Plav

Iba pred niekoľkými mesiacmi, štyridsať rokov po prvom vydaní, opäť vyšiel román Ivana Habaja (1943) Kolonisti I, próza otvárajúca rovnomennú trilógiu, spisovateľov najrozsiahlejší epický projekt. Je to príležitosť položiť niekoľko otázok autorovi slovenského juhu, relevantnému prozaikovi 70. a 80. rokov, ktorý sa na začiatku nasledujúceho desaťročia nenápadne vytratil z literatúry i literárneho života. Aj to je dôvod, prečo bude mať rozhovor prevažne minulostný a sčasti bilančný charakter, prečo sa v ňom bude najmä spomínať. Veď napokon spomienka je jedným z najpodstatnejších východísk tvorby Ivana Habaja.

Nové vydanie prvého dielu trilógie Kolonosti, ktorá vyšla tento vo vydavateľstve OZ Vlna / Drewo a srd.

1. Pred niekoľkými mesiacmi vyšiel v reedícii prvý diel trilógie Kolonisti, vášho najrozsiahlejšieho diela. Kniha vám vyšla po takmer troch desaťročiach. Aké ste mali pocity pri jej vydaní? Predtým ste v priebehu dvadsiatich rokov, medzi rokmi 1972 a 1991, publikovali viac ako desať kníh. Prečo ste sa naraz, ešte pred prahom päťdesiatky, rozhodli s literárnou tvorbou skončiť?

Áno, kniha vyšla po dlhom čase. Pocity pri jej vydaní sú zmiešané. Autora určite poteší, že aj po toľkých rokoch je jeho román ešte čitateľný, ale na druhej strane sa mu zdá, že v dnešnom svete, pre mladšie generácie, ktoré sú formované inými životnými podmienkami a sužované komplikovanejšími problémami, je už pôvodné posolstvo románu zahmlené a neznie tak nástojčivo ako predtým. Prečo som prestal s literárnou tvorbou? Malo to viacero príčin, ale najpodstatnejšia bola zmena spoločenských pomerov v osemdesiatom deviatom. Pochopil som, že moja ďalšia existencia ako spisovateľa by si vyžiadala aj zmenu doterajšej autorskej koncepcie. Ak by som chcel ďalej prežiť, musel by som sa správať komerčnejšie, zmeniť žáner, poetiku, čo ja viem čo všetko... Do toho sa mi nechcelo. Najmä, ak sa mi po dvoch desaťročiach otvoril predtým značne zúžený priestor uplatniť sa naplno v pôvodnom právnickom povolaní. Začiatkom deväťdesiatych rokov som ešte napísal a publikoval viaceré poviedky (v Slovenských pohľadoch, v Romboide, v rozhlase, v dennej tlači), ale tie už knižne nevyšli. Práca a pomerne náročné postavenie v zamestnaní ma napokon úplne pohltili a nebolo už času, energie, ambícii vrátiť sa k písaniu prózy.

2. Otázky nekladiem prísne chronologicky: z prítomnosti a z obdobia, keď ste dráhu prozaika opustili, sa presuniem do doby vašich publikačných začiatkov. V dotazníku pre Slovník slovenských spisovateľov, ktorý ste vypĺňali v polovici 70. rokov, prvé literárne pokusy datujete rokom 1962 a ďalej uvádzate, že prvýkrát ste publikovali „r. 1963 básne v literárnej prílohe Horizonty v Topoľčanoch“. Začínali ste poéziou. Čo vás priviedlo k básňam? Kedy a prečo ste prešli k próze?

Moju poéziu netreba brať veľmi vážne. Bol som síce oddaným čitateľom poézie, ale vlastná tvorba bola začiatočnícka. Možno by sa našli dve-tri neskoršie básničky, ktoré by zniesli náročnejšie posúdenie. Prvé prózy som publikoval vlastne súčasne s básničkami, ale v próze som sa cítil vždy istejšie. Podporoval ma v tom aj vtedajší redaktor okresných novín Anton Krumpár, ktorý bol dušou literárnej prílohy Horizonty. Vtedy sa v Topoľčanoch najmä jeho zásluhou zišla skupina mladých ľudí (nielen literátov, ale i výtvarníkov), ktorí v tom čase pozoruhodne oživili kultúrny život v regióne (okrem iných tu začínal napr. i Stano Štepka).

