Na obale tretej zbierky Veroniky Dianiškovej, ktorá má názov Správy z nedomovov, sa možno dočítať, že vznikla v čase, keď autorka „pracovala v nocľahárni a neskôr ako opatrovateľka v zariadení pre chorých ľudí bez domova“. Zbierku v prvej časti nazvanej Uhádni, kto z nich prežije túto zimu otvárajú práve básne zobrazujúce ľudí a situácie z prostredia, ktoré môžeme chápať aj ako mestskú perifériu. Skúsenosť so sociálnym či civilizačným margom udáva atmosféru aj textom z druhej časti zbierky (Vtáčí atlas), ktoré sa navonok javia ako prírodno-reflexívna lyrika. V tretej časti s názvom Nekrajiny, ktorá má zasa zovšeobecniť i prehĺbiť záber zbierky smerom k filozofujúcej reflexívnej lyrike z púte životom, sa zasa aktualizuje binárny protiklad moderné mesto (civilizácia) – krajina (príroda). Už tento – aj to len čiastkový – pohľad ukazuje, že kniha je skomponovaná či vystavaná premyslene, že jej jednotlivé časti sú významovo tesne prepojené.
Časť básní z prvej časti naozaj sčasti plní aj elementárnu poznávaciu funkciu, keď sa v nich výberovo zaznamenávajú rôzne situácie z kontextu každodennej starostlivosti o ľudí v núdzi, príznačné typy spomedzi prijímateľov tejto pomoci, ako aj pocity sprevádzajúce človeka pri výkone tejto profesie. Dianiškovej zbierka sa tak na prvý pohľad voľne priraďuje k iným básnickým knihám z posledného obdobia, ktoré pomerne explicitne sledujú sociálne problémy a zaujímanie postojov k nim; respektíve pri ich výklade a hodnotení je kritika ochotná zvýrazňovať aspekt sociálnej angažovanosti, akoby z tejto spoločenskej hodnoty (údajnej, nedá sa nijako overiť) mala automaticky vyplývať nadštandardná hodnota estetická. Aj Dianiškovej dielu sa teda (napríklad pod vplyvom informácie na obale, ktorú som citoval) môže stať niečo podobné ako zbierke M. Ferenčuhovej Imunita, ktorú recenzia v denníku Pravda odporúčala širšej verejnosti priam ako paliatívnu pomôcku. Bola by to však škoda, aj básnické myslenie tejto autorky je totiž bohatšie.
Vráťme sa. Niekoľko rokov dozadu bolo pre recepciu značnej časti básnických zbierok užitočné identifikovať ich ako osobné dokumenty, napr. intímny zápisník alebo cestovateľský denník. V prípadoch, ktoré námetovo presahovali rámec súkromnej sféry, sa potom hovorilo aj o básnických esejach. Dnes sa v súvislosti s tematizovaním individuálnej životnej situácie v kontexte spoločenských či civilizačných otázok do popredia dostali referencie na oblasť publicistickej, populárno-náučnej či odbornej spisby a hádam by sme mohli hovoriť o fejtónovej, reportážnej či dokumentaristickej poézii. Spája sa s ňou často odkazovanie na konvenciu či poetiku zoznamu, ktorá sa často realizuje ako privlastnenie či imitácia evidenčno-inventarizačných, čiže objektivizujúcich foriem reprezentácie (často s cieľom ukázať ich rub). Poetika zoznamu či katalógu dnes popri experimentálnych či k experimentu sa hlásiacich autoroch vzrušuje už aj hlavný prúd, nehovoriac o tom strednom. Na časovej osi aj v relácii centrum – periféria teda ide o pomerne výrazný žánrovo-tematický presun v celku našej lyriky.
