Plav

Ivan Štrpka pod názvom Kam plášť, tam vietor vydal svoju pätnástu zbierku (nepočítam výbery z tvorby). Napísať o jeho tvorbe niečo nové je náročná úloha, ale ani samotný básnik sa nesnaží byť originálny. Práve vytrvalé zotrvávanie vo svojej poetike, témach, motívoch, tenziách, rétorike a pod., robí zo Štrpkových textov stále kvalitnú poéziu. Rokmi vytvorenú koncepciu postupne navrstvoval, až sa samotné vrstvy natoľko zúžili, že pôsobia priesvitne, prázdno, ako plasty z ilustrácií Doroty Sadovskej použité v zbierke. Zdanie ničoho (nového) pri pozornom čítaní nahrádza opak, obaly a nádoby sa predsa len plnia, samozrejme, značnú časť obsahu vkladá čitateľ.

Štrpka aj v poslednej zbierke ponúka svoju „tradičnú“ báseň-sieť, ktorú od čias Osamelých bežcov priviedol do dokonalosti. Tento postup navyše presahuje plochu básne, rozširuje sa na komunikáciu medzi zbierkami, všimli si to už viacerí, napríklad Veronika Rácová hovorí o „ucelenom komplexe“ (Pozri Rácová, V.: Na pomedzí škrupiny, s. 80). Dialóg sa čoraz viac transformuje na dlhý monológ s refrénom, inak povedané, s pointou, jadrom básnickej výpovede. Kam plášť, tam vietor najužšie nadväzuje na predchádzajúcu zbierku Fragment rytierskeho lesa (2016), z ktorej sa opakujú a variujú podobné obrazy, ako napr. prázdnota a miznutie. Tie však naberajú na intenzite („Toľko miznutia! / Toľko určitých vecí pod neurčitosťou“, s. 117), hoci sa pri predošlej zbierke zdalo, že „viac“ to už azda ani nie je možné. Koncentrované zameriavanie sa na „nič“ nadobúda ďalšie rozmery. Nazdávam sa, že aj o čosi esteticky presvedčivejšie.

Keby som mala dať tejto koncepcii (objavujúcej sa v náznakoch už niekde v prvých zbierkach) prívlastky, nazvala by som ju miznúca, zrkadliaca prázdnotu, ale stále prítomná, možná a možnosti ponúkajúca. Väčšinu z toho nájdeme už v prvej básni: útržky referujúce „reálny“ svet (tanec s partnerkou), ale aj myšlienkový, imaginatívny svet lyrického hrdinu, často vyúsťujúci do filozofických otázok: „Kam sa to stráca“ (s. 11)?, „Je tento dotyk možný?“ (s. 11). Už tu sú „rozhodené“ štrpkovské motívy a symboly ako stupaj, temnota, zrkadlenie, vlna a postupne v ďalších básňach pribúdajú iné, nemenej známe (posol, dlaň, dvere, tieň, krv), ktoré so sebou prinášajú aj kontexty „domovských“ zbierok. V príznačne nazvanej básni Na okraj prázdnej stránky čítame niečo ako autorský plán, dokonca vyčlenený v odseku a označený číslom jedna: „1/ // A čo je za otázkou? Nemáš vysvetlenie. / Postupujeme. Od steny k stene, od seba ku kroku, od kroku / k poslovi, od posla k tichu a prázdnej stupaji“ (s. 59, zvýraznila E. U.). 

Pridáva sa motív svetla, ktorý tiež nie je v Štrpkovej tvorbe nový, ale v tejto zbierke dominuje. Jeho hyperbolizáciou v kombinácii s menovanými motívmi vznikajú sugestívne básnické obrazy: „chvíľkoví ľudia poludnia vkráčajú do ulíc, / v ktorých sa horúce ticho zrkadlí, a prudké mlčanie / s tieňmi ich postáv sa láme na okraji chodníkov“ (s. 32). Svetlo v zbierke Kam plášť, tam vietor je také prudké, že svojou silou oslepuje. Jeho žiara pohlcuje predmety, ruší a poráža tmu („Tieň žmúri.“ s. 22), či dokonca preberá jej úlohu („Tmaví ľudia / bdejúci pri mŕtvych vychádzajú nadýchnuť sa svetla do noci. / Čerň z bielej všade vystupuje na povrch.“ s. 21). Dni, ktoré lyrický subjekt opisuje, sú priezračné, prestúpené slnkom a jeho silou. Sme vystavení horúčave („V priepastnom / tichu denných pochodní sme takmer bez tieňa / a prudko horľaví.“ s. 31), metaforicky povedané, obnažení, zbavení nánosov a falošných emócií (implicitne sa kreuje etický princíp príznačný pre Štrpkovu tvorbu). Na niektorých miestach sa navodzuje pocit až akýchsi psích dní, v ktorých sa môže udiať čokoľvek, sme ako Camusov Meursault, „spomalení a omámení / tým neustálym prudkým jasom hlbokého dňa.“ s. 35).

Je tu však čitateľná (možná) aj iná cesta ako zatemnenie mysle, resp. jej „vypnutie“ signalizuje aj opak – dokonalé znehybnenie v prítomnosti (čas je nepodstatný, „stojí“, s. 27) akéhosi pravého slobodného bytia: „Vzduch pláva vo svetle a svetlo pláva nami“ (s. 19). Zároveň sa naznačuje túžba po človeku, exponuje sa motív holej dlane („Nič nemám. Mám iba holú dlaň“, s. 21) pripomínajúci symbol „roztvorenej dlane“, ktorý Rácová definuje ako „možnú spriaznenosť so subjektom“ (Pozri: Rácová, V.: Na pomedzí škrupiny, s. 89). V zbierke Kam plášť, tam vietor čítame aj takúto naliehavú prosbu: „Si tu? / ‘Ukáž holú dlaň‘ // Dotýka sa ma tvoja neprítomnosť. (...) Kde si? ‘Ukáž holú dlaň!‘“ (s. 46 – 47).

