Plav

Nová kniha Silvestra Lavríka nadväzuje na jeho dva predchádzajúce romány: historický román Nedeľné šachy s Tisom (2016) a „dokuromán“ Posledná barónka (2019). Autor opäť využíva dobové pramene (komponované úryvky z novinových správ), kombinuje ich s fiktívnymi dokumentmi (denníkové zápisky), podniká exkurzy do slovenskej histórie a glosuje „národný charakter“. Do tejto mozaiky vstupujú príbehy postáv a ich vzťahy. Kniha sa tak dá označiť za ambicióznu, komplexnú, angažovanú.

Príbeh je rámcovaný udalosťami z budúcnosti: prvá kapitola sa odohráva v novembri roku 2045, posledná v roku 2065, medzitým sledujeme v piatich častiach udalosti z rokov 2020 až 2023 – čas pandémie a začiatok vojny na Ukrajine. Tento časový rámec, ako aj podnadpis knihy – Hľadanie rovnováhy románom – naznačujú, že písanie knihy mohlo autorovi pomáhať v boji proti pocitu bezmocnosti, pri hľadaní nádeje v situácii, keď sa zdalo či zdá, že koniec sveta nevyhnutne číha za rohom. Tento proces tvorby možno prináša útechu píšucemu, no čitateľom estetický či intelektuálny pôžitok automaticky nezaručuje.

Jadro príbehu tvorí lovestory, ktorá pôsobí o čosi menej pravdepodobne ako obrazy z budúcnosti, v ktorých nájdeme dôsledky nukleárnej katastrofy, vnímajúce huby či ľudí, ktorí sa dožívajú vysokého veku a necítia potrebu obliekať sa. Krehká, ustráchaná a nevyliečiteľne chorá tridsiatnička Zoja, ktorá triedi odpad, kŕmi vtáčiky a miluje literatúru, nachádza lásku u päťdesiatnika Vladimíra, bývalého herca z reklám a spoločníka starších žien, holdujúceho alkoholu, cigaretám, vulgárnosti a cynizmu. Ten sa zamiluje, upustí od všetkých svojich zlozvykov a presedlá radšej na strihanie stromov, rúbanie dreva a pozorovanie počasia. Zoja zdedí dom a pozemky v obci Chudá Lehota, kam sa počas pandémie s Vladimírom presťahujú. Zoja však – dosť nepochopiteľne – bez slova odchádza a necháva Vladimíra samého v obci s niekoľkými poslednými obyvateľmi. Centrálnou témou románu je teda vyzrievanie vzťahu Zoje a Vladimíra, ich vyrovnávanie sa s chorobou, bolesťou a blízkosťou smrti. Nahryznutých problémov je tu však viac: malá dedinská (slovenská) komunita sa konfrontuje s príchodom nových ľudí z mesta, s pandémiou či vojnou, tematizuje sa feminizmus, homosexualita alebo konšpiratívne myslenie. Skúmajú sa tu tiež klimatická kríza, neschopnosť národa vyrovnať sa s fašistickou minulosťou či vzťah staršej generácie k mladým ľuďom, ktorí nezažili komunizmus, ale zato ovládajú technológie.

Päť častí knihy venovaných súčasnosti má za nadpis peknú poetickú parafrázu predpovede počasia („Polojasno, na mnohých miestach zaťato“, s. 361) a podnadpis buď Deň škaredý, alebo Deň pekný. Súvislosť s didaktickou novelou Jonáša Záborského Dva dni v Chujave nie je úplne jasná. Okrem spoločenskokritického rozmeru oboch diel prichádza do úvahy slovná hra stojaca na súvislosti názvu Záborského novely s počasím, ktoré je leitmotívom aj Lavríkovho románu. Jednotlivé kapitoly sú nadpísané presným dátumom, za ktorým nasleduje vysvetlenie nejakého meteorologického javu: autora zaujali snehové kryštály, vznik oblakov alebo ich rozdelenie, definícia a klasifikácia druhov zrážok a podobne. Počasie spája aj hlavné postavy, ktoré sa stretnú počas pandémie na streche bratislavského domu pri meteorologickej búdke, téma zostáva prítomná v ich vzťahu aj neskôr.