September 1965. Ivan Habaj, prof. Krno, Anton Baláž, Milan Balog.

3. V spomenutom dotazníku ste rubriku „podnety z literatúry svetovej alebo domácej“ nevyplnili. Ako začínajúci autor ste nemali vzory?

Určite som mal obľúbených autorov, teda aj takých od ktorých som sa aj niečomu priučil. Spočiatku popri ruských (Tolstoj, Turgenev, Čechov, Bunin, Bulgakov), ale i amerických klasikoch  (Twain, London) to boli i naši realisti. Neskôr, keď som sa sám stával poviedkárom, obľúbil som si z amerických napr. Steinbecka, Saroyana, Faulknera, Maltza, Hemingwaya, Salingera, Caldwella atď. Zaujali ma mnohí ruskí autori ako Rasputin, Možajev, Belov, Šukšin, Kuznecov, Tendriakov, Nagibin, Solženicyn, mám rád viacerých rumunských prozaikov (Istrati, Stancu), aj spisovateľov národov bývalej Juhoslávie (predovšetkým Andriča), skrátka, je ich veľa a v priebehu môjho života ma určite mnohí ovplyvnili.

4. Už z próz, ktoré ste od r. 1967 pravidelne publikovali v mesačníku Mladá tvorba (neskôr sa poskladali do knižného debutu Dolniaci) bol zrejmý rodovo-biografický základ vášho písania. Pokúšali ste sa aj o tvorbu, ktorá by bola mimo týchto rámcov?

Myslím si, že viaceré prózy sú iného než rodovo-biografického základu. Napríklad tzv. bratislavské poviedky vydané v dvoch či troch zbierkach sú toho dôkazom (Sedem poviedok – 1984, Vône podbránia, vône bylín.

5. Ako ste sa stali autorom Mladej tvorby? Kto vaše práce prijímal, s kým ste komunikovali? Navštevovali ste redakciu? Stretávali ste sa s inými začínajúcimi autormi? Našli ste si medzi vtedajšími básnikmi a prozaikmi takých, ktorí sa vám svojou tvorbou prihovárali?

Po príchode na štúdium práva začal som intenzívnejšie písať prózu. V druhej polovici šesťdesiatych rokov publikoval som okrem Mladej tvorby i v Slovenských pohľadoch, v rozhlase, v novinách. Mladá tvorba bola však určujúca. Sem-tam som zavítal aj do redakcie. Najbližší mi bol Ján Buzássy, toho som spoznal už dávnejšie, býval napr. porotcom v rôznych literárnych súťažiach mladých autorov. Na týchto stretnutiach som sa spriatelil napr. i s Dušanom Mitanom (v tých časoch bol čerstvým maturantom a pil len džús), ale tu som stretol aj iných budúcich tvorcov. Na takejto či podobnej akcii som nadviazal aj priateľský vzťah s Vincom Šikulom, vtedy už úspešným spisovateľom, ktorý potom určite významne ovplyvnil i moju tvorbu. Od septembra v šesťdesiatom piatom som býval v internáte Švédske domky pri Karloveskej zátoke. Internát tvorili drevené baraky, v každom bolo dvadsať izieb a v každej z nich stáli štyri železné postele. Barak č. 10 celkom v kúte areálu patril právnikom. Býval som v izbe č. 19... Kúrili sme si (ak vôbec) kachľami na uhlie, tzv. klubovkami. Spoločná dreváreň bola v osobitnom baraku uprostred areálu. Iný drevený barak slúžil ako spoločná študovňa. Nedal sa vykúriť, po nociach tam študenti sedávali vo svetroch, zababušení do diek. Svoj barak tu mali i študenti z Filozofickej fakulty. S viacerými som sa poznal dávnejšie. Istý čas tu býval i Dušan Mitana či Tono Baláž, ale aj básnici z tzv. Univerzitnej skupiny (mal som rád básne Sláva Hagaru), ale aj mnohí ďalší budúci autori.

