Zbierka Daniely Kováčikovej Zelená renesancia potvrdila, že k autorkinej poetike patrí rôzne poňatie pohybu. Naznačil to už debut Svet:lom (2020), v ktorom pohyb definovala najmä ako fyzický posun prostredníctvom opakujúcich sa motívov behu, dychu či chôdze. V druhej básnickej knihe sústredenej skôr na procesuálnosť pohybu sledujeme meniace sa udalosti, miesta, objekty, ale tiež zmeny vo vnútornom prežívaní subjektu, rýchly sled myšlienok, často fragmentárnych a mnohovýznamových: „Nový deň. Pomiešané staré s novým. / Je to priama cesta. Vedie dopredu. / Najprv počas behu na električku do práce. / Synergia: 1 + 1 = 5 // Výstupné papiere. Exit. Zbohom“ (s. 34).
Kováčikovej poézia pôsobí hermeticky, dokonca aj vtedy, keď artikuluje celkom konkrétne vyhlásenia. Mám na mysli odporúčania, ktoré znejú ako imperatívy: „očakávaj krásu“ (s. 11), „Dávaj si pozor“ (s. 12), „Vykroč von.“ (s. 22), „Neočakávaj, navrhni!“ (s. 29). Opäť však ostáva čitateľná najmä samotná aktivita, rozhodné vykročenie k pravde, nie jej predmetné či inak definované zameranie: „Áno, približuješ sa k pravde. / Bude to krehké, subtílne, a predsa pevné“ (s. 11). Ďalšia nevyžiadaná rada potom smeruje k obozretnosti aj voči minimálnym zmenám či mikrozaváhaniam (b. Bolo to mikro). Subtílnosť výrazu nadobúda v texte pozitívne konotácie. Objavuje sa až rozprávková krehkosť, človek je stvorený „z kvetín“ (s. 23), „ľudia sa menia na motýle“ (s. 37), budovy sú „krehké (...) Neviditeľné ruky / ťa vedú na miesto kde budeš šťastný tisíce rokov“ (s. 17). Platí, že lyrický subjekt znova smeruje k svetlu, k vyjasňovaniu svojho vedomia, k podstate bytia.
V kontexte súčasne slovenskej poézie Kováčiková ako jediná modeluje predstavu lyrického hrdinu, ktorý presne vie, čo chce („Mierim na terč. / mierim k podstate.“, s. 48) a nechce: „Nechcem nič, čím nie si“ (s. 49, v zb. kurzívou). Nad predošlou zbierkou, kde dominovala radosť a energickosť, som uvažovala (viď Vertigo, 1 – 2/2021) o postmodernom osobnostnom vzore typu „bežca“ v „neónových teniskách“, rovnaká nálada sa objavuje i v druhej básnickej knihe: „Žena, ktorá rozpráva tento príbeh, / je zatiaľ smrteľná a beží ako o život“ (s. 37). Motív behu sa dostáva do názvu oddielu (Beh & Zámok), je výrazom cesty, hľadania a nasledovania svetla za každú cenu. Cieľom je „mať srdce a disciplínu“ (s. 42), hoci s vedomím čiastočnej absurdity svojich snáh: „Vieš, že naháňaš slnko“ (s. 41).
Afirmatívnosť básnickej výpovede umocňuje aj jej senzualizmus, založený najmä na harmonizácii farieb. Ich symboliku potvrdzuje názov zbierky, slovo „zelená“ možno prečítať aj ako večnú či všadeprítomnú jednotu, v spojení so slovom „renesancia“ tiež ako obnovenú či znovu nájdenú: „Zelená je komplementárna farba k červenej / i k všetkým ostatným“ (s. 35); „Existuje v jednote / Existuje nazeleno“ (s. 46). Chromatizmus zbierky dopĺňajú najmä motívy svetla, ale aj iných farieb, znova prevažne s kladnou konotáciou: „Modrá je nirvána, farba meditácie“ (s. 35). Poetka vôbec nadužíva prídavné mená, ale i trpné príčastia: príbeh je „napísaný, zrelý a realizovaný / a niekým čítaný a zapamätaný“ (s. 26), všetko je „viditeľné a dostupné“ (s. 28), príčina je „stratená / nájdená / stratená / objavená“ (s. 30), až sa významy rozbiehajú a musíme si zvoliť jeden smer, ktorý chceme nasledovať. Paradoxne sa tak významovo maximálne otvorená výpoveď zužuje.
Jednotiacim znakom Kováčikovej poetiky je tiež motív času. V debute to bola metafora „bežeckých hodín“, tu „počuješ tikať slnečné hodiny“ (s. 22). Čas je subjektívny, meraný vlastným pohybom, vymedzuje sa priestorom, ktorý tvoria konkrétne, ale aj abstraktné miesta, snové, myšlienkové i fikčné: „Labyrint sa neurčito posúva, / hýbe sa v smere hodinových ručičiek, / ktoré v tme diktujú tempo dažďa. / V pravdivých detailoch zmyslov sme stále tu: / stále telesní“ (s. 24). Dominantné postavenie má prítomnosť ako požadovaný, „čistý“ stav. Súvisí tiež s motívom behu, ktorý ukazuje človeka v momentálnom dianí. V predošlej zbierke autorka upozorňovala na miesto, kde sa svetlo a s ním aj každodenné situácie preklápajú, lámu či menia na iné, čo sa prejavovalo najmä v antinomických chvíľach radosti a smútku, tmy a svetla a pod. Opozície sa utvárajú aj v druhej zbierke, napríklad odhodlanie a strach, súčasnosť a minulosť, prítomnosť a budúcnosť, statickosť a dynamickosť. A opäť sa nevylučujú, ale, naopak, zlučujú sa do jedného pohľadu: „Dívam sa zo západu slnka / na jeho východ: / Všetky ročné obdobia / splývajú v rok“ (s. 8).
Oproti debutu pôsobí poetkin jazyk odľahčenejšie, viaceré výjavy zakončuje s nadhľadom: „Sklo okna / práve rozbíja / okoloidúci flanér“ (s. 29), či dokonca s otvoreným komickým efektom: „Peter Pan sa nudí. / Wendy si dala prezývku Eva.“ (s. 16); „Dvere sú bránou / a zároveň sú bránou do chladničky / kde čaká cheesecake“ (s. 31). Spätne tak spochybňujeme vážnosť citovaných výziev, otvára sa možnosť ich ironického čítania. Celá zbierka by potom predstavovala výsmech avizovanej renesancii: „Na konci dnešného dňa sa udeje premena / Bude z teba nový človek“ (s. 45). Aj v tejto línii čítania ostáva stále na prvom mieste pritakanie životu, pohyb dopredu, akokoľvek smiešny či možno zbytočný, ale aj tak v ňom mienime (z rôznych dôvodov) vytrvať: „Máme prirodzenú slabosť pre strach. / Máme prirodzenú slabosť pre lásku. / Z nepochopiteľných dôvodov / utekáme smerom k nej. / Niekedy odvaha stačí“ (s. 22).
Ako som tvrdila už pri prvej knihe, je len málo autorov a autoriek, ktorí píšu dobrú a zároveň pozitívnu poéziu. Kováčiková k nim smeruje, jej svetlo je skôr svetlom v kaleidoskope, ktorý ukazuje stovky meniacich sa odleskov. Treba však dodať, že niekomu sa tento pohľad bude páčiť, bude v ňom chcieť hľadať nové významy, iného, naopak, oslepí.
(Eva Urbanová Šimková pôsobí na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici.)
- prečítané 735x
