Rozhovor s dejinami sa rozpadáva na sériu väčšinou chronologicky usporiadaných epizód, umiestnených na časovej osi od druhej svetovej vojny po súčasnosť. Hlavné slovo patrí Ivanovi Kamencovi, stručné a vecné otázky kladie mladší Miroslav Michela, ktorý ostáva v pozadí rozhovoru. Útla kniha (sotva 160 strán) je preto zrejmým prejavom osobného uznania zo strany mladšieho historika, ktorý mal možnosť sa s Ivanom Kamencom stretnúť. Michela tento moment stretnutia posúva ďalej a zdieľa ho v textovej podobe – výsledkom nie je v úvode avizované ľahké „čítanie do električky“, ale zrýchlený záznam udalostí, ktoré v druhej polovici 20. storočia ovplyvnili život konkrétneho jednotlivca, historickú obec a napokon celú slovenskú spoločnosť.
V Kamencových spomienkach je trvalo prítomný moment neistoty alebo strachu (fenomén strachu v moderných dejinách bol napokon jednou z Kamencových tém). Strach nie je možné analyzovať v momente, keď sa zjavuje – intenzita emócií vylučuje ich okamžitú racionalizáciu. Židovský chlapec, ktorý sa na prelome rokov 1944 a 1945 učí čítať v bunkri v lesoch nad Janovou Vsou, prejavuje vôľu žiť napriek strachu a neistote. Jeho dospelá podoba – slovenský historik, ktorý sa ako jeden z prvých začal systematicky venovať histórii slovenského holokaustu – svojím bádateľským záujmom potvrdzuje potrebu zhodnotiť minulé skutočností, ktoré zanechali spomienkovú, a preto väčšinou neostrú stopu. Ivan Kamenec napokon žije, píše a skúma v neistých časoch. Táto línia neistoty je v Rozhovore s dejinami neprehliadnuteľná.
Michelove stručné otázky zastrešujú pritom široký rámec tém – od osobných spomienok na jednotlivé historické udalostí cez inštitucionálne zázemie výskumu slovenskej histórie (najmä fungovanie Historického ústavu SAV v druhej polovici 20. storočia po dnešok) až po minulý a súčasný stav slovenskej historiografie. Či už vzhľadom na plánovaný malý rozsah publikácie („čítanie do električky“ spravidla nebýva zdĺhavé), alebo odstup medzi pýtajúcim sa a odpovedajúcim (Michela nie je totiž zbytočne nástojčivý, skôr kolegiálne taktný), niektoré epizódy pôsobia ako nedopovedané a príbeh sa zdá byť redukovaný tam, kde by sme čakali jeho rozvinutie. Kamenec totiž patrí k historikom píšucim aj o témach, ktoré sa ich priamo dotkli. Medzi prežitým a skúmaným existuje pozoruhodný súlad – Kamenec je „očitým svedkom“ vývoja marxistickej historiografie na Slovensku, obeťou perzekúcií židovského obyvateľstva na slovenskom území alebo vnímavým pozorovateľom kultúrnych česko-slovenských vzťahov. K vyššie zmieneným témam ako historik povedal podstatné slovo – to sa však vo víre individuálnych spomienok stráca alebo ustupuje do pozadia. Miestami sa neprekračujú interné medze (obzvlášť v prípade detailných spomienok na Historický ústav SAV), čo, predsa len, vzbudzuje prirodzený záujem predovšetkým u čitateľa, ktorý je súčasťou akademickej komunity.
Rozhovor s dejinami je preto doplnkom vo vzťahu ku Kamencovej dlhoročnej odbornej činnosti, a to napriek veľkolepému a marketingovo príťažlivému názvu a podnázvu, ktorý si zostavovatelia publikácie zvolili. Je v ňom však Ivan Kamenec „celý“, so svojou prirodzenou skromnosťou, vecnosťou a spoločenským presahom (ten je napokon charakteristický aj pre autorov, ktorí sú mu ľudsky a myšlienkovo blízki – Ľubomír Lipták, Alexander Matuška a i.). Liptákova prítomnosť v rozprávaní je pochopiteľná – Kamenec je jeho žiak a podobne ako on sa po roku 1989 dostal do sporov so širšou „neodbornou“ verejnosťou. Jej reakcie, ilustrované kópiami zväčša anonymnej korešpondencie adresovanej Kamencovi, boli mimoriadne ostré (napríklad list podpísaný „Jozefom Tisom“ z konca deväťdesiatych rokov po prvom vydaní Kamencovej monografie Tragédia politika, kňaza a človeka s poznámkou „už sa čoskoro stretneme“, s. 126). Tu sa stierajú hranice medzi odborným akademickým a verejným priestorom a historik ide „s kožou na trh“, čo napokon Kamenec vníma ako súčasť vlastnej práce a prejav zodpovednosti voči spoločnosti, v ktorej pôsobí.
Širší rámec historikovho pôsobenia je viditeľný aj tam, kde Kamenec hovorí o umeleckej literatúre ako zdroji historického poznania. Záujem o umenie prejavil už v dobe vysokoškolských štúdií (ako „vedľajší odbor“ si na FiF UK v Bratislave zapísal k histórii dejiny umenia) a naďalej ho potvrdzuje výskumnou prácou, najmä ako autor viacerých štúdií venovaných kultúrnej histórii. Hovorí aj o svojej súkromnej vášni pre futbal a vášni pre divadlo, o období práce v Slovenskom národnom múzeu tesne po absolvovaní vysokej školy, o nie úplne jednoznačnom prechode do výskumnej sféry, na pôdu SAV. Nevypĺňal žiaden vopred napísaný scenár, ktorý tak či onak nie je zárukou (dnešným jazykom krkolomne povedané) „kariérneho rastu“. Uvedomuje si iluzórnosť ľudských predstáv v konfrontácii s realitou, o čom nepriamo a dojímavo hovorí, keď sa v spomienkach vracia do svojho detstva ako (tiež) obdobia idylickej naivity: „Vyrastal som v kruhu kamarátov a mojou obľúbenou zábavou bolo, ak ma niekto zobral na voz a ja som mohol mávať bičom a mať pocit, že poháňam kone“ (s. 11). Tento pocit, ako to vyplýva z dikcie rozhovorov, patril výlučne k svetu malého chlapca.
Rozhovor s dejinami asi musel skôr či neskôr vzniknúť, tak ako by mali vznikať (a vznikajú) knihy rozhovorov s ľuďmi, ktorí v slovenskej kultúre a vede zanechali nezanedbateľnú stopu. Bez neho by tu ostalo prázdne, nevyplnené miesto. Priala by som si však, aby mal aspoň pár kapitol navyše – avizované „čítanie do električky“ síce korešponduje s rýchlou dobou, ale venovať mu ešte pár ďalších hodín by rozhodne nebolo stratou času. Ten si napokon na rozhovor nájsť musíme, najmä ak sa chceme rozprávať s dejinami.
(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)
- prečítané 2908x