6. „Spávali v doštenej búde, pár krokov od ohrady. V búde mali starú piecku, dve prične, lavicu a stôl z neohobľovaných dosák, deky, vedro, zo dva hrnce, sekeru a rôzne drobnosti. Na klinci visel čierny gumový plášť do dažďa. Strechu obili dvoma vrstvami térového papiera, aby im do búdy nezatekalo.“ Citujem jednu z prvých próz, ktoré ste publikovali v Mladej tvorbe. Váš prozaický svet bol triezvy, vecný, presný, no sugestívne evokoval priestor, kam bolo rozprávanie zasadené. Sú to obrazy, ktoré vám zostali v pamäti? Bola východiskom vašej tvorby detská skúsenosť? „Detstvo na južnom Slovensku“ uvádzate v dotazníku ako jeden zo základných inšpiračných zdrojov. Kde ste ho prežili, kto bol v tomto období pre vás dôležitý, akú malo podobu?

Áno, tie obrazy sú vo mne dodnes živé a určite, najmä v začiatkoch, patrili k hlavným inšpiračným zdrojom. Čo sa vlastne ani nevie, ja som v podstate celý život prežil v mestách, nikdy som nebol ozajstným dedinským dieťaťom. S rodičmi som býval v Komárne, v rodinnom dome, v okrajovej časti mesta, vedľa prístavu, pri Bratislavskej bráne. Ale v neďalekých osadách kolonistov žili a hospodárili príbuzní z matkinej strany a naše styky s nimi boli intenzívne, zahŕňali aj pomoc, najmä pri sezónnych poľnohospodárskych prácach. Ja som všetky voľnejšie chvíle, najmä sviatky či prázdniny, trávil v osadách. Jedna z nich zvaná Rakoťáš, po novom Rakytie, bola a dodnes je súčasťou obce Lipové, pôvodne do roku 1948 mala úradný názov Hodžovo. Tu žili starí rodičia i ďalší príbuzní. Druhou osadou bolo Okánikovo, patriace do Veľkých Kosíh, dediny na brehu Dunaja. Tu zasa žila staršia sestra mojej matky s mužom. Boli bezdetní, takže moja prítomnosť im nikdy nebola na obtiaž. Táto osada bola bližšie ku Komárnu, už ako osem-deväťročné dieťa som sem sám chodieval na bicykli. Starí rodičia z Rakoťášu a Vetrovci z Okánikova boli pre mňa v tomto období veľmi dôležití, ale tiež mnohí ďalší ľudia žijúci v týchto lokalitách.

7. Knižne ste debutovali v roku 1972 komponovaným súborom krátkych próz Dolniaci. Vyšiel v edícii vydavateľstva Smena Mladá tvorba. Rovnomenný časopis, s ktorým sú spojené vaše publikačné začiatky, už neexistoval, v porovnaní so 60. rokmi sa veľa sa zmenilo v literárnom i spoločenskom živote. Dotkli sa vás tieto zmeny, osobne či tvorivo?

Po debute v roku 1972 postupne mi vychádzali ďalšie knižky a nemôžem povedať, že som v minulosti s ich písaním a vydávaním zažil nejaké extrémne tlaky, resp. obmedzenia. Po vydaní druhej knižky V tieni moruše (1973) ma prijali do Zväzu spisovateľov a v podstate som ako spisovateľ žil skôr v závetrí. Nebol som v strane, ba ani v odboroch, nemal som žiadne literárne funkcie a ani som po nich netúžil, na zväzových aktivitách som sa takmer nezúčastňoval, ani jediný deň som sa nerekreoval (ani netvoril) v Budmericiach. Takže tak. V tomto smere som mal asi šťastie, môj spôsob tvorby a pohľad na život zrejme mocných nedráždil, nechali ma ako autora v podstate na pokoji. Horšie to však bolo v mimoliterárnej oblasti, v možnostiach uplatnenia sa v právnických profesiách. Za akési previnenia z obdobia Pražskej jari, či skôr za politickú naivitu, bolo mi v podstate znemožnené uplatniť sa v širokej škále právnických povolaní. Justícia, advokácia, štátna správa, centrálne úrady, ozbrojené zložky, tam všade mi bola cesta zarúbaná, hoci o právnikov, najmä mladých, bola núdza. A zamestnávatelia ich priam ťahali za rukávy. Nečudo, v celom Československu boli len dve právnické fakulty, v Prahe a v Bratislave. V ročníku nás končilo vari päťdesiat, z toho asi desiati boli Moravania. Dalo sa mi zamestnať (aj to často len po známostiach) v drobných podnikoch, vo výrobných družstvách, v bytovom družstevníctve a pod. Po čase ma riaditeľ Matej Andráš prijal do vydavateľstva Slovenský spisovateľ za podnikového právnika. Tam bol skvelý kolektív ľudí, na ktorých rád spomínam. Musím však povedať, že v zlomových situáciách mi pomáhali i predstavitelia Zväzu spisovateľov, za čo im dodatočne ďakujem. Ku koncu sedemdesiatych rokov som dostal štipendium na napísanie Kolonistov 1. Rozviazal som pracovný pomer s vydavateľstvom a šiel som na tzv. voľnú nohu, kde som napokon zostal až do leta v deväťdesiatom. V tom čase bol už riaditeľom Vojtech Mihálik, nerobil mi pri odchode prekážky, možno mu to prišlo aj vhod, lebo som uvoľnil miesto pre jeho budúcu manželku (predtým ženu Janka Švantnera).