Niekedy sa však vytráca aj samotný lyrický subjekt: „Myšlienka konca myslí samu seba. / Myslí na seba a hľadí na teba, / aj keď nemyslí. // ,Roztvor dlaň,‘ hovorí komusi ktosi, kto je teraz / takmer hmatateľným telom bez tela.“ (s. 37), ako v zbierke Fragment rytierskeho lesa. Inokedy sa ohlasuje cez spomínané otázky filozofickej povahy: „čo tu vlastne / znamenám?“ (s. 54), „Kto stojí pri prameni toho, čo je videné?“ (s. 118) a pod.

Mnohé básne zo zbierky čítam ako záznamy myšlienok. V protiklade k svetu „reálnemu“, Štrpkov subjekt zachytáva až minuciózne dianie mysle, nepatrné posuny, ktoré však môžu priniesť dôležité poznania: „Siete nedokážu / nič zachytiť, mŕtvi aj živí nechávajú čerstvé stopy / vo vlhkom piesku čejsi mysle, A čosi silné stále / ďalej kráča vedľa mňa.“ (s. 17). Treba sa maximálne sústrediť, aby sme uvideli „všetky veľké prázdne / myšlienky.“ (s. 54), pohybujúce sa osoby a miesta na fotografiách („Niektoré miesta / v nejasných potemnených fotografiách sa kde-tu na pomedzí / viditeľnosti a nepostrehnuteľnosti (ako v treťom oku Šivu, / ktoré zaostruje) na okamih vždy znova pohýnajú“, s. 86), či prečítali „na bielej / biely odkaz. ,Prejdite do viditeľného. / Ste neviditeľní.‘“ (s. 42). Prehovoriť, použiť reč, je takmer nemožné: „počujem všetky vlastné / kroky vo mne aj vlastné hlasy, ako miznú tesne vedľa mňa. / ,Ozvi sa!‘“ (s. 36). Opäť sa hromadia obrazy ticha prelínajúce sa s naznačenými motívmi. Ako vidieť aj z citovanej ukážky, rozvíjajú sa v štrpkovsky príznačnej dlhej vete, významovo zaťaženej, pripomínajúcej akýsi tkaný koberec, z ktorého chvíľu „vytŕča“ jedna, potom zas druhá tkanina. Opakovanie slovných spojení, obrazov a motívov však nepôsobí hutne a neznižuje komunikatívnosť zbierky (ako sa niekedy stávalo v iných zbierkach, napr. Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad), naopak, spriezračňuje ju, prináša dokonca istú hravosť, napr.: „Oblaky stoja na oblohe. Vo svetle / tejto skutočnosti sa môžu ľahko rozplynúť“ (s. 32).

Taktiež s názvom zbierky Štrpka pracuje ako s refrénom. Jeho variácie umiestňuje do rôznych kontextov, metaforických i doslovných: „Stúpame ďalej. Veľký nádych. Borodino. Aj slová blednú, / myšlienky sú holé. Kam plášť, tam vietor.“ (s. 79), „Na peróne dvaja / uzimene vrhajú ďalej kocky / v nekonečnej hre o roztrhaný plášť. // Kam plášť, tam vietor. Chlad / je holý. Do noci fúka.“ (s. 65).

Isté odľahčenie prináša aj opätovné tematizovanie detstva. Séria básní s evokáciou detských a školských čias je poznačená (ako vo Fragmente rytierskeho lesa) nostalgickým pohľadom lyrického subjektu: „Ach, ako divo búšili a dupotali v taškách na našich chrbtoch, / keď sme mokrí a zadychčaní dobiehali o vlások pred zvonením“ (s. 95). Tentoraz si však lyrický hrdina sám uvedomuje subjektivizáciu spomienok, rečnícka otázka „Kam to rastieme?“ (s. 68) nepriamo vstupuje do kontrastu s našou selektívnou pamäťou, „ktorú si sami neustále vytvárame“ (s. 71).

Napokon sa v medziach naznačeného svet(l)a s permabilnými hranicami všetko (a teda i „naša“ existencia) relativizuje: „Sme vo svetle. Sme v tme.“ (s. 11), „Vlákna svetla a / vlákna tmy sa tesne preplietajú“ (s. 34). Zdá sa, že správna cesta vedie cez tenkú hranicu medzi tmou a svetlom, pretože vychýlenie na jednu stranu môže páliť, leptať (všetci sú „takmer horľaví“, s. 60, „Tá krutá slnečnosť je leptavá“, s. 27), na druhej strane zas hrozí upadnutie do temnoty: „Beztvará temná nemota sa neustále rozkladá / a bezobsažne mľaská, naprázdno požierajúc vlastnú / rozkladom rozkvitnutú bezodnosť. / Kto tam? Polomŕtvi / si žijú v nepretržite opakujúcom sa polobdení. (...) Nikto v nich si nič nemyslí. Nikto sa neozýva z tmy.“ (s. 113).

Na záver treba zdôrazniť, že básnik síce skúma a analyzuje prázdnotu, prázdnote však neprepadá. Mnoho temných miest ako tma, ticho či strácanie sa nezobrazuje negatívne. Vyhmatávajú sa jemné odtienky týchto stavov („Čo je skryté a čo je neviditeľné?“, s. 67), odkrýva sa ich mnohovýznamovosť („tejto napĺňajúcej prázdnoty“, s. 55), „Nič mizne“, s. 112). Navyše refrén z názvu zbierky neustále pripomína, že smer si vyberáme sami, tak teda: „kam plášť, tam vietor. Kam?“ (s. 64).