Plav

Tvorba Máriusa Kopcsaya je úzko vymedzená čo do priestoru, tém alebo postáv. Charakterizuje ju viac či menej vyrovnaná kombinácia aktuálnej spoločenskej kritiky a útrap permanentne zlyhávajúceho outsidera plná absurdít, grotesknosti a insitnej štylizácie. Je vcelku jasné, čo sa dá od Kopcsayových kníh čakať – v dobrom aj v zlom. Stena, ktorej prvá verzia podľa anotácie vznikla koncom osemdesiatych až začiatkom deväťdesiatych rokov, nevybočuje z „kopcsayovskej“ línie.

Novela sa odohráva na ostrove, v armádou ovládanej Severnej ľudovej republike, ktorá je od svojho južného suseda oddelená nebotyčnou stenou. Z perspektívy mladého outsidera zachytáva koniec jedného totalitného režimu, ktorý po krátkej demokratickej pauze nahradí ďalší. Tento prechod vypĺňajú nesúrodé epizódy venované osudom pacientov psychiatrie (vlakvedúci posadnutý prácou, muž s koprofágiou, policajt-sériový vrah...). Mladý naivný protagonista Mehony má prejsť skúškou dospelosti v podobe vojenského výcviku. Snaží sa však pred ňou utiecť a tak napokon skončí v psychiatrickej liečebni odtrhnutej od okolitého sveta. Úniky pred realitou bývajú hlavnou motiváciou Kopcsayových hlavných postáv a rovnako ako v iných prózach ani v Stene nie sú veľmi úspešné. Mehony, podobne ako jeho menovec z Mystifikátora (2008), je pasívnym „prostáčikom“, vznáša sa „na hladine ľahkej životnej nespokojnosti a [čaká] na revolúciu [...], ktorá opäť do všetkého vnesie systém, poriadok, nádej a dá ľudskému snaženiu nejaký zmysel“ (s. 60) a z naivity ho nevytrhnú ani dejinné zvraty, ani tragikomický koniec.

Kým na Slovensku deväťdesiatych rokov a neskôr pôsobí Kopcsayov nešťastný outsider presvedčivo, na totalitnej scéne sa mení len na ďalšiu zo schematických postáv. Jeho jedinou úlohou je „byť pasívnym divákom, zapisovačom dejín, zhŕňačom“ (s. 136) série nesúrodých epizód vyobrazujúcich absurdnosť režimu a jeho nedostatky, ktoré dopĺňa motívmi z inventáru klasík dystopickej literatúry. Autor neopomína ani domácu tvorbu kritickú voči totalite – najvýraznejšie do popredia vystupuje Tatarkov Démon súhlasu, napr. postavou strýka Alojza so schopnosťou „myslieť a hovoriť celkom odlišné veci“ (s. 72) alebo aj falošným oslobodením sa z totalitného režimu. Podobne ako v Démonovi súhlasu ani tu neprebehne spoločenská premena ideálne, liberalizačný proces je zmanipulovaný. Stena má byť podľa anotácie vydavateľa pokusom o metaforu totality – večného fénixa. Neúspešný pokus o demokratizáciu a príchod novej totality odkazujú na aktuálne dianie, rovnako ako manipulácia verejnej mienky pomocou parodizovaných sociálnych sietí ako nástrojov moci, ktorým sa už autor venoval v Asvabáždení (2015).

Kopcsayova predstava totalitnej hrozby sa pohybuje niekde na pomedzí technokracie a vojenskej diktatúry s exponovanými maskulínnymi črtami. Kľúčom sociálnej stratifikácie spoločnosti je bojaschopnosť a iné stereotypne mužské črty, ktorých je Mehony zbavený. Neschopnosť spĺňať rolu muža a pocity menejcennosti voči mužskej populácii sú typickým znakom Kopcsayových próz, ako aj negatívne nahliadanie na obdobnú výbojnosť. Téma rodovosti je jedným z leitmotívov Steny. Od neprijatých homosexuálnych vzťahov, cez (ne)dobrovoľné zmeny pohlavia (na mužské), až po obraz politických bojov o moc na spôsob chlapčenských detských hier. Najviac k tomu prispieva fraškový záver novely: „Sláva! [...] Posledná baba zničená! Žiadne baby vo funkciách ani v armáde! [...] Nech žije tradičná mužská rodina!“ (s.139). V tejto súvislosti autor paroduje aktuálne diskusie o rodovej problematike a dovolávaní sa tradičných foriem rodinných zväzkov.

