Martin Navrátil
Na margo Socialistického realizmu v slovenskej poézii Valéra Mikulu
glosy

Valér Mikula vo svojej antológii Socialistický realizmus v slovenskej poézii (Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2017) zhromaždil veľké množstvo textov autorov, ktorí sa zaplietli so socialistickým realizmom, a ktorých tvorba bola týmto „fenoménom“ viac či menej poznamenaná. Pozitívne ohlasy na antológiu už boli sformulované (I. Hostová, I. Hochel). Takáto učebnica či antológia so sprievodnými textami môže byť pre študentov literatúry osožná, pretože si vďaka nej môžu overiť prostredníctvom konkrétnych básní, čo to ten socialistický realizmus bol. No myslím, že potrebuje aj korekciu, inak môže študentov aj dezorientovať a zahmlievať ich pochopenie tohto fenoménu.

Pristavím sa teda pri jednom momente, na ktorý upozornil Igor Hochel a ktorý znepokojuje aj mňa: „Niekto nemusí súhlasiť s tým, že vo ,vreci‘ socialistického realizmu sa ocitol aj sonet Jána Buzássyho Hlina; otázku si totiž môžeme položiť tak, či každá báseň, ktorá je oslavou ľudskej práce (v tomto prípade ide aj o oslavu sily prírody), automaticky patrí do prúdu angažovanej poézie v intenciách socialistického realizmu“. V tom sa s I. Hochelom stotožňujem.

V. Mikula si uvedomoval problematickosť vymedzenia socialistického realizmu. Už v úvode vtipom (s. 3) naznačil, že je to pojem dosť vágny a nikto vlastne presne nevedel, čo to je. A aj keď zostala prax socialistického realizmu, len ťažko možno podľa týchto vágnych kritérií povedať, čo z týchto praktických realizácií ešte je a čo už nie je súčasťou socialistického realizmu. Bol podľa neho premenlivou „znôškou postulátov, požiadaviek a konkrétnych návodov“ (s. 3), preto je jeho zjednocujúcim činiteľom obsah, podriadený službe komunistickej strane. Ale v premenách času sa menil aj obsah, a tak pre „identifikáciu socialistickorealistickej poézie“ (s. 8) boli rozhodujúce „princípy“ marx-leninskej pravovernosti a príslušnosti k socialistickému táboru. Napokon, popredný teoretik socialistického realizmu A. A. Ždanov okrem straníckosti, politickej uvedomelosti, boja za záujmy ľudu a prítomnosti hrdinu socialistickej práce iné kritériá ani nepožadoval.

Vágnosť pojmu socialistický realizmus umožnila V. Mikulovi do istej miery si flexibilne prispôsobovať jeho hranice. Jeho texty obsahujú niektoré protirečivé vyjadrenia. Vysvetlením bude pravdepodobne aj to, že samotná (ne)tvorivá metóda socialistického realizmu bola protirečivá.

Hochelov postreh platí aj na ďalšie motívy (prevažne sociálne) a básne (napr. Ars poetica Jána Švantnera), medzi nimi aj na Mihálikovu báseň Poľsko. Jej prítomnosť v antológii sugeruje každému čitateľovi, že ide o báseň napĺňajúcu postuláty socialistického realizmu. V. Mikula ju uviedol citátom: „Manifestovanie bratstva oboch slovanských národov a principiálnej ideovej totožnosti ‚ľudovodemokratických‘ režimov tu vedie až k popretiu akejkoľvek diferencie“ (s. 107 – 108). Dovolím si báseň odcitovať celú:

 

Pred Čenstochovou o pol tretej v noci

uzrel som Veľký voz

na nebi, ktoré od vekov je internacionálne.

Varšava mala neurotické sny,

tvár zaprášenú ako Nitra,

a deti, vychodiace z cukrárne,

oblizovali zmrzlinu

jak u nás doma na Námestí slobody.

Z rýchlika neďaleko Gdańska

videl som dvadsať husí, vchádzajúcich do vody,

a s nimi svoje detstvo na strniskách.

Aj na mori sa známy mesiac blýskal,

v Sopote parník ako valach fajčil

a po uliciach, plných rýb a rajčín,

chodili bledí, smutní mladíci

– ako v Lomnici.

V Oliwe som si prezrel košickú katedrálu

a počúval som zvoniť zvony zo Zvolena,

v kostoloch spievali: Mária, Matka vyvolená

furmani z Balogu a dievky z Ompitálu.