V uvedenej súvislosti je zaujímavé explicitné situovanie Dianiškovej zbierky do blízkosti tých umeleckých výpovedí, na ktoré vieme vztiahnuť práve pomenovanie sociálna reportáž. Vyznieva tak už titul knihy, prípadne titul spolu s názvom prvej časti. Záverečný verš posledného textu prvej časti, ktorá tejto hypotéze zodpovedá najviac, znie: „Hlas zvnútra ich ploty nedokáže prekročiť.“ (b. Poloobydlia, s. 33). Možno ho domyslieť aj ako vysvetlenie, že práve z tohto dôvodu autorka vzala na seba výzvu prehovoriť za príslušníkov vylúčenej society. Ďalšou transparentnou referenciou na tradíciu detabuizujúcej reflexie sociálnych problémov je názov básne My zo stanice Nikde, čo je variácia na titul My deti zo stanice ZOO, aj u nás dobre známu, vari aj klasickú beletrizovanú reportáž s hlavnou protagonistkou Christiane F. (1978), respektíve jej filmovú adaptáciu režiséra U. Edela (1981). Stopy reportážno-dokumentárneho prístupu badať aj pri tvarovaní textov. Viaceré básne sú štylizované ako výpovede v 1. osobe singuláru, pričom aktérov týchto literarizovaných autoportrétov identifikujeme ako bezdomovcov. Popri tom máme tiež k dispozícii ich portréty, spodobenia sprostredkované lyrickou hrdinkou. Našťastie, Dianišková sa nespolieha na katalogizačno-zberateľskú metódu absolútne a vyčerpávajúco. V textoch pracuje aj s rôznymi inými výpovednými perspektívami a nie vždy je identifikácia vypovedajúceho hlasu jednoznačná či jednorozmerná. Autorka sa tiež v zásade úspešne vyhýba základnému úskaliu „katalogizovania“, totiž metamorfóze exponovaného živého objektu na impregnovaný muzeálny exponát, takže prijímateľa oprávnene pri recepcii takýchto kolekcií znepokojuje dojem sociálneho zberateľstva či skrátka malomeštiackeho parazitovania. Dianiškovej básne si tiež vystačia bez príznakovej, do popredia vysúvanej apropriácie objektivizujúcich pretextov, odosobnených „dokumentov“. Výpovediam dominuje optika lyrickej hrdinky, jej pozornosť osciluje medzi zameraním na svet okolo a na vlastné vnútro a práve tým prekračuje obmedzenia prístupu, s ktorým ju tu doteraz usúvzťažňujem. Aj viachlas vypovedajúcich subjektov, s ktorým pracuje, slúži skôr na viacstranné nasvietenie vlastnej situácie lyrickej hrdinky, respektíve na vzájomné usúvzťažnenie rôznych perspektív s leitmotívom vystihnutia istej univerzálnej ľudskej skúsenosti. Spája sa tu teda pozorovanie so sebapozorovaním, komentovanie so sebakomentovaním, reflexia so sebareflexiou, pričom výsledky týchto spojení sa oddá vnímať aj ako prieniky do nadosobne relevantných otázok.
V Dianiškovej podaní teda objektivizujúca štylizácia zostáva pôsobiť na rámcujúcom okraji textov (viď názvy častí zbierky odkazujúce na rôzne katalogizačné formy), zatiaľ čo tri časti zbierky ponúkajú kombináciu niekoľkých modalít onoho starého dobrého osobného lyrického denníka: dokumentárno-reportážnu, prírodno-pozorovateľskú a pútnicko-filozofujúcu, pričom ako celok v podstate napĺňajú konvencie zážitkovo-reflexívnej lyriky. Pre Dianiškovej prejav je charakteristická relatívne pokojná, referujúca dikcia, opierajúca sa o neutrálny jazyk, sčasti v zmysle bežne, prakticky používanej reči a sčasti v zmysle odosobňovaného, intelektualizovaného prejavu, ktorý je však zároveň subjektivizovaný metaforickými rozšíreniami významu a metonymickými skratkami. Dominujúcimi prvkami v jej obraznom režime sú však symboly a alegórie. V textoch napísaných voľným veršom miestami využíva príznakovú zvukovú inštrumentáciu (viackrát ide o sémantizáciu spoluhlásky ch) alebo efekt veršového presahu, niektoré básne zasa majú prozaizovanú formu. Výrazná úvahová zložka nadobúda podobu pomerne vecných konštatovaní, podľa okolností sa uplatní ironická alebo sebaironická modalita, miestami tiež sentiment. Na škodu veci je „dopovedanosť“ niektorých básní (najviac asi v prípade textu Plamienka driemavá).
