Významovo nasýtený názov debutu Daniely Kováčikovej (1983) Svet:lom je nositeľom viacerých indícií. Odčítateľné lexémy svet – lom – svetlo, vrátane ich významového napätia, spôsobovo-pohybová modalita i grafická medzera asociujú nosné motívy zbierky rovnako ako trajektóriu jej vnútorného pohybu. „Príbeh textu“ je rozčlenený do štyroch oddielov: Tréning svet:lom, Láska svet:lom, Priestor a čas svet:lom, Plynutie svet:lom. Hoci je medzi nimi vnútorná priepustnosť, racionálne komponovanie udáva zároveň každej časti rozpoznateľnú energiu a zvýrazňuje postupujúcu kauzálnosť. Prvá báseň Beh. Vlny. Tretia dimenzia plní funkciu propozície – naznačuje i zhŕňa lyrické dianie zbierky, pohyb z miesta A do miesta B prebiehajúci najmä na úrovni vedomia: „Otáčam sa dovnútra, / vonku je veľa rozptýlenia.“ – „Si tým, čo dokážeš / pustiť, / chytiť / a navždy pustiť.“ (s. 9).
Kováčiková nastoľuje situáciu novoromantickej či modernistickej introvertnej a osamelej subjektky, ktorá sa ocitá v napätom stave voči svetu i sebe samej („Byť nažive / je šok“, s. 45), hoci jej riešenia i jazyk sú súčasné: „Ráno po zobudení budeš zahrnutý v situáciách: / Vnútorná navigácia opäť v konflikte s agendou. // Tma. / Voda.“ (s. 10); „Pravorukí od teba chcú: / Excel tabuľky. / Vieš, že štatistiky sú nezmysel.“; „Plášť. Len zmiznúť a objaviť sa.“ (s. 15). Pocit deficitu sa uvoľňuje v snových predstavách („fantázia je to isté ako fakt.“, s. 16), túžbach, únikových riešeniach („Oslobodená od času / píšem na múr sveta // Všetko prichádza čisto a konkrétne / Je to zvláštna chvíľa“, s. 11), ale aj vnútorných výzvach: „Treba len objasniť súčasné alibi / a uskutočniť zatiaľ / neznámy / bezpodmienečný / čin“ (s. 11). Inšpiráciou pre ich uskutočnenie sa stáva beh ako návyková fyzická aktivita („Bežíš. / Tento ne/závislý zvyk sa každé ráno spustí / automaticky. // Si dôsledná.“, s. 13), ale aj ako impulz pre ďalšie pohyby uskutočňované na úrovni vedomia: „Nikto ti nepovedal, že cesta nie je tréning, / nepovedali ti, že bežíš naostro / beh na dlhú trať. // Sen: / Stojíš na ulici, ktorá smeruje / k ďalšej. / Od inšpirácie, od intuície / ťa delí / odvaha.“ (s. 17). Dôležitou sa stáva „rituálnosť“ týchto pohybov, prípadne schopnosť premeniť schému a námahu na rutinnú potrebu a danosť: „Beh na dlhú trať sa mení na chôdzu –“ (s. 46).
Prielom „k svetlu“ (od rozptýlenia k sústredeniu) sa výraznejšie tematizuje v tretej časti. Druhý oddiel sa koncentruje na ľúbostné motívy, ktoré ako pohyb z osamelosti k inej bytosti majú v naznačenom koncepte zbierky tiež svoje opodstatnenie: „Svetlo ako lúč, / ako vlna, / alebo ako žmurknutie.“ (s. 30); „Svoje stratené ruky nájdeš / v dlaniach držiacich tvoje dlane“ (s. 31). Ich rozvíjanie pociťujem ako vydarenú, z hľadiska uplatnených výrazových kategórií zážitkovejšiu a svojím spôsobom vtipnú, sebarelativizujúcu i malú sociologickú sondu (napr. b. Leonardo Depp) v trajektórii „putovania“ Kováčikovej subjektky. Návrat k „tréningu“ (prielom k svetlu) v oddiele Priestor & čas svet:lom osciluje okolo aktivít rozšíreného vedomia, introspektívnej meditácie, riadeného dýchania. Subjektka si uvedomuje ich oslobodzujúce účinky (selektívnosť pamäti, vedomie trvalej prítomnosti, „ľahkosť“ bytia). Výsledkom telesno-psychologických (napätie redukujúcich) aktivít je tiež nadobudnutie nového pohľadu na svet, ktorý sa premieňa na miesto možností a tvorivosti: „rozhodujúce okamihy / (v spomienkach) sú / predlžované, / životný pocit orientovaný / na vietor, na zrýchlený vzduch, / všetko re-konštruuje, // zostáva – // hra, / láska, / ľahkosť: // Ich dĺžku merajú // veterné hodiny / planetárneho času / ukotveného (konečne) / pevne na Zemi, // ukotveného v Bratislave.“ (s. 35 – 36).
