinám, vyjadreným vo forme argumentu. Ak je žáner vecou dohody medzi komunikujúcimi, hlavnou podmienkou umožňujúcou literárnokritické písanie je dohoda o ukončenosti, zavŕšenosti literárnokritického textu, ktorá zas predpokladá, že vyslovený súd je niečím podložený, teda že kauzálny reťazec sa niekde končí, a text je preto stabilný. Mimo tejto dohody stojí vcelku elementárna skúsenosť, že literárne argumenty sú, všeobecne vzaté, nezavŕšené a nerozhodnuteľné, pretože referujú kamsi do hmlistého priestoru za textom. Text literárnej recenzie je pritom spravidla rozsahovo značne obmedzený, takže o prepracovanej argumentácii zväčša nemôže byť reči.

Literárna kritika – aspoň jej časť – napriek tomu spĺňa príslušnú funkciu: nie je iba mlátením prázdnej slamy, v jej komunikačnom obehu možno identifikovať výroky, ktorým je v danom čase a na danom mieste pripisovaná istá miera legitimity. Čo teda zastavuje pohyb označovaného, iniciovaný kritikovou kusou argumentáciou? Za argumentom väzia náležite hmlisté, lebo neformulované kritériá. V našom kultúrnom priestore zaznievali volania po presvetlení, objektivizácii kritérií a „zvedečtení“ kritiky približne od tridsiatych rokov minulého storočia v súvislosti s formalisticko-štrukturalistickým „symbolickým skokom“ v slovenskej literárnej vede, z odstupu je však zreteľné, že tieto požiadavky ostali iba v rovine postulátov. V opačnom prípade by platilo, že kvalifikované literárnokritické písanie spočíva v prostom prevzatí „správnych“ kritérií a ich laboratórnej aplikácii na ten-ktorý text. Zároveň mi pripadá nepravdepodobný predpoklad, že kritik, ktorého hodnotenia majú v danom komunikačnom priestore váhu, musí disponovať premysleným, celistvým, neprotirečivým systémom estetických kritérií. Ak sa však kritérium napriek tomu pociťuje ako opodstatnené, zaštiťuje sa v prvom rade práve subjektom samotného kritika, špecificky autoritou, ktorou kritik disponuje. Azda práve individuálna autorita je tou napohľad pevnou skalou, na ktorej bola vybudovaná cirkev literárnej kritiky (porov. napr. Chmel, 1981, s. 62).

V kontexte kritickej teórie je autorita spravidla nahliadaná v opozícii voči kritickej praxi, ktorej funkciou je, okrem iného, rozpoznávanie a analýza zjavných i skrytých foriem autority, identifikácia mechanizmov mocenského pôsobenia autority na subjekt atď. V nadväznosti na výskumy Pierra Bourdieua však možno uvažovať aj o kritike v súvislosti s generovaním autoritatívneho pôsobenia na subjekt. Sebastian Domsch v tejto súvislosti zavádza pojem kritickej autority: „Kritika nie je možná bez toho, čo by sme mohli nazvať kritickou autoritou. Kritické výroky možno zredukovať na hodnotiace úsudky, pričom ak majú byť tieto výroky účinné (teda presvedčivé), adresát výroku musí hovoriacemu prisúdiť určitú formu autority. Práve táto autorita odlišuje kritika od ostatných čitateľov, vďaka nej sa stáva kritikom“ (Domsch, 2014, s. 49).

