Redakcia časopisu Platforma (plav.sk) pri príležitosti nadchádzajúceho okrúhleho výročia Novembra 1989 pripravila anketu venovanú najvýraznejším dielam, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v uplynulých tridsiatich rokoch. Nemá ambíciu niečo uzatvárať, chceme sa iba spolu s respondentmi a našimi čitateľmi pristaviť a ponúknuť osobnú hodnotovú bilanciu obdobia, ktoré v porovnaní s tým predchádzajúcim ponúklo literárnej tvorbe radikálne iné podmienky rozvoja.
Naša anketa má svoju prehistóriu. Začiatkom roku 1988 Slovenské pohľady, časopis, ktorý dostal novú redakciu a zohral významnú úlohu pri utváraní spoločenského vedomia v závere 80. rokov, pripravil anketu venovanú slovenskej literatúre uplynulých štyroch desaťročí (výsledky boli uverejnené v druhom, treťom a štvrtom čísle). Išlo o príležitostnú, jubilejnú bilanciu epochy, ktorá sa začala vo februári 1948 a uzavrela sa v roku nasledujúcom po vyhlásení ankety, bilanciu štyridsiatich rokov, počas ktorých sa domáca literárna tvorba ocitla v nových, dovtedy nepredstaviteľných podmienkach: v niektorých fázach tohto obdobia bola ohrozená jej existenčná podstata. Z ankety doslovne preberáme znenie niektorých otázok, pri poslednej rozširujeme žánrový a funkčný záber.
Anketové otázky:
Ktoré dielo slovenskej literatúry z oblasti
1. poézie
2. prózy
3. literatúry faktu
4. esejistiky, kritiky a literárnej vedy
pokladáte v uplynulom tridsaťročí za také podstatné a závažné, že by ste ho postavili na prvú priečku svojho hodnotového rebríčka?
URŠUĽA KOVALYK
prozaička
1. Andrea Bokníková (ed.): Potopené duše.
2. Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom; Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine; Peter Bilý: Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť.
3. Čierne diery: priemyselne pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska; Peter Bystrický: Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku.
4. Súčasné slovenské divadlo v dobe spoločenských premien; Stručný etymologický slovník slovenčiny.
PETER MACSOVSZKY
básnik a prozaik
1. Čas ukázal, že za posledných tridsať rokov nevznikli diela, ktoré by sa kvalitou mohli vyrovnať literárnym výkonom rokov šesťdesiatych. Napriek tomu, sa objavili pozoruhodné diela pozoruhodných autorov a autoriek. Niektoré básne Erika Jakuba Grocha, aj keď najvýraznejšiu spomienku mám na jeho debut Súkromné hodiny smútku (prepracované vydanie z roku 2000?). A Nóra Ružičková: Práce & Intimita (2012).
2. Čas aj tu ukázal, čo ukázal. Vynímajú sa knihy Stanislava Rakúsa a Edmunda Hlatkého. U Rakúsa cítiť, že nejde len o štylistický exhibicionizmus (Nenapísaný román, 2004) a u Hlatkého si treba ceniť, že po inšpiráciu chodí do sfér, kam ani čert, ani spisovatelia a spisovateľky neodvážia (Jesenný opar, 1999).
3. Encyklopédia vtákov a iných hlodavcov, ktorú pod krycím názvom Individualizovaná literatúra – Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia (2013) napísal Jaroslav Šrank.
4. Ľubomír Plesník: Estetika jednakosti – Tvaroslovné poznámky (2001). V dnešných časoch bezmedzného akademického šplhúnstva táto kniha by mala svietiť ako maják pre tých, ktorí nechcú bádanie iba predstierať.
