Najnovšia kniha Petra Macsovszkého Pimparapipa! predstavuje zbierku šiestich próz, ktoré nadväzujú na autorovu doterajšiu tvorbu postmodernými textovými postupmi, situovaním príbehov do zahraničia (Holandsko, Austrália) či tendenciou k (auto)biografickosti. Aj samotné poviedky sú medzi sebou voľne prepojené prostredníctvom opakujúcich sa motívov a postáv (muž s otvoreným dáždnikom, Napoleon, referencia na starú mamu, resp. prababku – kuchárku), ale tiež cez typológiu modelových postáv (nepozdravený muž, užitočný človek, umelec, stará dáma).
V prózach dominuje obsedantná snaha o presné vyjadrovanie, prejavujúca sa medziiným ako neustále hľadanie čo najpriliehavejšieho výrazu: „Nie, výstredne nie je vhodné slovo, to už radšej: anachronicky“ (s. 141); „Konferencie či sympóziá, či ako čo najpresnejšie nazvať stretnutia tohto spoločenstva“ (s. 212). „Mánia“ byť presný sa pritom netýka iba jazykovo-štylistickej roviny próz, ale zasahuje aj ich motivicko-tematickú líniu, ako v prípade úvahy nad pojmami „kultúra“ a „civilizácia“ v súvislosti s prekladom textu Waltera Benjamina: „Takže aké predstavy sa vynárajú v spojitosti so slovom kultúra? A máme tu ešte prídavné mená. A či prídavné meno civilizovaný znamená to isté ako kultivovaný?“ (s. 63). V próze Pakobyliak sa rozprávač zase otvorene vyznáva z neschopnosti vyjadrovať sa presne: „a pritom sa naďalej vyjadruješ nepresne“ (s. 116).
Programová snaha o významovú precíznosť ide v diele ruka v ruke s afinitou k zdanlivo banálnym detailom a výpočtom všetkých eventualít dovedených až do absurdnosti, čo možno sledovať hneď v prvej próze Nepozdravený muž. V nej sa stretávame s enumeráciou rôznych hypotetických dôvodov (jeden scestnejší ako druhý), prečo susedka nepozdravila protagonistu, čím z neho spravila „nepozdraveného muža“. „Riava realistických prvkov“ (s. 73) a detailov, s ktorými sa v prózach frekventovane narába, ďalej umocňujú moment absurdnosti a skurility. To však nie je všetko.
Macsovszkého prózy sú práve také uletené (v druhej poviedke Brekeke sa dočítame o „fláme“ prázdnych bytov), ako aj existenciálne. Autor sa úspešne vyhýba klišé, riziku spätému s nastoľovaním „bytostných“ tém. Darí sa mu to jednak vďaka jemu vlastnej irónii, jednak prostredníctvom nivelizovania rôznorodých kontextov, ktoré v poviedkach susedia: „Ohadzuješ sa tu pojmami, ťaháš sem zmysel života, majetnícke vzťahy, opilca v krčme, sadrokartónové oblúky, muža s roztvoreným dáždnikom“ (s. 116). Existenciálny rozmer potom v prózach fluktuuje, resp. – ako sa na postmodernu patrí – ťažko stanoviť jednoznačný hodnotový rebríček: „ako sa zachovať, keď malichernejšia vec človeka škrie intenzívnejšie než existenciálne významná záležitosť? Vtedy sa všetko poprehadzuje“ (s. 173).
Práve naoko banálne detaily a udalosti, ako sú neopätovaný pozdrav susedky, zívnutie muža na opačnej strane križovatky či návšteva susedky starou dámou, sa napriek komicko-ironickej štylizácii stávajú existenciálne znepokojivými: „Čo tá šedivá ženská hľadá? Niečo, o čom my, obyvatelia okolitých ulíc, nemáme žiadnu vedomosť? Azda nás niečo ohrozuje a osemdesiatročná osôbka sa nás snaží pred tým uchrániť? Či naopak? Usiluje sa z útrob zeme vyvolať čosi, čo nám navždy prevráti životy?“ (s. 148). Podobne aj pohľad na dorastajúce nechty privedie rozprávača v próze Vedomkyne k nonšalantnej poznámke o smrti: „Neviem, čo by som ešte mal napísať, tak si len prezerám nechty. Dorastajú svižnejšie ako zamladi. Vôbec ma to neprekvapuje, ba som presvedčený, že v rakve budú rásť ešte rýchlejšie. Smrť nezaprie svoj sklon k špásom“ (s. 147).
Dôležité miesto majú v diele spomienky na detstvo postáv. V jednotlivých prózach sa opakovane vynárajú a mnohokrát dotvárajú znepokojivú atmosféru, vyznačujúcu sa istou nekomfortnosťou bytia. Najlepšie to vidno v prvej poviedke, respektíve „novele“ (ako ju sám rozprávač označuje) Nepozdravený muž. Macsovszky v nej tematizuje detstvo titulnej postavy, pričom dominujúcimi životnými pocitmi sú strach a hanba. Sugestívne je v tejto súvislosti opísaná neschopnosť chlapca samostatne konzumovať jedlo u starej mamy: „Keď však pred neho položili jedlo v dome starej mamy z matkinej strany, len nehybne sedel a čakal, kým si prisadne stará mama, vezme lyžičku a nakŕmi ho. [...] Nechápal, prečo sa hanbí, on, dvanásťročný chlapec, jesť pred starou matkou z maminej strany a prarodičmi samostatne. Po polievke nasledoval vyprážaný kurací rezeň, zemiaková kaša a šalát. Stará mama, ktorú volal Heduš, trpezlivo nakrájala rezeň, napichla kúsok na vidličku a vidličku priblížila k chlapcovým ústam“ (s. 19). Obdobný spomienkový motív hanby a strachu nachádzame aj v próze Brixedam, v ktorej protagonista (umelec) spomína zase na to, „ako [...] sa v škole bál na hodinách hudobnej výchovy spievať nahlas“ (s. 206).
Kniha Pimparapipa! zanecháva čitateľský zážitok približujúci sa v niektorých aspektoch dojmu z próz Pavla Vilikovského, v ktorých sa tiež stretávajú postmoderné postupy s celkovým existenciálnym ladením. Nie nepodobný je aj vzťah obidvoch autorov k jazyku ako elementárnemu východisku literárnej tvorby, vrátane „rozkoše z jazyka“ či snahy o výrazovú presnosť: „Ešte sa chce chvíľu hrať s týmto jazykom, s touto mäkkou, ohybnou, oplzlo sladkou a vláčnou rečou, ktorej už beztak nezvyšuje veľa času“ (s. 73). Macsovszky napísal zbierku próz, ktoré strhnú čitateľa do víru rôznorodých udalostí a reflexií, pôsobiacich miestami až ohlušujúco. Ale podobne ako v poslednej poviedke Rampast, v ktorej uvravení účastníci sympózia zrazu zmiznú a ostáva iba titulná postava, tak aj v prózach zbierky preráža cez všetok „hluk“ bytostný nepokoj a samota: „Rampast vstal zo stoličky a pomalým krokom prešiel po miestnosti, v ktorej nebolo ani živej duše. Otvoril dvere a vyšiel na chodbu. Ohľaduplne ich za sebou zavrel, zamkol ich a pobral sa k výťahom“ (s. 248).
(Marianna Koliová pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.)
- prečítané 460x