Kým sa od nadpisu a meteorologického okienka dostaneme k príbehu samému, musíme ešte (hoci nie vždy) prejsť kolážou novinových správ, ktorá je označená čiernym prúžkom na boku strany. Vystupujú v nich známe postavy a témy: R. Fico, E. Heger, V. Putin, Z. Čaputová, Ľ. Blaha, ale aj SAV, PCR, HZDS, SNP, Amazonský prales, Rammstein či dedo Mráz. Autor sa tak pokúsil príbeh zasadiť do rámca každodenných udalostí – banálnych, absurdných, vážnych, zakonzervovať týmto spôsobom atmosféru doby, zdôrazniť bizarnosť všednosti kontrastujúcu s monumentálnosťou pandémie, vojny, lásky a smrti. Táto stratégia je síce odvážna, ale aj trochu nebezpečná: niekedy sa namiesto žiadaného efektu dostaví otázka, prečo sa máme aj v literatúre brodiť cez informačný smog každodenných správ.

Fragmentárnosť celého tohto kolosu sa prejavuje aj na grafickej úrovni. Na stránkach nájdeme päť rôznych typov písma: nadpis, citáty z novín vyznačené čiernou čiarou na boku, úryvky z Wikipédie veľkými písmenami, úryvky zo Zojinho denníka označené červenou čiarou na boku, samotné rozprávanie, v ktorom rozlišujeme rozhovory postáv a pásmo rozprávača. Predpokladali by sme, že rôzne typy informácií sa rafinovane poskladajú do nejakého obrazu, v ktorom každý motív nájde svoje miesto, zarezonuje, vyjaví dôvod, prečo zaberá miesto na papieri. Žiaľ, to sa nedeje, prepojenie medzi vetrom, Putinom a Zojinou pečeňou si môžeme skúsiť domyslieť, ale očarenie z absurdného, prekvapujúceho či pôvabného zapadnutia častí do celku často nenastane.

Postavy sú kategorizované podľa ideologického kľúča, prítomného vo verejnom priestore, a  tým aj pripútané k aktuálnemu spoločensko-politickému kontextu: konšpirátori z Chudej Lehoty, antivaxerka a lektorka jogy so sklonom k ezoterike Ida, ekologicky zodpovedná ne-feministka Zoja, feministka a proukrajinská aktivistka  Joanna, bývalý ruský špión a tak ďalej. Jednotlivé udalosti komentujú najmä podľa toho, akú sociálnu skupinu reprezentujú, ich názory teda nie sú prekvapivé. S myšlienkovou schematickosťou postáv väčšinou korešponduje aj ich výzor či atribúty: párik gejov – diplomat a spisovateľ – má obleky z kvalitnej látky ušité na mieru a elegantné cestovné brašny z brúsenej kože (s. 358), Zoja má zase napríklad – neprekvapivo – útle ruky, ktoré robia milé gestá (s. 111).

Autorova snaha urobiť jednotlivé postavy komplexnejšími je badateľná, ale výsledok je skôr mätúci. Vladimírova celoživotná kamarátka Hela používa termín „zostarnutý biely heterosexuál“, vedie zápalistú dišputu o Bjørnstjernem Bjørnsonovi a jeho zásluhách pre slovenský národ, recituje Mor ho! v Speakers' Corner v londýnskom Hyde Parku. Zároveň prejavuje akúsi hysterickú závislosť na Vladimírovi, vie bez problémov zabiť, ošklbať, vypitvať a uvariť kohúta, úslužne vyupratuje Vladimírovi chalupu, napokon sa prisťahuje do Chudej Lehoty a začne tam takmer okamžite žiť s jedným starousadlíkom. Podobne nekonzistentne sa prejavuje aj Vladimír, ktorý sa niekde pustí do debaty o národe ako angažovaný intelektuál, aby na inom mieste pôsobil ako vulgárny chrapúň a následne sa nežne a obetavo staral o Zoju. Hoci je absolútne legitímne – a v súlade s realitou – poukazovať na rôzne, dokonca aj protichodné stránky ukrývajúce sa v jednom človeku, niektoré opisované premeny sa podriaďujú skôr náhode či autorskej všemocnosti ako psychologickej logike.

Za najproblematickejšie považujem ženské postavy, ktoré tiež zastupujú rôzne sociálne skupiny, ale prekvapivo sa takmer všetky (okrem feministky Joanny) aspoň platonicky zamilujú do Vladimíra. Nielen Zoja, ale aj jogínka Ida, kamarátka Hela, ktorú Vladimír väčšinou uráža, aj krčmárka Milena podľahnú akémusi Vladimírovmu čaru. Možno chcel autor provokovať, byť nekorektný, dráždiť, a tak v bezpečnom literárnom priestore overiť niektoré „zrušené“ názory: Joanna a Zoja sa na začiatku románu prejavujú ako lesby, Ida pôsobí mimoriadne sebavedome a mentálne zrelo na rozdiel od Vladimíra, Hela zase pozná Vladimíra už od vysokej školy, ale autor aj tak predostrie otázku: netúžia aj tak všetky ženy najmä po náruči zrelého zabezpečeného muža – napríklad Vladimíra, hoci je aj hulvát? Možno to tak autor nemyslel, možno mu len nezišlo na um nič lepšie, po čom by tie ženy mohli túžiť, možno je to žart, experiment, provokácia, ktorú netreba brať tak vážne, ako ju beriem ja.

