Plav

Napísať, že Dušan Mitana je dôležitou osobnosťou slovenskej literárnej (žiaľ, už len) histórie, je obligátne minimum, ktoré nestačí. Mitanovi sa totiž – minimálne tak, ako Slobodovi či Pišťankovi – podarilo stať kultovým spisovateľom. Teda niečím, čo si okrem literárnych kvalít vyžaduje aj ich pevné spojenie s provokujúco výraznou, neopakovateľnou, komplexnou a áno, aj (seba)deštruktívne komplikovanou autorskou osobnosťou. Práva vďaka tomuto spojeniu dokázalo Mitanovo dielo vytvárať pocit spriaznenosti v ďalších a ďalších generáciách čitateľov. Málokto zo slovenských spisovateľov (tých kvalitných, resp. nežánrových) mal takú fanúšikovskú bázu, ako on – navyše živú aj dávno po tom, ako mu vyšla posledná (kvalitná) próza. Preto by aj ďalšia obligátne znejúca veta – o tom, že jeho minuloročné úmrtie zasiahlo mnohých – len slabo vystihla zvláštne bytostnú silu tohto zásahu.

Správa o celkom novej Mitanovej próze (dokonca románe!) bola preto prísľubom výnimočnej udalosti. O to viac, že – opäť – presahovala literárnu dimenziu. Tí, ktorí aspoň trochu sledovali Mitanove životné peripetie od vyjdenia ostatnej novej prózy (román Zjavenie z už dávneho roku 2005), určite rozumejú. Ešte tú jednu dobrú knižku by si akosi zaslúžil aj sám autor.

Na druhej strane, práve toto vedomie, žiaľ, posledných čisto reedičných rokov spisovateľovho života a – povedzme si to otvorene – slabnúcej literárnej presvedčivosti próz, ktoré im predchádzali, vzbudzuje voči knihe Nezvestný istú nedôveru. A naozaj – snahu po pôsobivom výzore jej síce uprieť nemožno, ale to je iba jeden z mála relatívne pozitívnych atribútov, ktoré jej nemožno uprieť. Pôsobivých 360 strán je totiž predovšetkým výsledkom veľkorysej sadzby a riadkovania textu. Na obálke knihy (a v niektorých recenziách!) sa román síce sľubuje, ale v jej vnútri sa rozhodne nekoná. Pod postmodernu a mystifkáciu sa totiž naozaj nedá ukryť všetko. Rozhodne nie tá „smutno-veselá koláž“ (formulácia z Rakúsovej doslovu; s. 385) žánrovo rôznorodých textov, vybratých z periodík a (v menšej miere) z Mitanovho súkromného archívu.

Proces vzniku knihy bol očividne mimoriadne zložitý a v kadečom pripomína skôr edičný, než autorský projekt. Niečo naznačia už úvodné Mitanove rozpaky, čo to vlastne v knihe vytvára a akú rolu v tomto procese nadobudne – či pôjde o „autentické svedectvo pacienta o svojej nemoci“ alebo o „poslednú časť pamätí spisovateľa“ (s. 9). Táto – u Mitanu tradičná a zvyčajne produktívna – rozlomenosť medzi svetom literatúry a osobným, ba intímnym svetom sa tentoraz jednoznačne preklopila k osobnému pólu. Túto jasnú tendenciu zavŕšilo Mitanovo úmrtie – vložením spisovateľových fotiek, portrétu od vnuka či epitafu od manželky sa kniha stala predovšetkým akýmsi pomníkom, ktorý na nejaké umelecké ašpirácie z ľudsky pochopiteľných dôvodov v zásadnej miere rezignuje.

Intencionálne literárne texty sú v rámci knihy ostatne v takej menšine, že by sotva stačili na vyplnenie čo i len útleho tvaru predchádzajúcich Mitanových zbierok. Svojou rôznorodosťou pritom nezaprú rozmer arbitrárnej pozbieranosti. Akoby sa tu do knihy zobralo všetko, čo autor napísal po roku 2005. Narazíme na dve kapitoly zo stroskotaného mamutieho románového projektu Zasľúbená zem (nezmenená podoba prvej z nich sa dala pred niečo vyše desiatimi rokmi počuť na Mitanových čítačkách), a to je z pohľadu niečoho literárne ambicióznejšieho vlastne všetko. Zvyšok totiž tvoria len absurdné snové fragmenty (pôsobiace skôr ako roztopašné štylistické cvičenia), pár zvláštnych podobenstiev, útržkový námet a jedna rozmarná anekdota. Všetky tieto prózy pritom jasne manifestujú, prečo ich Mitana doteraz nikde nepublikoval. Naozaj nešlo o prehnanú sebakritickosť – vedno pôsobia buď utrápeným alebo naopak, unáhleným dojmom.