Nedomov z názvu knihy evokuje jednak miesto, ktoré oproti bežnej predstave neplní svoju pôvodnú funkciu domova náležitým spôsobom, ale tiež miesto, ktoré sa k plneniu funkcie domova dostáva z núdzových dôvodov, hoci jeho pôvodné určenie je odlišné. Zakaždým ide o rozpor medzi uspôsobením a funkciou. A tiež o vzťah takéhoto miesta k iným miestam. V knihe pritom nejde len o konkrétnu sociálnu či kultúrnu problematiku, ale aj o inú, všeobecnejšiu, povedzme existenciálnu. Teda o prebývanie človeka vo svete, o jeho vzťah k svetu a k vlastnému (ľudskému) prebývaniu v ňom. Na titulný „nedomov“ v prvej časti zbierky nadväzujú viaceré ďalšie analogické výrazy – „medzisvet“, s. 21, „medzimestie“, „polozáhrady“, „poloobydlia“, s. 31, „polodomovy“, s. 33 (v posunutom zmysle sa k nim naostatok priraďuje aj názov tretej časti knihy, Nekrajiny). Uvedené výrazy sa zároveň dajú čítať ako odkazy na sociologicko-filozofický kontext, ako ho reprezentujú napríklad koncepty heterotópie M. Foucaulta alebo ne-miesta M. Augého. V spojitosti s existenciálnou tematikou, keď sa vzťah k domovu chápe aj ako vzťah k svetu a život človeka sa vyjadruje napätím medzi slovesami blúdiť a pobývať, sa zasa dostávame do blízkosti fenomenologickej, heideggerovskej filozofie. Z týchto okolností potom vyplýva typologická podvojnosť Dianiškovej lyriky; empirický, zážitkový základ jej výpovedí sa pri reflexii usúvzťažňuje s literárno-filozofickým kontextom, kultúrne sa ukotvuje a intelektualizuje.
Ako vyplýva z množiny uvedených motívov, námetové ťažisko knihy spočíva v reflexii ľudského prebývania vo svete definovanom vysokou mierou ambivalencie, ktorá sa prejavuje negatívne, takže trvalejší pobyt v jej dosahu z hľadiska bežnej skúsenosti znamená zotrvávanie v kríze, v nepriaznivých pomeroch, v núdzovej či provizórnej situácii. Tematicky relatívne kompaktné tri časti zbierky potom predstavujú variácie na limitovanie ľudskej existencie vonkajšími podmienkami. Bezdomovecký, vtáčí a pútnický kontext s ich ústrednými typickými protagonistami sú však zároveň mediátormi Dianiškovej úvah nad možnosťami, ktoré má jednotlivec pri vyrovnávaní sa s týmito limitmi, ako aj pri ich prekonávaní, presahovaní. Na nedomov, konkretizovaný ako útulok pre ľudí v núdzi, čiže miesto, ktoré kladie otázky existenčným putám človeka i jeho potrebe žiť slobodne, nadväzuje v druhej časti zmyslovo vďačný i fenomenologicky výdatný motív hniezda, čiže symbol útulného, no zároveň len krehkého, provizórneho bezpečia. Do tretice sem patrí aj obligátny motív cesty či pobytu, priebežného zotrvávania človeka na ceste, či už ho pochopíme v primárnom (turisticko-cestovateľskom) alebo v prenesenom (duchovno-filozofickom) zmysle. Ľudia z okraja, vtáci a pútnici sú teda stelesneniami takej modality ľudskej existencie, ktorú súčasne určuje silný moment pripútania či spútania aj potreby po odpútaní sa, túžby po vyslobodení. Súčinnosť sociálnej, prírodnej a filozoficko-duchovnej roviny diskurzu svedčí o autorkinej snahe vnímať situáciu človeka komplexne; všetky roviny zároveň predstavujú materiál na introspekciu; no a prostriedky sú to aj v tom ohľade, že Dianišková nimi navodzuje problematiku ešte iného rangu, existenciálnu. Nasleduje sonda do tejto esteticko-myšlienkovej koncepcie.