Na dunajských ramenách, rok 1975. 

8. V edícii Mladá tvorba redigovanej Petrom Zajacom stihli vyjsť na začiatku 70. rokov viaceré debuty autorov spätých tvorivým vývinom i publikačne s predchádzajúcim desaťročím – okrem vášho napr. prvotiny Dušana Dušeka, Dušana Mitanu, Milana Zelinku... Zmeny na prelome desaťročí sa v redakčnej praxi o. i. prejavovali zásahmi do textov. Príkladom môže byť aj vaša krátka próza Pastieri. Pri porovnaní knižnej verzie v debute so staršou časopiseckou sa ukáže, že z textu vypadli pasáže explicitne zmieňujúce tabuizovaných politikov (Masaryk, Beneš, Tiso), ako aj legionársku minulosť niektorých postáv (zmienka, že dedo jednej z postáv robil Štefánikovi „stráž“). Bolo to vaše prvé stretnutie s cenzúrou, s ideologicky motivovanými zásahmi? Stalo sa vám niečo také aj potom? 

Tie zásahy do Dolniakov boli tuším prvé, s ktorými som sa vo svojej tvorbe stretol. Boli to však drobné, nepodstatné ústupky v situácii, keď sa diali inakšie tvrdosti. Ja som si ich vlastne ani poriadne neuvedomil, keby ste mi to nepripomenuli, už by som na to bol celkom zabudol. Zároveň môžem zodpovedne dodať, že v ďalších knižkách s ideologickými zásahmi som sa vlastne nestretol. Isté náznaky sa objavili pri prvej knihe Kolonistov, ale redakcia to ustála a román vyšiel v podstate bez zásahov tohto druhu. Pokiaľ viem, isté nepriaznivé odozvy prišli neskôr, po vydaní knižky (vraj z maďarskej strany, zo straníckej pôdy v Prahe), Slovensko však bolo solidárne, šum umlčalo najmä udelenie ceny Zväzu slov. spisovateľov za rok 1980.

9. Narodili ste sa r. 1943 v Urminciach, v obci neďaleko Topoľčian. Nie je to ten juh, ktorý tvoril plán prostredia v debute. Vašimi predkami boli kolonisti, špecifické spoločenstvo, ktoré vzniklo po prvej svetovej vojne osídlením slovenského juhu v dôsledku pozemkovej reformy. Jeho príslušníci museli svoje usadlosti opustiť po zabratí území Maďarskom r. 1938 a opäť sa tam vrátili po skončení druhej svetovej vojny. Vaše knihy sú pamäťou tohto spoločenstva, no vy ste zo spomenutých udalostí mohli zažiť – ako celkom malý chlapec – iba posledné sťahovanie na juh r. 1945. Z akých zdrojov ste vychádzali pri epickom stvárnení udalostí, ktoré ste nezažili? Bola to rodová pamäť? Kto z vašej rodiny bol jej hlavným nositeľom? Využili ste pri písaní Kolonistov aj historické zdroje?