Vo Vratislavi bratislavské krčmy

kypeli ako koláče,

desiatky vojnou pokrivenej žobrače,

študenti, kofy, krajčírky a učni,

šli po Grunwaldskom moste k hojdačkám

jak Kežmarčania na stanicu

so slivkami a syrami.

Pred kinom som sa pýtal pehavého vojačka,

koľko je hodín.

Vedel sa usmiať znútra ako Vilko Turčány

a v očných panenkách mal prúdy hronskej vody

Nocou ma často šúpal spišský mráz

a prikrývalo dolniacke nebo hviezdne.

V Krakove bolo toľko skrachovanej šľachty

a rodoľubov, ktorí prespali svoj čas,

koľko ich u nás v Martine a Brezne,

a toľko mníšok, koľko v Trnave.

No, všetko ako doma.

Len preto dnes, nad Vislou sediac na tráve

a hľadiac na stráň do ďalekých dubín,

pod ktorými sa pásli kravky ryšavé,

som zrazu cítil, ako nesmierne ťa ľúbim,

Slovensko.

 

(Plebejská košeľa, 1950)

 

Neviem, kde tu V. Mikula vidí vyjadrenie „principiálnej ideovej totožnosti‚ ľudovodemokratických‘ režimov“, kde nachádza akúkoľvek zmienku o ľudovodemokratickom režime, keď textu imputuje politický podtón bez jednoznačnej opory v ňom. Azda by mohli byť „podozrivé“ slová o internacionálnosti (nie hneď internacionalizme), skrachovanej šľachte či rodoľuboch, ale to je príliš málo pre takúto interpretáciu. Akoby sa tu vôbec nepočítalo s možnosťou, že sa môže písať o množstve „...skrachovanej šľachty / a rodoľubov, ktorí prespali svoj čas“ aj bez ideologického zaťaženia tohto verša, jednoducho preto, že báseň čerpá z autorovej empírie. No krivdili by sme furmanom z Balogu, košickej katedrále či Vilkovi Turčánymu, ak by sme ich nazývali emblémami ľudovodemokratického režimu. Iba ak by boli v texte Bolesław Bierut či Władysław Gomułka popri Klementovi Gottwaldovi a Viliamovi Širokom. A „neurotické sny“ Varšavy tiež nie sú redukciou na pozitívnu sféru života. Pôsobí to, akoby boli niektoré Mikulove výsledky skôr vynikajúcou rétorikou interpretátora, než presným postihnutím skutočnosti. Jeho nepochybne čítavé, vtipne ironické, briskné a britké formulácie majú schopnosť čitateľa natoľko zaujať, že napr. v tomto prípade odviedli jeho pozornosť od podstaty problému a on ľahko a rád podľahol ich čaru.

            Oveľa jednoduchšie a aj vhodnejšie vysvetlenie je, že báseň jednoducho súvisí s bytostnou nostalgiou za domovom, ktorú Vojtech Mihálik pociťoval pri svojom mesačnom pobyte v Poľsku na jeseň 1948. Ba čo viac, začlenenie básne Poľsko do antológie je aj v rozpore s vlastným Mikulovým charakterizačným kritériom, ktoré už v úvodných partiách svojej práce vytýčil pre príslušnosť k socialistickému realizmu, teda najmä obsahom, a to obsahom komunistickým. Ak je táto báseň ukážkou socialistického realizmu, potom možno nie je až taká prekvapivá komunistická reinterpretácia mnohých našich autorov, nie je až také prekvapivé, že v Hviezdoslavových sociálnych veršoch nachádzali predchodcu. Nie je vždy možné diferencovať, či iba námet z nejakých príčin konvenoval režimu (ako napr. Hviezdoslavova báseň K vám, urodzeným, veľkomožným), alebo bola písaná na jeho podporu, no aj tak by sme na túto diferenciáciu nemali rezignovať. Možno by v spomínaných prípadoch bolo lepšie pridŕžať sa manifestovanej vernosti ideológii.

V. Mikula si vytvoril tematickú klasifikáciu (vojna, práca, žena, cestopisné básne a pod.) a bolo treba do nej dosadiť básne. V Mihálikovej tvorbe by boli okrem Poľska aj iné, vhodnejšie básne, ktoré by sa hodili do časti cestopisných básní (do cyklu V krajine priateľov / V kraji nepriateľov umiestnil ešte Mihálikovu báseň Úsvit zo zbierky Neumriem na slame (1955),  no adeptom mohla byť napr. aj báseň Stretnutie z tej istej zbierky). Báseň Poľsko sa ocitla v Mikulovej antológii zrejme preto, že chcel rozšíriť register cestopisných socialistickorealistických básní o typ identifikácie známeho v neznámom.