PAVEL MATEJOVIČ
literárny vedec
1. Začnem prózou, tam sú to jednoznačne Pišťanek a Taragel, resp. ich súbor krátkych próz, ktoré vyšli pod názvom Sekerou a nožom, hoci väčšina z nich bola napísaná už v osemdesiatych rokoch. Ak by to mala byť próza, ktorá by sa mala viazať s deväťdesiatymi rokmi, potom by to bol Pišťankov Rivers of Babylon, na Pišťanka čiastočne nadviazal aj Márius Kopcsay, hlavne prozaickými titulmi Zbytočný život, Stratené roky a Domov. Pišťankova poetika má však svoju prehistóriu už v druhej polovici osemdesiatych rokov, čiže nedá sa povedať, že by s tým nejako súvisel práve november 1989, ten v tomto smere nepredstavuje žiadny hodnotový predel, to podstatné sa udialo už predtým.
Deväťdesiate roky sa stali pokračovaním osemdesiatych a čiastočne aj šesťdesiatych, aspoň v prvej polovici, keď doznievala predstava o reprezentatívnosti literatúry a spisovateľovi ako svojho druhu inštitúcii. Tá sa postupne vytrácala, radikálnu zmenu však priniesol až internet a neskôr sociálne siete. Každý autor sa tak môže stať manažérom seba samého, nepotrebuje k tomu časopisy (s výnimkou tzv. predátorsky karentovaných) a ani žiadnu spisovateľskú organizáciu, elektronickými sieťami tak možno šíriť svoje posolstvá bez akejkoľvek cenzúry a s okamžitým feedbackom. Takýto literárny selfmenžment má však svoju odvrátenú tvár, mimoriadne devalvuje hodnotu výpovede, resp. toho, čo sa v minulosti chápalo pod písaným slovom. Pokračovať nárekom o inflácii slova by však malo svoju pachuť, takejto neresti predsa podliehajú iní. Vo virtuálnom elektronickom priestore veľa vecí vznikne a veľa cenného sa stratí.
Ako človek, ktorý vyrastal na klasických papierových nosičoch, sa v takomto svete necítim celkom komfortne, hoci mať všetko po ruke je veľmi príťažlivé, ale ako povedal už klasik „všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ Ak svet a veci nekladú odpor, musíme si vyrobiť papierových drakov, teda utekať do fikčných svetov a anjelských zemí. Mám rád číru fikciu, vrátane sci-fi, no u mňa literatúra vždy vyrastala z nejakého odporu, moju predstavu literatúry preto napĺňa J. London a jeho Martin Eden. Odpor tvorí podložie aj Pišťankovej poetiky. Ale ako parodovať kapitalistický realizmus? Jedine dystopicky. Stále žijem v Československu, preto by som rád spomenul útlu knižku Jaroslava A. Poláka Bizarní atraktor, ktorá je poctou Lemovej Dokonalej prázdnote, ale v tejto súvislosti mi prichádza na um aj Otčenášovo Keby..., ktoré je z rovnakého žánrového súdka.
4. Takže Mark Fisher a jeho Kapitalistický realizmus. Ak by som mal uviesť nejaký zahraničný titul z oblasti literárnej vedy, potom by som uviedol tento. Hovoriť mám však prednostne o domácich autoroch. V deväťdesiatych rokoch som vyrastal na práci Petra Zajaca Tvorivosť literatúry, neskôr vyšlo aj Pulzovanie literatúry a sny o krajinách, Tvorivosť literatúry však považujem za jeho najlepší text. Podobne ako rané Pišťankove prózy, bola napísaná v osemdesiatych rokoch – to podstatné vzniklo aj v tomto prípade pred novembrom 1989, opäť nakoniec skončíme pri tom odpore.
3. Pokiaľ ide o literatúru faktu, resp. esej, za zaujímavú považujem prácu Ivana Dubničku Kultúra a environmentálna kríza z roku 2007. Možno je to aj tým, že uvedená téma je mi veľmi blízka. Táto práca je v slovenskom kultúrnom kontexte priekopnícka, máme aj na Slovensku filozofa a kulturológa porovnateľného s Bělohradským alebo Žižekom. To, že o ňom nevieme, alebo takmer nevieme, by už bola iná kapitola. Mark Fisher a Ivan Dubnička však už nežijú, je to veľmi symbolické.
