Tretia zbierka Kamila Boušku Inventura, podobne ako predošlá autorova zbierka Hemisféry (2015), obsahuje dramaturgicky precízne vystavané a zoradené texty, rozdelené do dvoch častí. Nazvať ich básňami v próze, kráľovnou žánrovej vágnosti, by bolo neprístojné. Bouškove texty nie sú nič viac, nič menej, než básne, ktoré rezignujú na zaužívané veršové členenie a ktoré sú radené do vetnej skladby, asociujúcej prozaickosť. Podaktoré „monologické“, hovorovo štylizované texty skutočne majú prozaický tvar, no zároveň ťažia zo spomenutého dramatického žánru. Bez toho, aby sme sa zamotali do siahodlhej diskusie na tému rozdielu prózy a poézie, vystačme si s faktom, že hoci Bouškova tvorba dokáže spoľahlivo nabúrať presvedčenie o jej žánrovo-druhovej povahe, autor aj vydavateľ ju, relevantne, nazývajú poéziou. Prísne vzaté, vzhľadom autorovo smerovanie k metaforickej výpovedi a záznamu stavu subjektu a vďaka citeľnému dôrazu na rytmiku viet možno povedať, že Inventura je lyrikou.
Ako už naznačuje názov, v Inventuře Kamila Boušku sa svet rozpadá na čiastky, ktoré je potrebné zozbierať, spočítať, bilancovať. Môže ísť o doslovné, fyzické drobenie sveta na „prach“, „zrnečka“, „chuchvalečky“, „žmolky“ (s. 19), „chlupy“, „pigmentové skvrny“ (s. 25) a pod., ale aj metaforické – človek rozdeľuje svoju bytosť medzi ostatných ľudí, medzi rôzne úkony, prácu, situácie, človek sa sám vnútorne rozpadá. Napätie je tu prirodzene také, aké by malo vzniknúť pri pokuse objektívne uchopiť, vyčísliť a zapísať, čiže inventarizovať čosi, čo by nemalo byť možné previesť do objektívneho sveta. To čosi môžeme azda pokojne nazvať ľudskosťou. Bouška túto interpretáciu sugestívne podsúva takmer doslovne, keď subjekt istej básne „každé ráno žere svoje srdce“ (s. 50) a zároveň opakovane poukazuje na nemožnosť túto skutočnosť vystihnúť objektívne: „Tebe určitě bude zajímat, co přitom cítím a na co myslím. Bude to znít asi divně, ale – každou vteřinu, při každém úderu – všechno a na všechno. Já vím, není to žádný exaktní fakt, nedá se to empiricky ověřit, takže to nejspíš vůbec neexistuje.“ (tamže).
Pripomeňme si strohú slovníkovú definíciu inventúry: zisťovanie skutočného stavu majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov podniku k určitému dátumu. Bouškova zbierka textov vychádza z daného celistvého sveta kolektívneho ľudstva, onoho majetku, ktorý pozostáva rovnako z aktov každodennosti a láskavej intimity, ako aj z aktov násilia a pocitov výnimočnosti. V prvých textoch figuruje ako subjekt gramaticky jednotný, no ľudsky rozdrobený človek, zastupujúci ideu človeka, ľudské typy a ich správanie. Nejde tu však len o čisto citové prežívanie a naladenie, od intimity cez hnev po úzkosť. Pôvodcom alebo symptómom emócií a nálad je defektná komunikácia. Tá sa v básňach prejavuje okrem iného vo forme monológu. Ten je nielen výstavbovým a štylizačným princípom veľkej časti textov v zbierke, zároveň je prejavom nevyrovnanej komunikácie, v ktorej jeden aktér nadobúda prevahu nad druhým, resp. zvýznamňujú sa len jeho slová. Bouška monológy štylizuje raz ako spontánne prúdy reči (jednostranná partnerská hádka, prihováranie sa dieťaťu pri kŕmení, ospravedlňovanie správania dieťaťa, ktoré je v skutočnosti šimpanz, ponižovanie pri BDSM, vysvetľovanie pracovnej náplne neštandardného hudobného skladateľa), inokedy ako presne formulované a zoštylizované prehovory (príhovor ženy milencovi, reklamný opis bizarnej podnikateľskej činnosti, futuristická prednáška o plodení a i.). Možno povedať, že v týchto hyperbolizovaných prípadových štúdiách sa zrkadlí nielen zdeformovaná komunikácia, ale aj rôzne formy spontánneho i riadeného medziľudského odcudzenia. Akokoľvek sú miestami groteskné, fantaskné, nezmyselné, expresívne, neprirodzene emocionálne vypäté alebo, naopak, utlmené, práve z nich možno vyskladať, inventarizovať ľudský svet. Je vari príznačné, že druhého aktéra komunikácie, poslucháča monológov, vo väčšine textov len tušíme. Alebo musíme byť pripravení priznať, v súlade s Bouškovým skeptickým naladením voči funkčnosti komunikácie, že prijímateľ, mimo čitateľa textov, neexistuje.