Spríbuznenosť s týmto krajom je už zrejmé daná tým, že som tam prežil detstvo. Mnohým sa táto rovina zdá byť fádnou, ale ja ju od detstva vnímam ako dramatický priestor. Významne ho dotvára rodinné prostredie, teda aj rodová pamäť, ale nielen tá čerpajúca z užšej pamäti prarodičov, rodičov, ďalších najbližších, ale aj pamäť širšia, pamäť spoločenstva. Starý otec bol z generácie legionárov v Rusku, ktorí tam prešli kalváriou a až po rokoch sa cez celý svet dookola vrátili domov a potom poniektorí z nich zakladali kolónie na juhu. Moja matka bola tiež z tejto kolonistickej vetvy. Je preto pochopiteľné, že odmalička som počúval o histórii kolonistov. Osady neboli veľké, v Hodžove – Lipovom, jednej z najväčších kolónií, žilo spolu 78 rodín, v Okánikove okolo 30 rodín, v Štúrovej ešte menej, vo Violíne rozptýlene na samotách asi 50 rodín a tak podobne. Na slovenské pomery išlo teda o malé zoskupenia, ale ľudia si v nich zachovávali aj určitý spoločenský život, osvetu, kultúru, zvyklosti z pôvodného domova na severe. Napríklad v Hodžove mali vlastnú dychovú hudbu, ktorá vystupovala i po okolí, robievali sa tam i pre ostatné kolónie akési obvodné dožinky, zábavy, hrávali divadelné hry. Toto všetko som sa dozvedel buď od pamätníkov, alebo z rôznych písomných materiálov, ale pri písaní som využíval aj mnohé historické zdroje, mal som v tom určitú prax i zručnosť, a vďaka právnickému štúdiu i schopnosť dopátrať sa k rôznym dokumentom, k dobovej legislatíve, takže áno, pri písaní Kolonistov využil som to i ono.

10. Trilógia Kolonisti (1980, 1981, 1986) bola prechodom od krátkych próz – v debute sa uplatňuje najmä žáner črty – k románovej trilógii, teda od náznaku, od nedopovedaného k celistvému a cez desaťročia rozvíjanému príbehu – od evokačnej skratky aj k určitej doslovnosti, k nutnosti zavŕšiť rozprávanie. Bolo náročné preorientovať sa na veľkú epiku bohatú na postavy, prepojiť rodovú históriu s dejinami? Motivovali vaše rozhodnutie napísať trilógiu aj vonkajšie okolnosti, nároky dobovej kritiky, skutočnosť, že tomuto typu spomienkovej historizujúcej epiky sa začali venovať niektorí z vašich spisovateľských kolegov – Šikula, Ballek, Jaroš?

Z krátkej prózy na románový priestor som neprešiel zo dňa na deň. Už od prvých próz, spočiatku možno len podvedome, klíčil vo mne zámer v príhodnom čase napísať čosi širšie, čo by komplexnejšie vyjadrilo túto problematiku a ozrejmilo i širšie súvislosti vzniku osád na juhu. Kolónie boli produktom času po rozpade Rakúsko–Uhorska. Nový režim v Československej republike dal vtedy príležitosť aj drobným ľuďom, aby dokázali, čo vedia. Verejný a štátny záujem preplietol sa vtedy šťastne so záujmom rodinným, individuálnym a výsledkom bol rozmach jednotlivca i štátu. Materiál i odvahu napísať väčší román som nadobúdal postupne a keď ku koncu sedemdesiatych rokov dozreli i vonkajšie okolnosti odhodlal som sa pridať k tzv. románovej vlne, ktorú kritika napokon prijala celkom vľúdne. Kolegov spisovateľov, ktorých spolu so mnou kritika (tuším to bol Vincent Šabík ako prvý) nazvala fundamentalistami, som samozrejme dávno poznal, ale svoje zámery písať román som nikdy s nimi nekonzultoval, ani som sa s nimi až do vydania knižky o nej nezhováral. „Fundamentalisti“ preto určite neboli nejakou programovo vytvorenou literárnou skupinou.