4. Z oblasti domácej literárnej vedy by som uviedol teoretické práce Fedora Matejova, ktoré sú majstrovskými interpretačnými dielami a tiež prácu Tomáša Horvátha o detektívnom žánri Tajomstvo a vražda.
2. Poézia je pre mňa trinástou komnatou. Nemôžem si pomôcť, kultovým pre mňa zostane Válek, niektoré Rúfusove básne, Novomeský. Podobne ako v hudbe, už to bude len YES, Emerson, Lake & Palmer a náš slovenský Emerson - Marián Varga. Osobný vkus už nezmením.
PETER MICHALOVIČ
filozof, vysokoškolský pedagóg
1. Ivan Štrpka: Bebé: jedna kríza. Košice: Tichá voda, 2001.
Ivan Štrpka je master asociácií. Spája slová akoby vyznačoval cestu, po ktorej sa dostane z bodu A do bodu B, problém však spočíva v tom, že späť už po tej ceste nemôže ísť a nemôže ísť po nej ani nikto iný. Príklad pars pro toto: „obraz znamená obraz a prenesený obraz. Bodka. Presnejšie to holé miesto tesne pred bodkou. Ibaže bodka v tomto prenose nie je. Je iba posúvajúci sa dotyk. Len to ustrnutie v ňom. Súvislosť. Posun. Priľnavosť jašterice. A strih.“
2. Pavel Vilikovský: Pes na ceste. Bratislava: Kalligram, 2010.
Kniha Pes na ceste je grandióznym monológom, ktorý dokazuje, že spisovateľ nezobrazuje svet, ale reaguje na to, čo ho vo svete irituje. A v že vo svete nie je všetko v poriadku, je jasné od prvého prečítaného riadku textu.
3. Rudolf Chmel: Úvod do pamäti. Bratislava: Kalligram, 2019.
Priateľ Rudolf Fila vravieval, že všetky pamäti sú Wahrheit und Dichtung, našťastie v tomto prípade dominantou je Wahrheit a subdominantou Dichtung. Je to preto tak, že Rudolf Chmel sa nespolieha len na svoju pamäť, ale využíva aj „protézy“ pamäte, ako napríklad zápisky, listy, dokumenty atď.
4. Fedor Matejov: Meandre. Poézia/próza/Kritika. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry, SAV 2015.
Literárny vedec Fedor Matejov je mimoriadny zjav v slovenskej literárnej vede. Je široko vzdelaný, obdarený vysokou semiotickou citlivosťou voči textom a schopný artikulovať svoje myšlienky presným jazykom. Matejov v ére devalvácie slova svojimi interpretáciami textov dokazuje, že slovo má svoju váhu, len ho treba vedieť správne použiť. Čítanie jeho textov mi poskytuje nielen cenné vedenie, ale aj intelektuálnu radosť, za čo mu úprimne ďakujem.
JOZEF DADO NAGY
literárny publicista a moderátor
Mohol by som spomenúť viacero autorov, aj zaujímavých diel – Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Daniela Kapitáňová, Peter Balko, Pavol Rankov, Monika Kompaníková, ale jednoznačne najvýraznejším literárnym dielom posledných tridsiatich rokov je pre mňa román Petra Pištanka Rivers of Babylon.
JANA PÁTKOVÁ
literárna vedkyňa, slovakistka
1. Michal Habaj / Erik Jakub Groch
Nepovažuji se za soustavného čtenáře nejmladší poezie a přiznávám, že starší básnické texty jsou mi kupodivu v mnohém bližší. Možná je to dané i tím, že básnické texty poslední doby rychleji plynou, proto s nimi také čtenářsky strávím příliš málo času na to, aby se ve mně víc zabydlely. Ze současné básnické produkce se to podařilo zatím jen dvěma autorům. Byť jde o autory s odlišnou poetikou, pojí je zájem o lidskou paměť v běhu dějin. Navíc poezie Michala Habaje a Erika Jakuba Grocha měla/má dveře otevřené i v českých literárních periodikách posledního období.