Tieto konfrontačné básnické úvahy na tému, z čoho sa skladá ľudskosť, uzatvára krátka druhá časť zbierky. V nej sa od monologickej, konverzačnej štylizácie presúvame k strohým, no evokačne silným opisom ľudských okolností cez výseky zo života. Namiesto prvej, egocentrickej osoby sa lyrický subjekt rezervovane prihovára v druhej osobe – striedanie rodu v texte implikuje dialóg medzi mužom a ženou. Kým v predošlej časti bolo nutné pesimisticky skonštatovať, že „člověka přikrývá jediná noc“ (s. 40), zastupujúca nemožnosť zblíženia a porozumenia, v druhej časti sa ako mantra opakuje jej protiklad: „Jsme z jediného světla, ty a já.“ (s. 65). Tento refrén napokon obsahuje rozriešenie bezútešnej, grotesknej ľudskej situácie – medziľudská blízkosť tu napokon nespočíva v slovách, ktorých možnosti Bouška skepticky a trpko ironicky vyčerpával v prvej časti, ale v úkonoch. V tých zopár textoch v druhej časti sa opisy životných výsekov obmedzujú na úkony, v rámci jednotlivých životov banálne (ako môže byť aj smrť pacienta v živote zdravotnej sestry banálna), ale o nič menej významné: „Vnuci přiběhnou celí ulepení letním světlem a rozesmátí jak dvě slunce. Večer umyješ talíře v oválném škopku a posadíš se na židli za kredencí. Na popraskaných bříškách tvých prstů utkví paprsky z jediného světla.“ (s. 69). Inventúra sa končí sugestívnym výpočtom vecí, z ktorých sa skladá ľudský život, nech ide o banality (či až klišéovité obrazy) ako kvitnúce listy, parapety, vôňa pečiva a pod. Proti všetkej nemožnosti kvantifikácie ľudského života uvedie aj jemne ironicky konkrétny číselný údaj, ktorý je potrebný k uvedomeniu si spoločného ľudského údelu: „Nic než tahle chvíle. Vracíš se domů s tímhle světlem tisíckrát prošlou cestou a víš, že jsme z jediného světla, ty a já.“ (s. 72).
Od poznania, že slová môžu a musia byť klamlivé, sa dostávame k logickému vyústeniu – nech ide o akékoľvek slová, typy správania a úkony, ktoré Bouška podrobil inventúre, nech už je to „svetlo“ alebo „noc“, ľudské je to, čo leží pod nimi, nevyjadriteľné. Bouškova skepsa z jazyka a komunikácie nie je vôbec hravá, drví a rozkladá život na čiastočky, kvôli ktorým „člověk dusí se člověkem“ (s. 25). Autor sa nám napokon pokúša naznačiť, že zlepiť ho naspäť pritom vôbec nemusí byť komplikované.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)
- prečítané 2612x