Triádu bezdomovci – vtáctvo – pútnici na elementárnej rovine prepája sémantika pohybu. U Dianiškovej má pohyb podvojné opodstatnenie: jednak reprezentuje provizórnosť a krehkosť existencie, jednak sa naň viaže idea slobody, vyslobodzovanie sa zo súradníc navonok určujúcich naše životy. V prvej časti zbierky sa tento komplex významov konkretizuje cez motív nohy a chôdze. V spojení s postavami bezdomovcov na prvom pláne návratne ide o chorú, chýbajúcu nohu či metonymicky o nadbytočnú obuv; sú to teda metonymické reprezentácie obmedzených možností slobodného, plnohodnotného života. Zároveň, respektíve napriek tomu tieto postavy pohybu schopné sú, keďže ich prítomnosť na jednom mieste je len dočasná, prechodná. Dôležitá je tiež príslušnosť nohy v kontexte fyzickej, predmetnej existencie. Takto rozvinuté súvislosti pohybu potom nepredstavujú len typizovaný obraz jednej sociálnej vrstvy, ale tiež komplexne reprezentujú ľudskú existenciálnu situáciu: nezrušiteľnú väzbu človeka na fyzickú, materiálnu realitu, ktorá jeho život poznačuje trápením, ako aj ľudskú túžbu po transcendencii, slobode.
Treba však vziať do úvahy aj význam chôdze samotnej lyrickej protagonistky. Lepšie povedané, až s ním sa dostávame k bližšiemu pochopeniu Dianiškovej snáh, ktoré vieme pomenovať ako introspektívny prístup. V tomto prípade kráčanie, spôsob našľapovania, rytmus chôdze či voľba trás v priestore signalizujú rozmanité a premenlivé stavy lyrickej hrdinky, výkyvy v jej vnútornej rovnováhe spôsobené silnými vonkajšími podnetmi i subjektívnymi príčinami. Ak v sebe raz objavuje schopnosť priamej spoluúčasti na cudzích osudoch, inokedy sa priznáva k potrebe chrániť sa pred nebezpečím a neistotou, jej vytrvalosť má negatívny pendant v slabosti atď. Toto kolísanie je esteticky produktívne, pretože o krehkom vnútornom ustrojení lyrickej hrdinky (také niečo od subjektu poézie očakávame akosi automaticky) svedčí nepriamo, pričom jeho rozkyv vlastne prezrádza, že jej vzťah k vlastnému vnútru je skúmavý či spýtavý a má sebaproblematizujúci účinok.
Špekulujme ďalej. Ako pre zobrazené osudy v sociálnej núdzi, tak aj pre hrdinku teda platí, že ich fyzický stav je uvádzaný do vzťahu s ich vnútorným prežívaním. Vo výpovediach je tiež silný dôraz na hodnotenie a sebahodnotenie, lepšie povedané, na otázku ľudskej dôstojnosti. Spôsob, akým hrdinka vníma príslušníkov z periférie a ako zároveň posudzuje samu seba, v sebe má niečo zo zrkadlenia. Je tu zrejmé povedomie o hranici, ktorá oba svety povrchovo oddeľuje, ale tiež pocit ich vzájomnej hlbšej ekvivalencie. V súvislosti so sociálnou tematikou to asi aj je elementárne humanistické posolstvo tejto zbierky. Príslušníci periférie sú očami hrdinky reštituovaní ako bytosti, ktoré si aj za problematických okolností zachovávajú ľudskú vážnosť, teda čosi, čo im bežne pomerne ľahko upierame. Lyrická hrdinka sa zasa obnažuje ako bytosť, ktorá napriek svojmu relatívnemu životnému komfortu na vlastnej koži preciťuje, aké náročné je žiť spôsobom, ktorý by človeka napĺňal sebaúctou. Už to v našej aktuálnej lyrike nie je nič samozrejmé. Z tohto hľadiska – a so zahrnutím ďalších častí – by sa teda dalo o zbierke povedať, že je zároveň úvahou o rôznych faktoroch, ktoré človeka dostávajú do tiesne, ako aj o peripetiách sprevádzajúcich odhodlanie mať svoj život pod kontrolou, nástrahách na našich nezaručených cestách za rôznymi formami slobody.