Domsch vo svojej práci identifikuje viacero modov, skrz ktoré bola v Británii 18. storočia konštruovaná kritická autorita – boli nimi napríklad príslušnosť k aristokratickému stavu či vzťah k panovníckemu dvoru, preferencia klasických antických kritérií hodnotenia, básnický talent, vzdelanie a erudícia, odvolávanie sa na osvietenskú racionalitu alebo vyberanosť kritikovho vkusu. Tieto mody poukazujú na to, že už v ranej fáze modernej kritiky boli cesty legitimizácie jej autority rozbiehavé, že všeobecne akceptovaná báza autority neexistovala – individuálny kritik sa pohyboval v zložitom teréne premenlivých hierarchií a očakávaní, v ktorom bola autorita výsledkom sústavného presvedčovacieho úsilia. Za charakteristický prejav modernizácie literárnokritického priestoru možno považovať to, čo Domsch nazýva „autoritou mena“: kritika sa začína individualizovať a personalizovať, čo vytvorilo podmienky pre zrod toho, čo sa v slovenskom písaní o kritike nazýva kritickou osobnosťou. Kritická osobnosť má v Domschovom poňatí viaceré atribúty – po prvé disponuje osobnou reputáciou, ktorá funguje ako kultúrny kapitál, po druhé sa vyznačuje akumulovanou autoritou, budovanou vďaka sústavnej literárnokritickej činnosti a asertívnemu vstupovaniu do literárnych polemík; po tretie kritická osobnosť nadobúda kvázi-kanonickú auru, figuruje ako verejný arbiter vkusu, tribún (Domsch, 2014).

V situácii, keď sa kritika nemôže zaštiťovať inštitucionálnou autoritou, je teda garantom autority predovšetkým kritik sám, jeho individualizovaný subjekt, resp. jeho osobnosť. V súvislosti s tým je potom namieste pýtať sa, do akej miery je predmetom literárnokritického textu sebakonštrukcia osobnosti a autority kritika, akú mieru tejto sebakonštrukčnej angažovanosti možno ešte považovať za proporčnú a aké stratégie sú v hre. Dôležité pritom je, že kritikova pozícia je vždy nad textom a implicitne aj autorom, čo vychádza nielen z povahy kritiky ako metaliterárneho diskurzu, ale aj zo špecifických stratégií uplatňovaných v literárnokritickom písaní.

Na konštrukčný aspekt utvárania kritickej autority poukazuje aj Oskár Čepan: „Údajný celostný pohľad kritickej osobnosti spočíva podľa všetkého aj na niektorých technických grifoch, ktorými možno vtipne zakryť medzery. Veľkosť kritika a esejistu nevyplýva iba zo šírky a hĺbky pohľadu na fakty, ale spočíva aj v umení maskovať medzery medzi nimi“ (Čepan, 1992, s. 16). Ono „vtipné zakrývanie medzier“ je kľúčovým rétorickým postupom utvárania celistvej kritickej výpovede, a tým aj celistvého kritického subjektu: kritik nepracuje – ani nemôže – s dielom v jeho komplexnosti a mnohostrannosti, miesto toho ho redukuje a prevádza do vlastného pojmového systému, pričom v skutočne autoritatívnej kritike tento systém nie je prevzatý, ale idiolektický; kritický idiolekt tu komunikuje neopakovateľnú osobnosť kritika. Kritickú osobnosť tak možno identifikovať na základe jej rukopisu, ako je to napríklad v prípade Matušku, ktorého kritický idiolekt je charakteristický polemickosťou, iróniou, paradoxnosťou, expresívnosťou, artistnosťou a pod. (Chmel, 1990, s. 28).

Pri Matuškovi sa často spomína práve mladícka, buričská polemickosť, ktorou sa jeho literárnokritická činnosť vyznačovala najmä v 30. rokoch; nazdávam sa pritom, že tento atribút má v budovaní individuálnej kritickej autority obzvlášť dôležité postavenie. Bez pochýb platí, že kritická osobnosť sa profiluje ako z hľadiska schvaľovania, tak aj z hľadiska odmietania kultúrnych produktov. Kým však v polemickom texte sa kritik vymedzuje a vyhraňuje, pričom v popredí sú namiesto hodnôt stelesňovaných dielom jeho vlastné kritériá, v afirmatívnom, priaznivo zameranom kritickom výstupe kritik prevažne splýva s hodnotami diela, v dôsledku čoho sa stáva akoby nadbytočným či neviditeľným. Podľa Domscha je však „autorita mena“, naopak, otázkou zviditeľňovania sa, vyčnievania, čo je dosahované práve polemickou negáciou. Slovami Pavla Janouška: „Metaforicky řečeno, císař nemusí [...] být úplně nahý, nicméně výkřik, který jej za nahého prohlásí, se v naší civilizaci, a to nejen v literární kritice, vždy hodně cení“ (Janoušek, 2012, s. 150). V týchto súvislostiach sa napokon ustanovuje aj kritická osobnosť typu Šaldu, ktorá tvorí, ako to sformuloval Matuška, „všetkému navzdory“ a „všetkým navzdory“, z čoho pramení jeho „démonstvo, jeho polemický furor, jeho pekelnícka irónia“ (Matuška, 1972, s. 382).

