Magdalena Bystrzak
Karikatúra uniformity, ilúzia blahobytu
Alexandra Salmela: Antihrdina. Bratislava : Artforum, 2017
recenzie

Antihrdina tematizuje viaceré roviny aktuálneho sveta – dezinformačný šum, mediálnu manipuláciu, fetiš dobiehania Západu, dezilúziu z politických elít. V intenciách žánru antiutópie a po stopách jej početných kanonických, moderných realizácií v 20. storočí je najnovšia Salmelina próza komentárom k realite, výsledkom kritického pozorovania a beletrizovania skutočnosti. Sociálno-kritický rozmer azda prispel k umiestneniuAntihrdinu v tohtoročnej finálovej desiatke Anasoft litera, keďže podľa porotcu Patrika Orieška jedným z kritérií výberu jednotlivých próz bola ich schopnosť „odrážať súčasnosť“. Beletrizovanou variáciou na spoločensky aktuálne témy – prekračujúcou rámce autobiografického písania, regionálne a lokálne parametre, príp. aj expatovskú prózu viacerých súčasných spisovateliek – je Salmelin najnovší formálny a vizuálny experiment príspevkom k univerzálnej diskusii „kam to všetko speje?“.

            Salmelin Antihrdina súčasne vedie aj dialóg s minulosťou, najmä tou východo-stredoeurópskou, ktorú mladšia generácia zvykne prevažne vnímať ako totalitu. Populárnym toposom, z ktorého Salmela v súlade so žánrovým vymedzením ťaží, je postupná degradácia a demontáž pomyselného ideálneho sveta (vo svojich základoch totalitného), a teda Boreálnej ekosocialistickej občianskodemokratickej rovnoprávnej republiky, v skratke Utópie. Téma je však naďalej nosná, pokiaľ ju obrátime naruby – koniec šťastného veku a fungovania v oficiálnom socialistickom kultúrnom kóde ani zďaleka nevymazal – ako píše literárny historik a kritik Przemysław Czapliński – dnešné sklony k utopickému zmýšľaniu, na ktoré reaguje aj literatúra – jednak túžbu žiť v ideálnej spoločnosti, a jednak idealistické presvedčenie, že skutočnosť možno okamžite vylepšiť, rýchlo opraviť alebo radikálne zmeniť. Antihrdina polemizuje s vierou v ideálny systém a uskutočnenie ideálu. Salmela totiž vnáša predpoklad, že drvivá väčšina z nás – tu a teraz – vo svojej idealistickej naivite jednoducho zlyháva, keďže chybní antihrdinovia (ako poznamenala autorka v jednom z početných rozhovorov) „sme samozrejme všetci“.

            Autorka uvažuje v bipolárnych kategóriách a kategorické záverečné konštatovanie (o všeobecnom antihrdinstve) vyznieva na pozadí viacerých schém, prostredníctvom ktorých autorka modeluje fikčný svet. Demokratická a liberálna Južná únia je v kontexte spoločenského usporiadania, vo svojich zákazoch a príkazoch opakom monolitnej a totalitnej Utópie, spoločenské nároky kladené na hlavného protagonistu a outsidera Anttiho Hrdinu sa spájajú s ich pravidelným nenapĺňaním, konzumne založení a väčšinou bezmyšlienkovití obyvatelia KoroNova sú morálnym opakom občanov Utópie žijúcich v askéze, posadnutých ideológiou ekosocializmu. Koniec koncov utopijčania, ktorí do KoroNova pricestujú na EkoRast Forum, sú vnímaní ako barbari, divosi, čudáci, iní, „ti druhí“. Na základe bipolarity ako konštrukčnej osi fikčného sveta Salmela vie vyostriť ideové a osobné konflikty, zveličovať jednotlivé témy, ktoré obyvatelia veľkých aj menších miest azda trochu aj poznajú (spory o starostlivosť o životné prostredie, diskusie o materstve, radikalizáciu širších spoločenských vrstiev, zápas o práva žien a zvierat, zápas o rovnoprávnu medziľudskú komunikáciu, vzájomný dešpekt prítomný nielen na sociálnych sieťach a pod.). V totalitnom svete a bipolárnom výklade sú deliace čiary zrejmé, čierno-biele. Tak či onak, v Salmelinom podaní sú ľudia jednoznačne zlí.