V motivickej štruktúre zbierky majú miesto aj ďalšie dvojice, usúvzťažnené problémovým spôsobom. Pešia chôdza ako v podstate nízky (prízemný) motív spojený s obrazmi sociálnej reality má vznešenejšieho súbežca, ktorým je dych, ďalší elementárny symbol života. Dych iných ľudí i dych samotnej lyrickej hrdinky reprezentujú krehkosť života, jeho vnútornú kvalitu, osobnostnú silu. Iná významová relácia, dôležitá pre celkové vyznenie zbierky, sa odvíja od vzťahu navodzovaného medzi ľudským a vtáčím svetom. Jednak sú k sebe priradené na základe bežnej skúsenosti s ich koexistenciou na rozhraní mesta a prírodnej krajiny, jednak ide o rôzne kultúrne fixované korelácie medzi príznakovými motívmi: noha (chôdza) – krídla (let), dych ako indikátor telesnej kondície – vták ako symbol ľudskej duše, bezdomovci (Božie deti, svätci a martýri materializmu a civilizácie) – vtáctvo („vtáctvo nebeské“, obdarené Božou milosťou). A zasa je tu obojstranná interakcia. Zatiaľ čo pri sociálnej realite je východiskom horizontála (pripútanosť k predmetnému svetu), voči ktorej sa konštruuje vertikála (tiahnutie človeka k nadzmyslovému), pri vtáčej ríši je to akoby naopak: indikovanie duchovnej sféry prostredníctvom vtáctva sa nezaobíde bez poukazov na fyzickú krehkosť týchto živočíchov.
Keďže zbierka má tri časti, dalo a malo by sa pokračovať aj za interval naznačených dualít, k triádam, prípadne ešte ďalej. Ostatne, viaceré tieto „algoritmy“ som už priebežne spomínal. Zdá sa, že pre významovú hierarchiu je najdôležitejší symbol pútnika, zreteľne reprezentujúci programové popieranie materiálnych pút a nespútateľnosť ľudského ducha. Pokiaľ ide o priestorové motívy, za pozornosť by v tejto súvislosti určite stála ešte rola jaskyne, čo je symbol u tejto autorky vôbec nie náhodný. Už z uvedeného je dostatočne zrejmé, že Dianiškovej lyrika vyrastá z kultúrne ukotvených, vopred daných, recepčne zrejmých znakov, ktoré neprevracia naruby, obrazoborecky ich nerozlamuje, skôr aktualizuje ich zmysel a udeľuje im nové významové impulzy. V textoch tak vytvára dostatočne produktívnu, viacrozmernú významovú štruktúru s početnými podnetmi na preciťovanie i na premýšľanie. To je silná stránka tejto zbierky. Nie celkom rovnako vitálne je básnické stvárnenie tejto štruktúry. Z vybalansovanej zážitkovo-intelektuálnej polohy sa Dianišková striedavo necháva vyviesť dvoma neduhmi, ktoré sú oba nebásnické. Prvým je doslovnosť, tendencia vyjadriť sa príliš názorne, vlastne publicisticky, pričom sa stráca akýkoľvek presah, a druhým prešpekulovanosť, silene abstraktná hĺbavosť, respektíve hĺbavičnosť. Zatiaľ čo neduh č. 1 pôsobí skôr ako nepozornosť, ten druhý sa vzhľadom na koncentrovaný výskyt v tretej časti zbierky javí ako tendencia, ku ktorej to autorku ťahá. Pri oboch týchto extrémoch sa čitateľ dostáva do nekomfortnej pozície, raz je navyše text, inokedy je zasa prebytočný príjemca. Osobne však perspektívu Dianiškovej písania vidím v jej schopnosti vytvoriť takú lyrickú situáciu, v ktorej nič nie je zbytočné. Ani trápenia, ani túžby, ani estetické uspokojenie.
- prečítané 3085x