Autorke nemôžeme uprieť dobré úmysly – téma je nosná a spoločensky naďalej aktuálna. Spracovanie príbehu na základe archívnych materiálov navodzuje dojem svedomitej práce, na strane čitateľa vzbudzuje dôveru. Ten sa pohybuje, napriek fiktívnosti rozprávania, vo zvláštnom medzipriestore. Vie, že ide o beletrizovanú rekonštrukciu malomestskej reality v dobe vojnovej Slovenskej republiky, no súčasne príbeh doktora Mráza môže vnímať ako modelovú situáciu, s ktorou sa v tom čase konfrontovali „nepriatelia” štátu. Autorke záleží na faktografickej presnosti, čím azda vyvoláva žiaduci efekt – chce spoľahlivo ukázať, čo sa kedysi mohlo diať, aké boli podoby ľudskej malosti, aké boli limity odvahy.
Doktor Mráz získal väčšinou pozitívne ohlasy. Len pre ilustráciu: Ľubica Schmarcová (Knižná revue, 21.3.2019, č. 3) písala o „dômyselnej hre faktov a fikcie“ a „pôsobivom dobovom kolorite“, Denisa Nešťáková (History Web, 01.02.2019) – napriek viacerým vecným pripomienkam – poukázala na „pútavý, a najmä uveriteľný príbeh“. V tejto súvislosti Fulmekovej najnovšia próza plní viaceré mimoestetické funkcie – vracia sa k nepohodlným témam (k arizácii majetku slovenských Židov a vzťahu majoritnej spoločnosti k židovskej menšine), vstupuje do dialógu s aktuálnym nárastom extrémistických nálad a napokon chce pripomenúť obdobie, ktorého výklad naďalej polarizuje širšiu verejnosť. V tom tkvie jednoznačný prínos Doktora Mráza – prózy pre „masového“ čitateľa, ktorá pripomína dôležitú epizódu slovenských dejín.
V texte je preto podstatný moment hodnotenia minulosti, aj keď optika, ktorú Fulmeková uplatňuje nie je čierno-biela. Napätie sa koncentruje okolo príbehu rodiny Martonovcov-Mrázovcov, pre ktorých je obdobie slovenskej vojnovej republiky bojom o prežitie. V pozadí sa objavuje viacero typov postáv – od presvedčených ľudákov cez ziskuchtivých arizátorov po ľudí, ktorých vzťah k protižidovským opatreniam je, aj z osobných dôvodov, rozporuplný. Rôznosť postojov ponúka priestor pre plastické zobrazenie osobných motivácií, pre znázornenie viacerých ľudských reakcií na zmenu po roku 1939. Jednotlivé postavy Doktora Mráza majú však jasne vymedzené funkcie (obeť, svedok, utlačovateľ, oportunista, pomocník a in.) a väčšinou fungujú v rámci predvídateľného scenára.
Základom príbehu doktora práv Mráza a jeho príbuzných je degradácia človeka zbaveného elementárnych práv a rokmi vypracovaných istôt, spojená s izoláciou, premiestnením z centra spoločenského diania na okraj a dehonestáciou jeho doterajšieho postavenia. Ide o príbeh ponižovania a prízemných motivácií, ľudskej naivity a túžby po moci. Literárny potenciál témy je preto silný, materiál, s ktorým autorka pracuje, citlivý. Je dobrým východiskom pre dramatický príbeh.
Fulmeková sa však vydáva iným smerom – dôveryhodnosť rozprávania stavia na historickej rekonštrukcii a pohybe medzi faktom a fikciou, spomenutom vo viacerých recenziách. Pokúša sa o zobrazenie dobovej atmosféry, aj na úrovni jazyka, a, zdá sa, zabúda na ľudský rozmer celej veci.
Začnem od poznámok k dvom rozprávačským pásmam, ktoré Fulmeková pravidelne na stránkach Doktora Mráza strieda – prvé, v tradičnejšie podanej er-forme, sleduje osud Alberta Mráza v čase rozbiehajúcich sa arizácií židovských majetkov a deportácií židovského obyvateľstva z mestečka Himberany (názov fiktívneho malého mesta v bratislavskom kraji). Druhé, v osobnejšie ladenej ich-forme, je záznamom súčasného rozhovoru s pamätníčkou – Mrázovou dcérou. Prvé pásmo je topornou konštrukciou fikčného sveta s pomerne rozsiahlou dialogickou zložkou. Druhé sa skladá zo spomienok, ktoré precizujú viaceré udalostí a vnášajú osobnejšiu perspektívu. V tom zmysle obidve perspektívy pôsobia kompaktne, vojnové udalostí rekonštruujú s odstupom, príbeh doktora Mráza a jeho rodiny zobrazujú zvonka (v tejto súvislosti je príznačné, že v spomienkových pasážach Fulmeková často používa priamu reč).
Vonkajší pohľad, ktorý kĺže po povrchu (tak v er-forme, ako aj v ich-forme) nedovoľuje preniknúť k subjektu, ktorý je priamym účastníkom dramatických udalostí. Fulmeková napríklad takto stvárňuje moment psychického vypätia Mrázovej manželky: „Po prehliadke sme ešte hodnú chvíľu čušali a mamička napokon povedala, že ona to už nevydrží ani deň a vráti sa do nášho domu do Himberan, nech si s ňou hentí robia, čo chcú. Nervové vypätie však neprežívala iba ona, ale aj my s oteckom, napriek tomu sme vždy v sebe našli dostatok síl, aby sme ju uchlácholili a presvedčili, že naše trápenie sa už čoskoro skončí“ (s. 168). V dvoch vyššie uvedených vetách Fulmeková zachytáva viacero krušných momentov – stratu bezpečia, pocit zúfalstva a napokon hľadanie emocionálnej rovnováhy vynútené priamym ohrozením života. Samotný výjav „vysvetľuje“, zrýchľuje tempo rozprávania a vnútornú perspektívu postáv nevyjadruje dostatočne účinne.
Netvrdím, ze najnovší román Denisy Fulmekovej nenaplní očakávania viacerých čitateľov, ktorí vyhľadávajú „pútavé“ príbehy (napokon hovoríme o autorke, ktorá sa vďaka Doktorovi Mrázovi umiestnila na zozname finalistov Anasoft litera 2018). Nespochybňujem rovnako dôležitosť stvárnenej témy a možný pozitívny spoločenský dosah Fulmekovej beletrizovanej interpretácii slovenských dejín. Hľadám však literárne spracovanie ľudskej skúsenosti a súčasne chcem naznačiť, že osveta nie je vždy literatúrou a „silný príbeh“ zárukou čitateľského zážitku. Ten väčšinou priamočiaro nesúvisí ani s témou, ani so spoločenskou objednávkou.
(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)
- prečítané 3147x
