Švajčiarsky filozof Denis de Rougemont napísal na margo kultúrnej paralely medzi láskou a vojnou: „Predstava o individuálnej statočnosti alebo bojovom hrdinstve, ktoré stelesňuje súboj a ‚chrabrý čin‘ (turnaj, osobný duel veliteľov nepriateľských vojsk), myšlienka viesť bitky podľa takmer posvätného protokolu, asketická koncepcia vojenského života (dlhotrvajúce pôsty pred skrížením zbraní), dohody umožňujúce určiť víťaza (je ním napríklad ten, kto prenocuje na bojisku), a napokon a najmä presná paralelnosť erotických a vojenských symbolov, toto všetko bude v nasledujúcich storočiach určovať spôsoby boja. Odteraz už každá zmena vo vojenskej taktike súvisí so zmenou v ponímaní lásky“ (Denis de Rougemont: Západ a láska, 2001, s. 195, preklad Michaela Jurovská). Alena Brindová tento paralelizmus napĺňa vo svojej druhej knihe Prekročenie frontovej línie programovo a vedome, prakticky nepretržite v nej pracuje s obraznosťou vojnového ťaženia v partnerskom vzťahu.
Touto očividne starobylou metaforou Brindová zobrazuje partnerský vzťah, z ktorého sršia konzervativizmus a staromilstvo. Nápadné sú už v základnom, romantizujúcom východisku jej poézie: spoločným menovateľom vojny a lásky sú vášeň a puto so smrťou, ktoré je neustále pociťované, avšak len zriedka explicitne vypovedané. Ako píše de Rougemont: „Nikto sa neopováži povedať: chcem vojnu, veď ani vášniví milenci nehovoria: chceme zomrieť. Ibaže všetko, čo robia, je prípravou na takýto koniec, a on dodáva skutočný zmysel všetkému, čo ohnivo velebia“ (de Rougemont, s. 208). Napokon, „bojujeme, lebo sa chceme dotknúť“ (báseň Stavanie vzdušných pevností pokračuje, s. 24). Voľba metafory vyjadruje vnímanie sveta – a Brindová poskytuje svoju predstavu o vzťahoch cez koncepty ako taktizovanie, vypočítavosť, stratégia, dominancia, partner ako oponent. Zreteľne, no mechanicky a nepôsobivo tak napríklad autorka robí v básni Zase, zase, zase, kde pri situácii partnerskej hádky v reštaurácii má naporúdzi prakticky len výpočet vojenských metafor: „všetko bolo perfektné / vybavila som terén, počasie, moment prekvapenia // (...) // odboj je prudký a krátky, fronty ustupujú / prevezme to zneistená guerilla / občasné prepady v nasledujúcich mesiacoch / nasadenie potom vsiakne do zeme // na mierové rokovania prídu predstavitelia jednej strany / tí druhí nechajú nejaký slušný úlovok / na vopred dohodnutom plochom kameni“ (s. 39). A tak ďalej – v láske a vojne a v básnení o nich je azda všetko dovolené.
Filozof de Rougemont ukazuje, ako sa kultúrny paralelizmus vojny a lásky menil v dejinách, pričom Brindová obdobne využíva skutočne široký repertoár obrazov s vojenskou tematikou na ilustráciu problematických, ale aj harmonických stránok v partnerskom spolužití. Čitateľa prevedie celým arzenálom zbraní a obliehacích strojov, množstvom budov, vojenských postupov či jednoducho cez rozmanité historické obdobia. Isteže, je rozdiel, či sa v básni objaví na sprítomnenie partnerského konfliktu šerm, obliehanie alebo zákopová či guerillová vojna, keďže ide o štyri rôzne typy boja odlišné efektom, postupom, pravidlami či deštrukčnou silou. Vojenská obraznosť sa však rýchlo vyčerpá: nie je za ňou potom nič viac ako ľahko pochopiteľná metafora obsiahnutá už v názve, ktorá sa len variuje do omrzenia.
Autorka má istý zmysel pre kompozíciu básní. Ich osnova sa dá odpozorovať: biologické, vecné, povedzme objektívne určenosti sa v nich často striedajú so subjektívnymi, vlastnými významami zaťaženými interpretáciami. Tento princíp vidieť napríklad v básni Zvyšná časť dialógu, v postupnom prechode od jej úvodu k záveru:
„Gian Lorenzo Bernini v 17. storočí porazil mramor
väčšinou ľudia boj s pevnou hmotou prehrávajú
ďalší tvoj kamarát spadol
ultimáta som vymenovala v bežnom poradí a v tvojom jazyku
najťažšie úrazy sa vždy udejú banálne
telo tavené a delikátne fúkané zrazu treba brúsiť a vŕtať
(čo je kruté, prísne a je to aj brutál)
zvyšnú časť dialógu si odišiel viesť s prítmím lesa
blúdila som po byte ako postava z gotického románu
v šľachtickom sídle plnom padacích dverí a skrytých chodieb
už-už pripravená preklopiť sa
dočerta so sprostou hostinou hormónov a zmyslov!
ako vyzerá diskobolos po skončení hodu?
poctivo vyhecovaný
zamotaný do drapérie nemocničných prikrývok
barokovo opulentná, majestátna láska
k antickému telu počmáranému od jaziev
kde si myslíš, že som ju vložila, keby ho zrazu nebolo?“ (s. 38)
Striedanie jazykových vrstiev, nálad a postojov má zaiste asociačný potenciál, lenže v Brindovej podaní je výsledok často nešikovný a rozpačitý – spod kontroly sa jej vymyká hovorová reč, pátos, jazyk reklamy, vecný, odosobnený tón a aj vôbec miera pri ich vrstvení a splietaní. Na vyššie citovanej básni dobre vidieť neduhy autorkinho veršovania od teatrálnej romantizácie cez neraz arbitrárne vrstvenie motívov až po potrebu hovoriť nad rámec toho, čo je v básni nutné, dopovedať zrejmé veci a vkladať do textu bizarné autokomentáre (viď kurzíva). Významotvorné prepájanie motívov z rôznych životných a kultúrnych sfér môže byť silná básnická devíza, nemožno sa však ubrániť dojmu, že Brindová tieto sféry evokuje z rôznych strán tak trochu bez rozmyslu.