11. Medzi prvými dvomi dielmi trilógie (1980, 1981) a jej záverečnou knihou (1986) je nápadná časová medzera, zavŕšili ste ju až päť rokov po vydaní predchádzajúcich častí. V roku 1982 na záver diskusie nad prvými dvoma knihami Kolonistov ste sa v súvislosti s očakávanou treťou časťou vyjadrili skepticky: „Poviem pravdu, nemám veľkú chuť písať tretí diel románu. (...) Čo ďalej písať – tretí diel Kolonistov, ktorý by som musel podriadiť istým predtým stanoveným formálnym pravidlám, alebo román, ktorý bude pokračovaním, ale s iným názvom? Žiada sa mi však čosi dopovedať.“ Napokon ste sa rozhodli napísať tretí diel. Bola práca na ňom náročnejšia či problematickejšia v porovnaní s prvými dvomi knihami? Zohrala tu svoju úlohu aj skutočnosť, že v poslednej časti ste sa dostali do obdobia, ktoré ste poznali z vlastnej skúsenosti, že ako médium či východisko rozprávania vám poslúžila vlastná pamäť a nie už sprostredkovaná pamäť rodu?

Skutočnosť, že posledná časť trilógie sa viaže k obdobiu, ktoré som už zažíval ako dospelý človek, svoju úlohu určite zohrala, aj keď stopy rodovej pamäti ani z tejto knižky nemohli celkom vymiznúť. V čase veľkej dunajskej povodne v šesťdesiatom piatom moji rodičia už nežili na Žitnom ostrove. Ja sám som však tieto týždne prežil v dome tetky Vetrovej v Okánikove, na skok od pretrhnutej dunajskej hrádze v Čičove. Všetko to, čo nasledovalo, mám dodnes v živej pamäti a mnohé z toho sa premietlo pretransformované do jazyka prózy v samotnom románe. V tomto období som už zreteľne vnímal i zmeny, ktoré sa diali so spoločenstvom kolonistov, ale i širšie so slovenským etnikom na tomto území. Ako som spomenul vyššie, život v osadách bol pomerne čulý. Ešte aj krátko po druhej svetovej vojne sa tam žilo podobne. Zmeny začali v súvislosti s kolektivizáciou poľnohospodárstva, keď sa súkromné vlastníctvo začalo rúcať a mladšie generácie a z nich často práve tí najživotaschopnejší postupne poodchádzali. Od tohto momentu sa biedy iba zväčšovali a treba pripomenúť, že ani nie tak v sociálno-ekonomickej oblasti, ako skôr v národnostnej. Aj povodeň urobila svoje, mnohí odišli a už sa nevrátili. Potom i zlučovanie družstiev do veľkých celkov bol veľmi nešťastný moment. Jednotlivé kolónie mali dovtedy samostatné JRD – do 800 až 1000 hektárov veľké. Zlučovaním boli takto malé družstvá pričlenené k veľkým maďarským dedinám aj po pracovnej stránke. Tým sa definitívne rozbila súdržnosť kolonistov, stali sa závislými, museli sa iným ľuďom prispôsobovať myslením, jazykovo. Keď sa o niečom hlasovalo, boli vždy prehlasovaní, väčší kolektív nezriedka rozhodol v ich neprospech. Uzavretosť pôvodných osád vyplývajúca zo sebestačnosti, za ktorou stála hradba pozemkového vlastníctva, spočiatku súkromného, potom družstevného, ale ešte vždy v rámci pôvodných malých spoločenstiev, bola postupne rozvrátená. Vidiecky slovenský živel sa premiešal s väčšinovým živlom, stal sa i hospodársky závislým od väčších celkov, postupne sa v nich začal rozpúšťať ako cukor v káve. Aj tieto momenty sa teda zobrazili v Kolonistoch 3.

Autor, rok 1964.

12. Tretia časť je aj rozprávaním o rozpade spoločenstva pod tlakom civilizačných zmien a sčasti aj zvnútra. Dostáva sa do súvislostí s druhou dominantnou témou vášho diela, ktorou je osamelosť (objavuje sa už v tituloch niektorých kníh – Bezradnosť náhlej osamelosti – 1988, ale aj Poľné samoty – 1979). Čím vás postavy osamelých, na okraj diania vytisnutých ľudí priťahovali, prečo ste im venovali takú širokú pozornosť?

