Plav

Vo vydavateľstve Brak vyšlo Obludárium, v poradí tretia kniha pôvodom poľskej spisovateľky a prekladateľky Weroniky Gogoly. Autorka na knihe spolupracovala s grafikom Marekom Cinom. Formálne aj obsahovo čerpá inšpiráciu zo stredovekého žánru bestiára, s ktorým zdieľa spoločný cieľ: zdesiť a pohoršiť čitateľa, no zároveň ho morálne ponaučiť. Zatiaľ čo bestiáre vo svojej pôvodnej forme zvykli zahŕňať deskripcie jednotlivých zverov, v Obludáriu sú beštie definované ilustráciami a monologickými prejavmi v priamej reči bez dodatočných autorských vysvetlení. Obsah knihy predznamenáva jej dizajn. Obálka vyhotovená z lesklého striebristého materiálu funguje ako zrkadlo a upozorňuje, že problémy nastolené v diele sa môžu týkať aj nás.

Práve grafická stránka tvorí neopomenuteľnú súčasť diela, nevyhnutnú na dosiahnutie žiadaného čitateľského efektu. Ako autorka vysvetľuje na začiatku knihy v časti Úvodné slovo, grafiky M. Cinu boli úplne prvým podnetom na vytvorenie diela. Autorkine úvahy nad možnosťami ich využitia a postupné rozpoznanie ich už existujúcej výpovednej hodnoty ju viedli k otázke, kde by bolo možné nájsť slová, ktoré by sa dali priradiť k pokrúteným, znepokojivým ilustráciám. Podľa nej sú všade okolo nás. Nekorektné a nenávistné názory neexistujú len v online svete, ako by sa dalo predpokladať, možno ich zaregistrovať aj v ruchu každodenného života. Zatiaľ čo online priestor je umelo vytvorený, a teda do istej miery neautentický, na základe vnímania svojho bezprostredného okolia môže človek zaznamenať priamočiare, neraz až nepríjemne sformulované názory členov súčasnej slovenskej spoločnosti.

Spočiatku sa môže zdať, že v úvode autorka až priveľmi kontextualizuje. Dôkladné vysvetlenie jej myšlienkových pochodov, ktoré priviedli dielo do jeho finálnej podoby, akoby čiastočne uberalo z jeho údernosti. Nebolo by azda odvážnejšie ponúknuť novodobé spracovanie bestiára bez poskytnutia akýchkoľvek dodatočných informácií a vysvetlení a nechať dielo hovoriť samo za seba? Nakoniec sa však autorka v Úvodnom slove dostáva k zmienke o nemeckom literárnom vedcovi Jürgenovi Wertheimerovi a jeho teórii profetickej funkcie literatúry. Objasňuje, ako možno spoločenský vývoj vo vybranom geografickom priestore predvídať na základe analýzy literárnych diel patriacich do zodpovedajúceho časového rámca. J. Wertheimer potvrdil legitimitu svojej teórie cez Projekt Cassandra, ktorý svojou výnimočnosťou vzbudil záujem nemeckého federálneho ministerstva obrany a podnietil jeho rozhodnutie projekt financovať. Autorka vzťahuje príklad profetického výskumu na slovenské kultúrne prostredie a vyjadruje úprimnú nádej, že sa Obludárium stane vhodným dielom pre podobný typ literárnovednej analýzy a následne apeluje na slovenské ministerstvo obrany, aby slovenskú literatúru neopomínalo, naopak, venovalo jej patričnú pozornosť i finančnú podporu. Úvod knihy týmito úvahami získava na aktuálnosti a celé dielo sa nimi dostáva do nových súvislostí.

