Alena Sabuchová debutovala v roku 2016 zbierkou poviedok s názvom Zadné izby, ktorá bola ocenená Cenou Ivana Kraska. Aj s druhou prózou Šeptuchy (2019) má autorka úspech, dostala sa medzi tohtoročných finalistov literárnej súťaže Anasoft litera.
Typologicky sú Šeptuchy románom s dominantným plánom prostredia. Prozaička umelecky stvárnila svoj osobný kontakt s regiónom na poľsko-bieloruskom pomedzí, ktorý má názov Podlasie. Minulosť a priestorové situovanie regiónu vychádzajú v ústrety širšiemu aktuálnemu záujmu o periférie, tendencii, ktorá sa o. i. prejavuje aj v snahe literárne ich objaviť, vyťažiť, fruktifikovať – tematizovať ich špecifickosť, utváranú prekrývaním rôznych kultúr a mentalít. Severovýchodné Poľsko má navyše pre slovenského čitateľa osobité čaro, je exotické a zároveň nie veľmi vzdialené. Pútavý materiál však, prirodzene, sám osebe nie je zárukou literárnej hodnoty. Ako je to v prípade Šeptúch?
Sabuchová rozvíja sujet priraďovaním krátkych epizodických výjavov, perspektíva rozprávania je spomienková. Nepostupuje pritom mechanicky. Rozprávačkou je mladá žena, bytostne spätá s Podlasím – narodila sa v ňom a prežila svoje detstvo. Zachytáva jedinečnú atmosféru kraja a zároveň sa vyrovnáva s minulosťou. Pátos jej intenzívneho citového puta k rodisku je vyvažovaný jemnou iróniou. Podlasie so „všetkými jeho čudnosťami, zubrami, vlkmi a nadrozmernými hríbmi” (s. 49) protagonistka predstavuje ako miesto so špecifickým koloritom. Je to kraj na morovom vŕšku, s ktorým sa spája legenda: pre obyvateľov v minulosti predstavoval útočisko pred morovou epidémiou, ako i tatárskym vpádom. Tieto udalosti sa zapísali do kolektívnej pamäti a tvoria súčasť identity Podlasanov, čo rozprávačka reflektuje s ironickým odstupom: „Morové povetrie máme zakomponované hlboko v horách, v stromoch, v skalách aj vo vzduchu, v rozhovoroch, v podstate. V podstate bol tak trochu našou súčasťou, ale nijako nám neubližoval, skôr sme vďaka nemu mohli mať množstvo ďalších benefitov v podobe zázrakov, a dalo sa im ľahšie uveriť” (s. 35).
Zázračné, magické, nadprirodzené majú v próze dôležitú dokumentárno-svedeckú funkciu, pretože spájajú na miestny folklór zameranú rovinu rozprávania s príbehom. Viera ako symbióza kresťanského a pohanského zohráva v miestnej komunite veľkú úlohu. Šeptuchy s tajomnými menami pani M. z Orly, pani A., pani z muškátového domu..., akési ľudové liečiteľky, niekedy aj neoficiálne tolerované cirkvou, sú konkrétnym stelesnením tejto viery. Nadprirodzeno sa však stáva významnou súčasťou príbehu nielen pre spomínanú dokumentárnosť, ale najmä v súvislosti s pamäťou. Zdôraznený minulostný rozmer rozprávania, prehĺbený návratnými motívmi smrti a straty, sa podstatným spôsobom podieľa na melancholickom ladení diela.
Jednou motivicko-významovou vrstvou sa Šeptuchy približujú magickému realizmu: „Jediné, čo u nás v noci svietilo, boli maličké cintoríny s farebnými krížmi a morové stĺpy, podľa nich ste trafili. Boli to najbezpečnejšie miesta na svete. Svätá Barbora sedávala v zákrutách, na poľných cestách, kde nebolo treba dávať smerovky, ľudia stretávali svätcov aj zblúdilcov, v hmle chodili tajne čakať na svojich drahých, ktorí niekedy neprišli. Ale prišli, aby ich poprosili, nech ich pustia” (s. 38 – 39). Tieto pasáže však nie sú len ornamentálnymi etudami, ktoré by dodatočne estetizovali miestne zvykoslovie. Fungujú ako katalyzátor ďalšej sémanticky významnej roviny, ktorou je sociálna problematika. Podlasie o ňu núdzu nemá. Jeho obyvatelia sú poznačení chudobou, alkoholizmom, chorobami i zaostalosťou. Rozprávačka však dedinčanov nehodnotí, nesúdi. Empaticky odkrýva ich tragické životné osudy, skrývané utrpenie, utápanie sa vo vodke a kropke, pričom riešením (alebo aspoň zmiernením) ich situácie býva často práve upnutie sa na sféru nadprirodzena. So sociálnou témou sa plynulo preplieta aj psychologická, osobná línia dospievania. Sabuchovej pozorné, dôverné postrehy o ľuďoch, miestach, domoch, prírode sa prelínajú s privátnou históriou dospievajúceho dievčaťa. Autorka vyniká citom pre náznaky, gestá, necháva postavám svoje tajomstvá, a preto, hoci často zobrazuje jednoduchých ľudí, nepôsobia jednorozmerne. Prežitý čas je reflektovaný z perspektívy aktuálneho času rozprávania, čím sa zdôrazňuje spomienkový charakter textu, možno aj jeho istý terapeutický rozmer. Zamyslenia ženy majú často trpkú príchuť: „občas si hovorím, že blížny je od ublíženia, lebo od blízkosti k ublíženiu je veľmi krátka cesta” (s. 155).
Magicko-realistické, sociálne a psychologické sa spája do neliterátskeho a zároveň literárne prepracovaného celku, prirodzene, vtipne a zároveň citlivo evokujúceho zobrazované prostredie. Aj napriek istej exotickosti priestoru spoznáva čitateľ čosi, čo je veľmi blízke slovenskej realite. Dôležitým prvkom diela je všadeprítomná, nepredvádzavo jemná irónia a sebairónia rozprávačky. Má aj regulatívnu funkciu, stráži mieru výpovede a zabraňuje jej skĺznuť do sentimentu, sebastrednosti, chráni ju, aby celkom nepodľahla čaru a čarom sveta, o ktorom rozpráva (stalo sa to Dominike Madro vo Svätyniach).
Šeptuchy sú súčasťou istej línie v slovenskej literatúre, ktorá je protipohybom voči všeobecnejším, globalizačným tendenciám, teda pohybom z centra na perifériu, od techniky k folklóru a mágii. Sabuchovej román patrí k zaujímavým literárnym počinom posledného obdobia, v aktuálne čoraz populárnejšej folklórno-mýtickej línii je zatiaľ najlepším.
(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 3017x