Mohlo by sa zdať, že z mnohých južných próz sála najmä miazga pokoja a miernosti, ale to môže byť dané i osobnosťou autorského naturelu. Nikdy však nešlo iba o priestorový kolorit juhu. Rovina, prašné cesty, agátové háje, samoty v poli, majere, kukuričné lány, vence červenej papriky na priedomiach, horúčava, čo zadúša... To všetko človeka formuje, príroda určuje nielen rytmus práce, ale zasahuje aj charakter človeka, mení ho na svoj obraz. A tak sa môže stať, že prózy sú v zhode nielen s geografiou kraja, ale i so zvrásnením mysle autora. Tam v tom kraji sa mi najskôr darí očistiť sa od hriechov svojej človečej samoľúbosti a uvedomiť si intenzívnejšie zákonitosti života, aj tie stojace najvyššie, aj to, že ľudský život je krátky, že v tom sme na tom všetci takmer rovnako. Viem, že nevravím nič nové, každý mysliaci tvor to i tak aspoň tuší a cíti v duši tragiku svojho osudu. Možno i tu možno aspoň čiastočne hľadať odpoveď na vašu otázku.

13. Vo vašich prózach dostali veľký priestor deti, ale ste aj autorom detskej knihy Veľké stepné vtáky (1977). Titulnú prózu som ako chlapec čítal v Slniečku a toto rozprávanie o túžbe, ktorá má svoju cenu, aj keď sa nenaplní (vtedy, samozrejme, by som si svoje dojmy z prečítaného takto neformuloval), na mňa veľmi zapôsobilo. Nové, „dospelé“ čítanie mi tento pocit evokovalo znovu, pričom sa mi už nezdalo, že by toto rozprávanie patrilo výlučne detskému čitateľovi. Hlavnými postavami sú chlapec a starec, rozumejú si navzájom, pričom dospelý „vážny“ svet im je cudzí; rovnaký rozvrh postáv a vzťahov pozná čitateľ už z Dolniakov. Čím vás už ako mladého prozaika tak priťahoval svet starých ľudí na jednej a detí na druhej strane? Minulosť a budúcnosť? Pristupovali ste inak k tvorbe pre dospelých a inak k prózam určeným mladším čitateľom? Mimochodom, vám sa podarilo tých „veľkých stepných vtákov“, dropov, niekedy zazrieť?

Áno, aj tie detské prózy boli čiastočne určené aj dospelým, aj keď to možno nebol prvotný zámer autora. Svet starých ľudí ma priťahoval ako dieťa možno práve tým, že práve tí najstarší mali čas a trpezlivosť venovať sa zvedavému chlapcovi z mesta, ktorý bol ochotný počúvať ich často sa opakujúce spomienky, zážitky, možno i rozprávky, ktoré synom a dcéram tých starcov už nezneli zaujímavo, veď ich často opakovali do omrzenia. Stredná generácia nemala čas posedávať s chlapčiskom pod orechom, mala plné ruky dôležitej práce a k detskej zvedavosti sa stihli približovať len úchytkom... Spomínam si aj na prvé stretnutie s veľkými stepnými vtákmi (ešte raz-dvakrát sa to pošťastilo i neskôr na inom mieste). Bolo to v horúcom lete, asi v päťdesiatom roku. Na voze ťahanom párom hnedých koní viezli sme sa poľnou cestou na vzdialenejšie pole, parcelu za kanálom. Dva-tri kilometre za osadou starý otec zrazu len pootočil hlavu, bičiskom ukázal bokom od cesty a ticho povedal: „Aha, túzy“. A tam, v nízkom krovinatom poraste som uvidel, ako naťahujú dlhé krky a ostražito nás sledujú, až kým sa dostatočne nevzdialime. Slováci z osád nemali svoj názov pre týchto veľkých vtákov, požičali si ten z maďarčiny... Tak som ja teda uvidel svojho túza.

14. Na záver si dovolím ešte raz odcitovať vaše vyjadrenie spred takmer štyroch desaťročí: „Žiada sa mi však čosi dopovedať.“ Vztiahnem ho teraz na celok vášho prozaického diela. Je už uzavreté, alebo by ste ešte niečo dopovedať chceli?

Veru, už desaťročia je uzavreté, nie je vhodné, ani múdre dodávať k už povedanému dodatky, ktoré by prvotné výpovede mohli aj oslabiť. A najmä v životnej situácii, v ktorej sa autor ocitol, bolo by napokon nemiestne a trúfalé tvrdiť niečo iné.

(Titulná fotografia: autor v čase písania Kolonistov 1, rok 1979.)

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literaúry SAV.)