Aj takto sa dá čítať Antihrdina (na prvý pohľad). Od tohto spôsobu čítania sa potom môže odvíjať aj základná interpretačná línia. Sumarizujúc: máme v rukách spoločensky angažovaný text, ktorý pojednáva o stroskotávaní ideálov, máme bipolárny model fikčného sveta, ktorý uľahčuje zachytenie autorského spoločensky kritického zámeru, z hľadiska žánru máme do činenia s antiutópiou, ktorá varuje pred následkami dobovo populárnych trendov, ktorých dobrý úmysel je síce nespochybniteľný, ale ich realizácia v radikálnej podobe v autorkinom chápaní škodlivá (myslím tým napríklad existenciu absolútne rovnostárskej spoločnosti, zbavenej hierarchickej štruktúry, napríklad vo vzťahu matiek a detí; posadnutie ekológiou, zámernú izoláciu od technologických a civilizačných výdobytkov a pod.). Máme napokon text o dvoch odlišných svetoch oddelených železnou oponou – o liberálnej demokracii a totalitnej ekosocialistickej realite, pričom žiadna z týchto verzií fikčného sveta nie je dostatočne dobrá. Salmela však prináša (na druhý pohľad) pár otázok navyše: túto relatívne konzistentnú konštrukciu rozbíja – a to hneď na viacerých miestach.  

V Utópii sa zdanlivo nič nedeje („Cez otvorené okno sa tlačí hmla. Hustejšia ako voda, tentoraz v bielosivej. Ak by vedomie bolo ostrý nôž, rozkrájalo by ju na plátky, pomedzi ktoré by presvitali tenké prúžky jasného sveta,“ s. 29). Postupný rozvrat Utópie mimochodom iniciujú ľudia, rovnakí ako tí, ktorí ju stvorili, a teda antihrdinovia. Antti Hrdina, kľúčový protagonista (jedna zo sirôt, ktorá podľa tradovaných legiend prišla o rodičov počas banskej katastrofy), je bezcitným produktom komunitnej výchovy. Podľa ideologických noriem je nepodarencom, podľa Veľkej Smerodajky (legendárnej matky Utópie, ktorej smrť bola sfalšovaná na účely miestnej propagandy) je nevďačným synom, s ktorým sa matka márne snaží obnoviť kontakt. Lia Iulia Airainck je pôvodne zapálená aktivistka a „ideologicky správna“ novinárka, no zároveň neúspešná žiadateľka o azyl v KoroNove, a teda zradkyňa, ktorá podľahla ľudskému a „ideologicky azda nesprávnemu“ citu, akým je láska („CHYBA: udeliť moc citom, znamená stratiť moc,“ s. 139). Známy novinár a profesor Michel Po, ktorý „vždy si vedel na všetko vytvoriť rýchly, šikovný názor aj bez znalosti kontextov a pozadia“ (s. 12) žije v modernisticky rozdvojenom svete spolu so svojím dvojníkom Tzalom, obeťou alkoholizmu, lenivosti a slabej vôle. Panoptikum antihrdinov a kabinet ľudských kuriozít dopĺňa Meteora – vzácna výnimka, a teda prometeovská hrdinka, ktorá suverénne, zaryto a azda aj detsky vyhlasuje: „VOLÁM SA METEORA AIRIANICK. mám 14 rokov, 7 mesiacov a 11 dní. narodeniny mám v rovnaký deň ako UTÓPIA. preto som takáto: radikálna ekoaktivistka“ (s. 41), a ktorá od imperatívu obetavosti neodstúpi ani v konfrontácii s definitívnym úpadkom Utópie a jej ikonickej (anti)hrdinky Veľkej Smerodajky. V radoch antihrdinov sa takto objavuje hrdinský Šteniec Matky Zeme, ukrivdené dievča a opustená dcéra, ktorej individuálne rozhodnutie narúša kolektívnu neschopnosť ostatných aktérov hry.