Aj v tomto ohľade sa ukazuje, prečo pojem autority nie je úplne totožný s konceptmi spoľahlivosti, dôveryhodnosti či kredibility: že autorita má mocenský rozmer. Zároveň platí, že kritikova autorita pôsobí nielen smerom k čitateľovi, voči ktorému autorita podopiera vierohodnosť kritických výrokov, ale aj voči autorovi hodnoteného textu, vo vzťahu ku ktorému vytvára priestor nielen na posudzovanie, ale aj na odsudzovanie, zavrhovanie, biľagovanie, pranierovanie, či dokonca symbolickú popravu. Autorita má aj v kontexte literárnej kritiky disciplinujúci potenciál, podieľa sa na tom, čo sa v slovníku mediálnych štúdií označuje ako gatekeeping, teda úsilie obrať vybrané produkty a vybraných aktérov o postavenie v kultúrnom poli.

V súvislosti s týmto „sudcovským“ postavením kritickej osobnosti je dôležitým faktorom kritickej autority aj maska nezaujatosti, ktorá sa v kritickej praxi taktiež podieľa na budovaní symbolického kapitálu. Koncept nezaujatosti má pôvod v osvietenskej racionalite a kantovskej estetike, ktorá nezaujatosť stavia ako základ estetického postoja. Vo vzťahu k dielu a jeho pôvodcovi predstava nezaujatosti garantuje oprávnenosť kritických výrokov, adresátovi sa prostredníctvom nej predostiera, že hodnotenie nie je motivované žiadnou postrannou agendou, ktorá by kritika a jeho hodnotenie v očiach publika diskvalifikovala. V prípade polemického gesta je zjavným korelátom nezaujatosti irónia, ktorá signalizuje (či predstiera) odstup, ako aj istú mieru chladu.

Samuel Johnson, pravdepodobne najautoritatívnejšia kritická osobnosť v Británii 18. storočia, bol známy svojím odmietnutím Sternovho Tristrama Shandyho, ktorý podľa Johnsona nemal prežiť dobu svojho vzniku. Aj tu sa ukazuje, že autorita je v konečnom dôsledku predovšetkým faktorom diskurzívnych hier a sama osebe nemusí garantovať hodnotu – tú spravidla nepresadí kritik ako osamotený aktér, miesto toho sa kryštalizuje ako spoločná, konsenzuálna veličina. Skutočné kritické osobnosti prihliadali aj na tento fakt.

Literatúra:

Čepan, Oskár: Literárne bagately. Bratislava: Archa, 1992.

Domsch, Sebastian: The Emergence of Literary Criticism in 18th-Century Britain. Discourse between Attacks and Authority. Berlin/Boston: Walter de Gruyter GmbH, 2014.

Chmel, Rudolf: Kritika vo vývine literatúry. In: Bagin, Albín, Chmel, Rudolf a kol.: Funkcia umeleckej kritiky. Bratislava: Tatran, 1981, s. 49 – 68.

Chmel, Rudolf: Kritika ako tvorba charakteru. In: Matuška, Alexander: Dielo I. Bratislava: Tatran, 1990, s. 9 – 28.

Janoušek, Pavel: Černá kočka aneb Subjekt znalce v myšlení o literatuře a jeho komunikační strategie. Praha: Academia, 2012.

Matuška, Alexander: Profily a portréty. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1972.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)