Kniha pozostáva z jedenástich textov, pričom každému prislúcha vlastná ilustrovaná príšera. Po prvotnej (možno predpokladať, že vždy zdesenej či aspoň znepokojenej) reakcii na kreslenú príšeru nasleduje čítanie zodpovedajúceho textu vo forme monologického prehovoru jednotlivca. Každý monológ odhaľuje odlišný negatívny aspekt súčasnej spoločnosti. Autorka a grafik na relatívne malom priestore úspešne predstavujú rozsiahlu škálu spoločenských problémov: rasizmus, predsudky voči telesným a duševným postihnutiam, elitárstvo, šovinizmus, konšpiračné teórie, pedofíliu, zámernú apatiu voči spoločenskému dianiu, antivaxerov, sexuálne násilie voči ženám, mizogýnne a stereotypné názory na postavenie ženy v spoločnosti (úderne vyjadrené beštiou-ženou), to všetko, samozrejme, s až obdivuhodným nedostatkom sebareflexie zo strany prehovárajúcich príšer. Každá ilustrácia v nejakom smere súvisí s príslušným textom, hoci ich spojitosť sa jasnejšie prejaví až po prečítaní. Dielo tým ponúka zaujímavý príklad, ako sa myšlienky a názory dajú znázorniť vizuálne. Grafiky beštií sa naviac vyznačujú karikatúrnymi prvkami a vo viacerých prípadoch majú podobu spojenia človeka so zverom. Okrem toho má každá z beštií priradené vlastné meno a priezvisko, vždy nápadité, často inšpirované cudzími jazykmi a výstižne zodpovedajúce výzoru beštií a ich pokriveným názorom. Existencia mien príšer a ich konkrétna vizuálna reprezentácia pridáva každému monológu pôsobivosť, pretože vyjadrené idey neostávajú anonymné a nie sú len neurčitým nenávistným výkrikom, naopak, nadobúdajú identitu a stávajú sa omnoho reálnejšími.

Napríklad beštia menom Filip Von Trauer, vyznačujúca sa zvráskavenou tvárou so strnulým výrazom a s ostražitým, napätým pohľadom, predpokladá atmosféru celého nastávajúceho dňa na základe imaginárnych, pre neho smerodajných pravidiel a vlastnému konaniu prisudzuje nadmernú dôležitosť, pretože verí, že jeho činy môžu mať celospoločenský dosah: „Keď prejde tridsaťpäť električiek, vstanem z postele, vykročím pravou nohou, lebo v prípade, že pôjdem ľavou, to bude prúser, fakt veľký prúser. Keď vstanem z postele ľavou nohou, arabskí teroristi, lgbt-ovci a migranti z Afriky na nás spustia bomby. Na naše deti. Ak vstanem pravou nohou, udeje sa niečo dobré, ešte neviem presne čo, ale tuším, že minimálne sa v zoologickej záhrade narodí malý orangutan, alebo niečo také“ (s. 99 – 100).

Pasívne prípravy na nadchádzajúci deň beštii naruší zbežne naznačená dopravná nehoda: „Zrazu zaznie nejaké trúbenie, čo mi naruší plány, počujem zvláštne zvuky, vreskot a o chvíľu sanitku. Električky prestávajú chodiť, dnes nevstanem z postele, dnes len budem čumieť do stropu a hádať, či tam dole nabúrali migranti, buzeranti alebo iné špiny“ (s. 101 – 102).

Beštia je nevyhnutne konfrontovaná s vlastným omylom, pretože, ako jej zreferuje veľký orangutan, ktorý sa uprostred nešpecifikovaného hluku objaví na stene, „To boli naši!“ (s. 102), čo vyvoláva u beštie správanie, ktoré vôbec nezodpovedá pôvodným plánom: „Tak veľmi ma to vyruší, tak veľmi ma to naserie, že vyskočím na obe nohy, pozriem z okna a zostanem v nemom úžase. To sme my? To sme naozaj my?“ (s. 102 – 103).

Beštia musí pod vplyvom okolností zvážiť možnosť, že situáciu nemá na svedomí nejaké externé zlo, ale že sme ju spôsobili „my“ (bližšie nešpecifikované, ale je evidentné, že beštia ráta do „my“ aj seba samu). Tento záver konfrontuje aj čitateľa, keďže predstavuje situáciu, kde má človek tendenciu obviňovať za problémy a nešťastia rôzne skupiny ľudí, ale to, že by príčinou či aspoň súčasťou problému mohol byť aj on, nie je schopný pripustiť.

Obludárium predstavuje výnimočný počin, pretože pozoruhodne prepája literárnu a grafickú zložku. Výsledkom je kompaktný celok podnecujúci čitateľa konfrontovať sa s primeranosťou vlastných aj cudzích názorov. Stredoveký bestiár úspešne modifikuje tým, že sprostredkúva  aktuálne spoločenské postoje. V súčasnom kultúrno-spoločenskom kontexte je Obludárium obzvlášť podstatné vzhľadom na výstižné a zároveň umelecky sugestívne zobrazenie stavu spoločnosti, upozorňuje na rozšírenosť rôznych nenávistných postojov a podnecuje k ich kritickej reflexii.

(Nina Papcunová je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i., v Bratislave, aktuálne na štipendijnom pobyte v CEFRES Praha.)