Problematické je aj zaradenie básne Pohľad, napísanej 15. novembra 1947. Niekedy je jednoducho sociálna stratifikácia spoločnosti faktom a básnik na tento fakt reaguje pocitom spoločenskej druhotriednosti, ako naňho Mihálik reagoval v básni Pohľad. Inými slovami: to, že sa niekto cíti byť príslušníkom nižšej spoločenskej vrstvy a prienik do vyšších vrstiev sa mu zdá nemožný, neznamená automaticky, že podporuje agresívny triedny boj a diktatúru proletariátu, že upevňuje toto spoločenské zriadenie a že podporuje socialistický realizmus presadzovaný týmto režimom. A to, že Mihálik neskôr triedny boj a diktatúru proletariátu hlásal, neznamená, že by sme to mali retroaktívne vztiahnuť aj na jeho predchádzajúce básne. Sotva sa katolícky básnik Vojtech Mihálik krátko po tom, čo vydal svoju zbierku spirituálnej poézie Anjeli (1947), snažil diskrétne prejsť k socialistickému realizmu.

Ešte v roku 1950 odsudzovali K. Rosenbaum a J. Fabian Mihálikovu Plebejskú košeľu ako zbierku „falošného, slzavého humanizmu, vonkoncom nedôstojného pre našu robotnícku triedu“ (Fabianova formulácia). Rosenbaum neradil Plebejskú košeľu k pokrokovej literatúre – a to bol predsa jeden z atribútov socialistického umenia – a odlišoval Mihálikovu „poéziu o sociálnych skutočnostiach, i keď videnú prenikavo a stvárnenú z formovej stránky virtuózne, od poézie socialistickej bojovnosti“. Teda videl tu ešte diferenciu medzi sociálnym a socialistickým. Áno, Vojtech Mihálik prisudzoval proletariátu dôstojnosť, no ešte nezbavoval práva na dôstojnosť aristokraciu.

Druhá stránka veci je, že pri takýchto prísnych kritériách by bolo treba rozšíriť antológiu o ďalších, „omilostených“ básnikov a ich angažované básne. Za všetky uvediem báseň Štefana Strážaya Z besedy:   

 

V závodnom klube, vlani v lete

čítali sme básne.

 

Spoza ešte mokrých

záhradných, sviežich a živých

kvetov na stole,

za okrajom iskrivej brúsenej vázy,

 

bokom a vzadu sa o stĺp opierala

mladá robotníčka:

v spratých montérkach

privrela oči –

 

ak jej únava

a náhly a letmý spánok

sú sladké,

lyrika

nie je zbytočná.

 

(Malinovského 96, 1985)

 

A takýchto básní by sa našlo viac aj v tejto zbierke, aj v jeho ostatných zbierkach a aj v tvorbe iných nespomenutých autorov. Vyvoláva to otázku, či takéto básne nevyužívajú v oveľa väčšej miere estetiku socialistického realizmu a či nie sú potvrdzovaním socialistického obrazu sveta.

Svojho času komunistickí autori a teoretici reagovali na odklon od schematizmu 50. rokov rozširovaním hraníc socialistického realizmu, aby zakamuflovali nechuť k jeho najvulgárnejšej podobe. A označovali týmto pojmom rôzne diela. Komunistický režim si chcel privlastniť sociálnu tému a motív práce v slovenskej literatúre a stotožnil ich s myšlienkou socializmu. V. Mikula zaradením básní ako Poľsko, Hlina či Ars poetica do antológie na túto hru pristúpil a túto uzurpáciu potvrdzuje. Vytvára to zdanie, že mimo intencií socialistického realizmu nebol priestor pre uchopenie témy, na ktorú si režim vyhradzoval právo.

Našťastie, dnes môžeme o týchto veciach slobodne hovoriť. Niet pochýb o tom, že V. Mikula je znalcom slovenskej poézie. Pre slovenskú literárnu vedu je dobré, že sa nesnaží nič zamlčiavať. Považujem však za dôležité ponechať si istú dávku pochybnosti voči niektorým jeho apodiktickým tvrdeniam.

Publikované: 09/16/2018