Pod všetkými nánosmi metafor a kultúrno-imaginatívnych odkazov sa v jadre Brindovej výpovede napokon skrýva predovšetkým banalita rozpadu vzťahu. Málokedy je však zásadne prekročená – je skôr hyperbolizovaná a intelektualizovaná. To by nemuselo byť na prekážku, práve naopak, no partnerský konflikt a banalita v jeho podloží vychádzajú u Brindovej v neposlednom rade z romantizácie sveta: jej hlavnými znakmi sú sentimentalita, melanchólia či pátos, ktoré občasná irónia neneguje, ale iba ďalej rozvíja. Ako jeden z príkladov zromantizovanej banality konfliktu možno okrem vyššie citovaných textov uviesť aj báseň Ešte raz zvolať La Grande Armée, v ktorej zbližovanie sa dvoch ľudí a zlá predtucha ich spoločnej budúcnosti autorka približuje cez napoleonské vojny: „zdalo sa mi, že sa už poznáme / zavolal si ma von, bol si šarmantný / a ja som premýšľala, ktorý trik a z akej učebnice to je // [...] // ako si zrazu dať záležať? // mestá zbúrané, štátna pokladnica zbankrotovaná / zbehovia a zradcovia si vo vyhnanstve postavili tábory / medzičasom pokročili / majú vlastné náboženstvo, školy, infraštruktúru“ (s. 36). A tak ďalej. Aj v záverečnej básni sa treba prepracovať cez relatívne zmysluplný odkaz na postavu Ripa van Winkla (prespať vojnu znamená prespať lásku?) a nezmyselný autokomentár („napísal to Washington Irving alebo Irving Washington?“), no aspoň sa dostaneme k trefnejšej, a preto dojemnej pointe, účinne vyjadrujúcej celý problém: „príkladní fenomenológovia, všetko sme vyzátvorkovali / okrem našich prepletených končatín“ (oba citáty báseň Spánok, s. 47).
Telesnosť, zreteľná už v predošlých ukážkach, je v Brindovej básňach omnoho pozoruhodnejšia ako ústredná metafory vojny. Autorka sa v zobrazovaní partnerskej krízy a ľudskej telesnosti pohybuje medzi dvoma pólmi, naturalisticko-biologickým a intímno-sentimentálnym. Podobne ako sú telesné a duchovné neoddeliteľné, ani tieto dva póly, alebo povedzme životné stránky, sa nevylučujú. Naopak, súvisia spolu – a práve tento súvis Brindová zvýrazňuje, okrem iného aj rozdelením knihy na dve časti Kuchyňa a Nemocnica. Tie implikujú nielen to, že o vojne sa bude hovoriť mimo „poľa,“ zo zákulisia, z bežne nevidených, ale pre úspešné ťaženie nevyhnutných sfér určitej starostlivosti o druhých a o ich fyziologické potreby. Vo výsledku väčší zážitok poskytujú básnické zobrazenia jedla a jeho zmyslového prežívania, ktoré je napojené aj na medziľudské vzťahy – banálne povedané, ide o chvíle, keď láska ide cez žalúdok. Tento princíp je najzaujímavejší v momentoch, keď sa jedenie ako vecná biologická potreba prekóduje na partnerský rituál s vlastnými pravidlami a subjektívnym zmyslom: „kým sa zotmie, pochopíme prípravu dnešného jedla / popravde asi pochopíme úplne všetko / delikátnu koordináciu očí, úst a rúk // kým jeme, nič sa nemôže pokaziť“. A to aj napriek potrebe predstavovať si pri tom, „že som Juliette Binoche v jednom z tých filmov“ (oba citáty báseň Nič, nič, nič, s. 11).
Prekročenie frontovej línie je zbierka založená na dôslednom vykreslení peripetií v partnerskom vzťahu cez metaforu vojnového ťaženia a s ním súvisiacich záležitostí. Ak hovorím o dôslednosti, mám na mysli aj vyčerpávajúcu vehemenciu, s ktorou Brindová rozvíja túto metaforu. Pomyselné znamienko rovná sa medzi láskou a vojnou nie je jediný rozmer knihy, prekrýva však všetko ostatné. Je zásadný, až fatálny, v konečnom dôsledku nápadne totalizujúci inak mnohorozmerné ľudské prežívanie a svet – stačí si všimnúť, s akou frekvenciou autorka využíva lexiku ako všetko, nič, všetci, nikto, vždy či nikdy. Vytrvalo sa zameriava na jeden metaforický trs, navyše vystužený pomerne konzervatívnou vzťahovou imagináciou, pričom sa ho pokúša naoko kultivovať a okato intelektualizovať cez rôzne kultúrno-umelecké odkazy. Básne sú azda podporené predstavou, že dve strany bojujú nie preto, aby si napokon presadili svoje záujmy, ale pretože im na sebe zvláštnym spôsobom záleží. Rubom takej predstavy je však nepríjemný, všadeprítomný pocit nedôvery voči druhému, latentne prítomný vo viacerých textoch. Tam sa črtá v Brindovej poézii niečo pozoruhodné, no pri jej kadencii je to akosi málo.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 385x