Ako býva v Kopcsayovej tvorbe zvykom, aj v tomto prípade sa politický režim, jeho pád a aj následná kontrarevolúcia presúvajú do absurdných a groteskných polôh: granátom zraneného branca zošívajú autogénom, pretože v štáte chýba niť, k nástupu nového režimu má v závere novely prispieť aj Mehony-obor ničiaci steny medzi ostrovnými štátmi a pod. Fraškovitý koniec Steny, v ktorom sa na scéne nelogicky vyskytnú takmer všetky postavičky, je len prirodzeným vyústením novely, ktorá sa nesie v znamení pre Kopcsaya typickej poetiky trápnosti. Podobné zakončenia využil aj v iných svojich knihách.

Telesná grotesknosť Steny chvíľami pôsobí ako precvičovanie Bachtinových koncepcií groteskného tela – obri, zväčšujúce sa časti tiel, falické motívy, koprofágia, telesné alternácie (húfnice miesto penisu, absentujúce končatiny prípadne ich nadbytok a pod.), ale aj detaily ako motív suchých úst, ktorý sa podľa Bachtina viaže s Pantagruelom, „[jazyk] ostal mu visieť medzi gambami ako pokrčená ružová handra. Zdvihol dymiaci ohorok rýchlo zo zeme a vopchal si ho do úst spolu s jazykom“ (s. 56). Na druhej strane grotesknosť a absencia vznešenosti spája Stenu s dystópiami osemdesiatych rokov (napr. Bondyho Invalidní sourozenci), v ktorých za koncom totalitného režimu stoja ekologické dôvody, prípadne iné vnútorné okolnosti. V novele ide o zvýšenú utajovanú invaliditu obyvateľstva v dôsledku nadmerne znečisteného prostredia. Ekologický dopad totality Kopcsay tematizoval už v Jednouholníku (2014). Ten so Stenou spája viacero ďalších motívov – naivný protagonista, nariadená práca pred nástupom na vysokú školu, nadriadený-alkoholik, alter egá alebo motív zväčšovania a zmenšovania sa.

Novela neobstojí ani ako výnimočný príspevok k dystopickej beletrii, ani ako príklad prozaikových raných spisovateľských zručností (neskoršie úpravy Kopcsay priznáva), no možno ju čítať ako autorskú reflexiu vlastnej tvorby. Jedným zo spôsobov, ako sa pri čítaní Steny zabaviť, je pátrať po všetkých odkazoch na predchádzajúce texty a odhadovať, či boli súčasťou pôvodnej verzie, alebo sú produktom neskorších úprav (okrem spomínaného napr. mužotetka zo Stratených rokov (2004), zelený zošit z Domova (2005), Mehony z Mystifikátora (2008) a i.). Ak ponecháme bokom dohady o recyklácii raného textu, dá sa hovoriť o prehodnocovaní tvorby (v Stene to autor nerobí prvýkrát). Úzky tematický okruh je pre Kopcsaya síce charakteristický, avšak explicitné alúzie na predchádzajúce texty, ako aj postavička spisovateľa, jedného z protagonistových alter eg, ktorý vykráda Mehonyho myšlienky zapísané v (známom) zelenom zošite, Mehony, ktorého si nik nemá záujem vypočuť alebo explicitné úvahy o postavení a úlohe spisovateľa či o vlastnej tvorbe naznačujú, že ide aj o autorský zámer a nielen tvorivé limity. „Možno sa potom ukáže, že mám predsa len na viac, než obyčajné zhŕňanie všeobecne známych vecí, myšlienok a pocitov. A ak aj nie, budem ich zhŕňať poeticky, originálne, veď aj v tom sa dá nájsť zmysel života“ (s. 93).

Originálne „zhŕňanie všeobecne známych vecí “ (s. 93) je pre Kopcsaya príznačné, v prípade tejto prózy však nedopadlo najúspešnejšie. Novela pôsobí ako zoskupenie nie vždy celkom prepojených epizód rôznej kvality. To pri autorových knihách nebýva problém, ak slabšie časti vyvažuje ostatkom textu. V prípade Steny tie aspekty Kopcsayovej tvorby, ktoré sa zvyčajne vyzdvihujú, ako napr. ukotvenie v každodennej realite či jeho outsideri, buď absentujú, alebo pôsobia mechanicky. Spoločensky aktuálna téma stupňujúceho sa radikalizmu, potešujúce pasáže či motívy alebo čitateľská vernosť autorovi nedokážu celkom prevážiť jej negatíva. V rámci jeho doterajšej tvorby ju možno zaradiť k autorovým slabším knihám.

(Katarína Badžgoňová pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)