2. Stanislav Rakús: Temporálne poznámky (1993).
Stanislav Rakús mezi prvními krátce po roce 1989 do široka rozevřel téma naší nedávné historie, které v jeho nadhledu ukázalo svoji tragickou i komickou tvář zároveň. Navíc to bylo téma, kterému rozuměli i čeští čtenáři. A takových témat ve spojení s pamětí není ve slovenské literatuře mnoho. Je tedy s podivem, že knížka nebyla dosud přeložena do češtiny.
3. Monika Kapráliková: Za hranice provincie. Ján Smrek a jeho E/elán (2017).
Příspěvek Moniky Kaprálikové můžeme číst v několika rovinách. V prvé řadě jako téma důležité jak pro slovenskou, tak i pro českou kulturu, respektive jako podstatnou kapitolu ve společných literárních a kulturních dějinách. V souvislosti s tím poutá pozornost zejména faktografická složka knihy, skrze kterou můžeme text vnímat jako do té doby chybějící – ve smyslu nezpracovanou – část našich společných dějin.
4. Marcela Mikulová, Ivana Taranenková a kol.: Konfigurácie slovenského realizmu. Synopticko-pulzačný model kultúrneho javu (2016).
Myšlení o literatuře má mnoho podob a za poslední tři dekády ušlo v našich malých kulturách dlouhou cestu. U jmenovaného textu oceňuji zejména schopnost podívat se na literárně dějinné celky jinak. Neboť odmítnout již v literární historii usazené a mnohokrát v procesu čtení opakovaně stvrzené výroky vyžaduje i argumentační přesnost. Z takového textu se potom stává fascinující čtení. Právě tak bychom mohli zmínit i slovenské kapitoly v sesterském projektu o literárním klasicismu a parnasismu. Nepřehlédnutelná je u těchto knižních textů také spolupráce českých a slovenských literárních historiků, která leckdy napomáhá dívat se na celá období i konkrétní texty v jiných, dost možná nečekaných souvislostech.
VERONIKA RÁCOVÁ
literárna kritička a vedkyňa
1. Ak by som sa na Vaše otázky mala pozrieť cez prizmu prívlastkov „podstatné a závažné“ pre vývin slovenskej literatúry, určite by som sem zaradila Petra Macsovszkého a jeho prvé zbierky, špeciálne Strach z utópie. Táto kniha zohrala významnú úlohu nielen vo formovaní nového prúdu v slovenskej poézii, ale aj v myslení o literatúre ako takej, pretože ho otvorila a riadne prevetrala. Takže vďaka za ňu. Z hľadiska dôležitosti v mojom osobnom hodnotovom rebríčku považujem za významný krok rozhodnutie vydavateľstiev Modrý Peter a KK Bagala opätovne vydať zbierky Osamelých bežcov. Podobne významné bolo pre mňa aj vydanie Archívov Milana Adamčiaka.
2. V 90. rokoch to bol Peter Pišťanek s Rivers of Babylon a Mladým Dônčom – kopec nekorektnosti, rúcania mýtov, dobrého a zábavného čítania. Potom Dobrakovovej román Bellevue a viacero vecí od Ballu.
3. Slon na Zemplíne od Andreja Bána. Ďalej Mojich sedem životov. Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou a Jozef Tancer Rozviazané jazyky. Ako sme hovorili v starej Bratislave. Kúsok našej histórie a jej prienikov do súčasnosti z rôznych perspektív. A hoci to sem nie celkom patrí, rada by som upozornila aj na knihu Čierne diery. Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska, tiež výstižne ukazuje na našu slepotu, nielen voči pamiatkam.