Kým v prehovoroch postáv Lavrík uplatňuje svoje glosátorské schopnosti, v rozprávaní dominuje jeho zmysel pre drámu: väčšina textu je písaná vo forme dialógu, ktorý miestami preruší rozprávač. Absentujú uvádzacie vety, preto si čitateľ musí prácne a niekedy aj neúspešne rekonštruovať, kto vlastne čo povedal. Čitateľ sa potkýna o nejasnosti, musí sa vracať, odpočítavať párne a nepárne prehovory, domýšľať si informácie, ktoré mu chýbajú. Postavy pritom nekomunikujú vždy kooperatívne: neodpovedajú na otázky, skáču z témy na tému, nie vždy sa striedajú. Autor síce chce podľa anotácie na obálke demonštrovať, že ľudia skôr konverzujú, akoby skutočne hovorili o dôležitých veciach, pingpongových výmen je však priveľa, a hoci spočiatku môžu zaujať svojou nekonvenčnosťou či prirodzenosťou, čoskoro začnú byť jednoducho otravné.

Potknutia sa nájdu aj v štýle rozprávania: opakujú sa nielen témy a myšlienky, ale aj slová a celé slovné spojenia. Postavy sa znovu a znovu „schuti smejú“, „tečú im slzy po lícach“, „rozhovoria sa“, „deklamujú“, pričom jeden výraz sa objaví na dvoch-troch stranách niekoľkokrát. Rozprávač sa venuje dosť podrobne aj opisom spôsobu, ako postavy rozprávajú: okrem „deklamovania“ aj „štebocú“ a „hlaholia“, hovoria „bodro“, „zádumčivo“, „nervózne“, akoby autor neveril, že samo rozprávanie – situácia, ktorú vytvoril, charaktery a ich konfrontácia, obsah dialógov – dokáže sprostredkovať emóciu, a poistil sa preto takýmto vysvetľovaním. V dialógoch medzi Vladimírom a Helou sa napríklad vždy zopakuje Helino upozornenie, že Helena bola jej matka a ona je Hela, čo má charakterizovať ich vzájomný vzťah medzi dôvernosťou a lezením si na nervy, ale mnohonásobným opakovaním sa funkcia žartu vytráca.

Kniha budí dojem, že autor sa po napísaní celého textu už k starším častiam nevrátil, nevyškrtal duplicitné dialógy, ktoré dej nikam neposúvajú, neskondenzoval rozprávanie, aby bolo súdržné a pútavé, ani ho nikto neupozornil na opakujúce sa slová či vtipy v dialógoch. Starostlivejšia redakcia by našla napríklad aj omyl na strane 299, kde autor vymenil Milenu za Helenu, a opravila by Wirginiu Wolfovú na Virginiu Woolfovú (s. 443). Možno by autora upozornila na skutočnosť, že keď sa v knihe toľko kritizuje česká rozpínavosť a ústupčivosť slovenského národa, bolo by lepšie na označenie časti tela siahajúcej od krku po ramenný kĺb namiesto bohemizmu „ramená“ používať slovenské „plecia“. Hoci hlavnou postavou rozprávania je poctivá a dôsledná redaktorka, kniha samotná prejavuje voči editorskej a redakčnej práci skôr neúctu ako rešpekt.

Napriek ťažkostiam s čítaním a nekonečnému rozsahu však próza vyslovuje podstatné otázky, ktoré rezonujú aj po čítaní a svedčia o intenzívnom záujme autora o dnešný postpandemický a vojnou ovplyvnený svet. Autor dokáže pútavo prerozprávať dejiny, vybrať detaily svedčiace o celku, pracovať s leitmotívmi a symbolmi. Dobrá práca sa však stráca v množstve nadbytočných slov, v rozvláčne dávkovaných informáciách, v nezrozumiteľnosti deja, v prvoplánových alúziách na iné literárne diela, nedomyslenej a samoúčelne zložitej kompozícii, v glosovaní, ktoré už zo svojej podstaty všetko zjednodušuje. Kniha by sa dala pripodobniť pandémii alebo počasiu, ktoré sa vlečú pozvoľna, bez veľkých zmien, s opakovaniami a náhodami, no sú dramatické v dôsledkoch a ťažko pochopiteľné vo svojej zložitosti. Meteorologicko-pandemický denník a literárne dielo sú však dve rozdielne veci.

(Eva Palkovičová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)