V rámci tvorivého kŕča, ktorý sa tu exhibuje, obzvlášť zamrzí, ako unavene Mitana pôsobí aj v preňho príznačných momentoch provokácie – mystifikácia, erotika, vulgarizmy, násilie či spájanie vysokého a nízkeho totiž v tejto knihe nevedú ďalej, než k akejsi neskoropubertálnej potmehúdskosti. Štylistická zručnosť sa, pravda, celkom stratiť nemohla a občas sa zablysne aj dáky noetický nápad – keď sa napríklad „zašibrinkovalo poneváčom“ (s. 269), nesmelo z toho zavanuli oveľa lepšie časy.

Do tejto „literárnejšej“ skupiny by sa dalo zaradiť aj pár denníkových záznamov z konca knihy (u Mitanu bude v tomto ohľade a v týchto polohách vždy istá prímes neistoty). V spojení s autorovým úmrtím však pri nich nejaký potenciálny mystifikačný moment stráca na relevancii a „čare“. Pokus o literárnu kritiku tejto časti by bol len o trochu menej problematický, než fakt jej existencie.

Pri veľkej väčšine textov v knihe však už podobná mystifikačná neistota nezohráva vôbec žiadnu úlohu. Tu už totiž ide o chaotickú zmes rôznych Mitanových rozhovorov, esejí, referátov, recenzií, zápiskov, glos či medailónov; objaví sa aj rodinný „cestopisný“ fejtón. Ich primárny (a vlastne aj jediný) zmysel vnímam v pokuse o vytvorenie plastického dokumentu o verejnom, literárnom a – čoraz viac – o súkromnom svete autora. Dozvieme sa niečo o jeho názoroch na literatúru, film a hudbu, históriu či spoločnosť, výrazný priestor dostávajú Mitanove základné svetonázorové (teologické) koncepty. Osobným pasážam dominuje moment pokánia nad „hriechmi“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.  

Táto skupina textov vzhľadom na proklamovaný žáner síce v knihe ani veľmi nemá čo hľadať, rozhodne však prináša kvalitnejšie čítanie, než menšinová literárna čiastka. Najmä texty z deväťdesiatych rokov (mimochodom, dostatočne zachytené už v knihe Pocity pouličného našinca z dávneho roku 1998) totiž výborne dokumentujú to, v čom spočívala sila Mitanovej osobnosti – jeho pohotovosť, odzbrojujúcu úprimnosť, nekonvenčnosť a svojrázny nadhľad. A k tomu málo vídaný zjav – kombináciu múdrosti, sebavedomia a neustáleho (seba)pochybovania. Neraz môžeme vidieť, ako Mitana na väčšom priestore zaujato rozvíja určitú úvahu, aby ju poslednou vetou rozkošne zvrtol celkom iným, i protichodným smerom.

Horšie je to s čítaním o veciach, v ktorých Mitana nejakú (hoci dočasnú) istotu nadobudol (alebo len cítil nutnosť jej vonkajškovej manifestácie?). Najmä o náboženstve Mitana písal/hovoril ako extatický kazateľ. Akoby tieto momenty, ktoré mu už niekde od románu Hľadanie strateného autora (1991) škaredo šarapatili aj v literárnej tvorbe, anticipovali čoraz výraznejšiu izolovanosť od okolitého sveta, spojenú so strácaním nadhľadu a uviaznutím vo vlastnom manierizme. V týchto miestach sa Mitana stáva čistým objektom – obsah tvrdení prestáva byť dôležitý, „zaujímavé“ je skôr to, čo tieto tvrdenia (aj nevedome) prezrádzajú o ich autorovi. V tomto duchu sa postupne nesú aj texty z posledných dvoch desaťročí autorovho života – čoraz viac sa stávajú predovšetkým smutnými dokumentami jeho fyzických, emocionálnych i psychických kríz.

Kniha Nezvestný je v prvom rade akousi bodkou, pomníkom za výnimočnou osobnosťou Dušana Mitanu. Bodkou čudesne improvizovanou a zbytočnou. Snáď len osobná zaujatosť a váha Mitanovej osobnosti pritom mohli viesť k naivným tvrdeniam o „románe“ či aspoň „veľmi dobre premyslenej knihe,“ v ktorej sa dozvieme „všetko“ (s. 386). Obeťou je spisovateľ Mitana, obeťou je bežný čitateľ, obeťou je aj literárny kritik, ktorý sa vybral hodnotiť literárny text a ocitol sa pri posudzovaní odkazu uzatvárajúceho sa ľudského života. Aké šťastie, že mi tu Mitana (ako obyčajne) podal pomocnú ruku: „Nemali by sme sa opičiť po ‚totalite‘, v ktorej rozhodovali o hodnote kníh všetky iné kritériá okrem umeleckých“ (s. 37). Ďakujem.

(Matej Masaryk pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)