4. Myslím, že viacerí, ktorí sa zaoberáme poéziou, sme vďační za knihu Jara Šranka Individualizovaná literatúra. Je za ňou veľa práce, ukazuje autorov výborný prehľad, ale aj zrozumiteľný spôsob komunikovania svojich poznatkov nielen tzv. autoreferenčnému publiku. V mojom osobnom rebríčku „závažnosti“ sú aj viaceré knihy od Petra Michaloviča a Valéra Mikulu. Obaja dokážu aj o zložitých veciach písať s neuveriteľným šarmom a ľahkosťou, čo je znakom, že to, o čom píšu, ich naozaj baví. A nám sa to potom rovnako číta.
VANDA ROZENBERGOVÁ
prozaička
1. Katarína Kucbelová: Vie, čo urobí.
2. Peter Pišťanek: Rivers of Babylon, Mladý Dônč aj Sekerou a nožom.
3. Terézia Rončáková – Matúš Demko: Reportér Gavril Gryzlov.
(Závan detstva, spomienky na rodičov, ktorí legendárneho reportéra čítali jedným dychom. Jeho meno mi uviazlo v pamäti ako špička tuhy z obyčajnej ceruzky HB2, ktorou mi Jano Puškáš v prvej triede pichol do stredu dlane a doteraz mi vidieť pod kožou malú čiernu bodku, pretože tá tuha tam stále je.)
4. neviem, či toto patrí do zásuvky esejistika a literárna veda, ale:
Etela Farkašová: Na ceste k „vlastnej izbe“.
Jozef Hvišč – Viliam Marčok – Mária Bátorová – Vladimír Petrík: Biele miesta v slovenskej literatúre. (Dilong, Žarnov, Veigl ... o týchto ľuďoch som ja nevedela nič. Kniha má takmer tridsať rokov a ja si spomínam na svoj ešte detský údiv z prečítaného.)
Moje literárne aj iné rebríčky sú premenlivé, zmieňujem tituly, ktoré sa mi vybavili bez dlhého premýšľania. Asi zanechali ryhu, pocit.
IVICA RUTTKAYOVÁ
publicistka a prozaička
1. Dana Podracká: Vysoká zver. (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001.)
2. Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. (Marenčin, 2009.)
3. Jozef Leikert: Taký bol Ladislava Mňačko. (Luna, 2008.)
4. Etela Farkašová: Etudy o bolesti a iné eseje. (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998.)
JAROSLAV ŠRANK
literárny vedec, kritik, vysokoškolský učiteľ
1. Štefan Moravčík: Intímnik (2000).
Pozn.: Štefan Strážay: Interiér (1992), Michal Habaj: Korene neba. Básne z posledného storočia (2000), Rudolf Jurolek: Život je možný (2007).
2. Rudolf Sloboda: Krv (1991).
Pozn.: Stanislav Rakús: Temporálne poznámky (1993), Balla: Leptokaria (1996), Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami (2010).
3. Eugen Gindl: Čelom vzad, ozvena! (2015).
Pozn.: Jozef Jablonický: Podoby násilia (2000), Vladimír Ondruš: Atentát na nežnú revolúciu (2009), Štefan Drug – Zdeněk Doskočil – Ján Gavura: Väzeň vlastných súdruhov (2015).
4. Ivan Žucha: Kompost (2003).
Pozn.: Fedor Matejov: Lektúry (2005), Valér Mikula: Démoni súhlasu a nesúhlasu (2010), Kristína Pavlovičová: Veľkomoravský Proglas (2016).
Odpovede zachytávajú stav k 23. 5. a 31. 5. 2019 v Bratislave. V poznámkach sú podľa letopočtu zoradené tri diela, ktoré by v inom čase a na inom mieste mohli zaujať prvé miesto. Ďalšie také sú aj medzi neuvedenými dielami.
PETER ŠULEJ
vydavateľ, spisovateľ
1. Peter Macsovszky: Strach z utópie.
2. Balla: Leptokaria.
4. Jaroslav Šrank: Individualizovaná literatúra.
- prečítané 4335x