Napokon, dva odlišné svety (svet Utópie a KoroNova) nezdajú sa byť natrvalo oddelené. Prelínajú sa, súperia so sebou, zápasia s tými istými problémami, aj keď použitím iných metód. Občania Utópie (rovnako ako protagonisti Huxlyovho Konca civilizácie, a teda „prekrásneho nového sveta“) môžu vo výnimočných prípadoch svoj slabý, totalitný štát opustiť, odísť preč. Bipolárny obraz reality sa na niektorých miestach lomí – Južná Únia má svoje eko-biofarmy a radikálne skupiny ideovo zapálených neoanarchistov, svoju propagandu úspechu a blahobytu (ilustrujem hŕstkou reklamných sloganov z KoroNova: „hráme prvú ligu, uskutočníme všetky tvoje sny, ži dnes, plať zajtra, na úrovni nad úrovňou bežných dní. Neuspokoj sa s málom...“ s. 60 – 61). Rovnako ako Utópia aj Južná Únia má svoje mýty – úspechu, sýteho jedinca a kolektívneho šťastia („... PODĽA OFICIÁLNYCH ŠTATISTÍK SA AŽ DESAŤ Z DEVIATICH OBYVATEĽOV JUŽNEJ ÚNIE POKLADÁ ZA VEĽMI ALEBO EXTRÉMNE VEĽMI ŠŤASTNÝCH,“ s. 87). Hranica medzi newspeakom totality, v ktorej neexistuje komercia ani vlastníctvo, a propagandou neskorého kapitalizmu sa týmto v istých momentoch Salmelinej prózy stiera, keďže cieľom jednej aj druhej je vytvoriť nekritickú masu, pridržiavajúcu sa apriórnych pokynov – diktátu ideológie alebo trhu. 

V tejto chvíli treba priznať nepomer medzi jednoduchosťou príbehu a štylistickou komplikovanosťou jeho stvárnenia, na čo narážal na stránkach denníka SME Marcel Forgáč, keď vyčítal autorke „verbálnu ekvilibristiku“. Ide však o charakteristický Salmelin dekoratívny rukopis, známy takisto z jej tvorby pre deti (napríklad populárnych rozprávok o dvoch kamarátkach Mimi a Líze), o pritiahnutie pozornosti čitateľa na jazyk ako komunikačný nástroj a predmet estetizácie. Štylisticky náročný hlavný text (s častými zmenami rozprávačskej perspektívy) doplňujú a prerušujú viaceré vsuvky – zakladateľské legendy Utópie, fragmenty novinových článkov, Meteorin denník, listy Veľkej Smerodajky matky adresované Anttimu Hrdinovi, reklamné slogany, informačné letáky. Účinok jednotlivých vsuviek je rozporuplný, aj keď z hľadiska autorkinho zámeru azda aj funkčný – pozornosť čitateľa sa v záplave podnetov rozptyľuje, samotný proces čítania je preskakovaním z témy na tému, zvládaním rušivých impulzov. Jednotlivé pasáže sa miestami líšia veľkosťou a druhom písma, hlavný text oddeľujú medzery a viaceré diakritické znamienka. Týmto sa však zhmotňuje informačný šum, dnešný príval podnetov, možnosť voľby viacerých informačných zdrojov, a to bez predošlej selekcie.

Narušovaním „hlavnej línie“ bipolárneho príbehu (prítomnosťou pozitívnej postavy, hrdinky Meteory, stieraním symbolických a kultúrnych hraníc medzi Južnou Úniou a KoroNovom atď.) Salmela vytvára viacero interpretačných prekážok. Vyhýba sa takto moralizovaniu, nemieni ostať nositeľkou jedinej Pravdy, narušuje pakt s tým typom čitateľa, ktorý hľadá jednoduché riešenia. Týmto konštruuje náročný a koniec koncov ambiciózny literárny komunikát, ktorý súčasnosť síce figliarsky karikuje, ale predovšetkým desivo odráža. V tom zmysle ponúka autorskú diagnózu našich čias, prevažne antihrdinských, a zdá sa, že to myslí naozaj vážne. 

 

 

Literatúra

CZAPLIŃSKI, Przemysław: Wątpliwe rozstanie z utopią. In: Teksty Drugie : teoria, literatura, krytyka, interpretacja, roč. 40, 1996, č. 4, s. 92 – 105.

 

Internetové zdroje

BALOGH, Alexander: Anasoft litera pozná najlepšiu desiatku. In: Dennik N, 28. 2. 2018. Dostupné na:https://dennikn.sk/1043964/anasoft-litera-pozna-najlepsiu-desiatku/

VRZGULA, Alžbeta: Krajina zázrakov, kde sa všetko dá kúpiť, všetko je možné a všetko žiari. Dostupné na:https://medziknihami.dennikn.sk/clanky/krajina-zazrakov-kde-sa-vsetko-da-kupit-vsetko-je-mozne-a-vsetko-ziari/

FORGÁČ, Marcel: Antihrdina je precenená kniha. No nie márne čítanie. Dostupné na:https://komentare.sme.sk/c/20650092/antihrdina-je-precenena-kniha-no-nie-marne-citanie.html

Publikované: 07/12/2018