Od druhej časti oddielu až po záver zbierky prevažujú básne hymnického charakteru pripomínajúce whitmanovský song of myself. Na začiatku poslednej časti autorka nadhadzuje nový motív: „Musím sa angažovať / (asi). / No najprv sa oblečiem / do tela.“ (s. 53) – ktorý je možné vzhľadom na nadprodukciu témy spoločenského exponovania sa v súčasnej poézii čítať ako vtipný až jemne ironický. Nové možnosti, ako angažovanosť alternovať, však autorka neponúka, ani motív nerozvíja ďalej. Pomerne veľká, zvyšná časť knihy zostáva statická. Názov posledného oddielu Plynutie svet:lom nezúročuje potenciu pohybu, ale meditačného stavu flow: „Prílivy. Odlivy. / Príťažlivosť. Princípy. / Čas meraný v dňoch. / Stále vytrvalo.“ (s. 54). Oddiel jemne rozhýbava azda len výraznejšia koncentrácia na motívy písania, ktoré boli roztrúsené aj v predchádzajúcich častiach: „Si zberateľ / Si zapisovateľ / V labyrinte hlučných, premenlivých svetov, / divých zvykov, / kriku, ktorý mizne po čiare“ (s. 57). Ukážka zároveň naznačuje, že lyrická postava nadobúda voči svetu vnútornú prevahu, no opätovne sa od neho vzďaľuje, čím sa putovanie novoromantickej subjektky k sebe samej ako k najvyššej inštancii završuje.
Kováčikovej hľadanie hĺbky, pevného bodu, z ktorého sa dá svet uchopiť menej zraňujúco, s odstupom, možno čítať aj ako malú sociologickú sondu do jednej z podôb post-náboženskej spirituality v súčasnom umení. Synekdochicky zachytáva jej rámce fragment z básne Svet:lom, podľa ktorej zbierka dostala názov: „v mlčaní voči sebe si postrehol, / že už v prítomnosti nadobúdaš potenciál: // zhoda a riešenie prichádzajú / bez prísneho Boha – // intímne procesy sú náhle: / instantné, / zameniteľné // a tlak ticha je rovnako silný ako tlak slov.“ (s. 49). Mentálne putovanie je tu zavŕšené cestou k sebe, k zjednoteniu s vnútorným ja, nie však výraznejšou schopnosťou svet sceliť, objaviť jeho bohatšie súvislosti (presvedčivejšie sa to podarilo napríklad v debute Svätým mečom z r. 2017 L. Lipcseiovi).
Štýlovo sa autorka pohybuje v línii stále aktuálnej, v ženskom písaní dnes prevažujúcej anestetickej, mestskej poetiky. Dominuje jazyk emocionálnej zdržanlivosti, vecnej dikcie, subjektový odstup. Téma je modelovaná rozptyľovaním a vrstvením kontrastných motívov (vonku – dnu, svet – telo, prázdnota – naplnenie, minulosť – prítomnosť, statické – dynamické), spomaľovaním a odsúvaním riešení. Vďaka jej rolážovitému rozvíjaniu sa darí pomerne lineárnu a predvídateľnú trajektóriu vnútorného putovania nuansovať a pocitovo spresňovať.
V línii osvojenej poetiky pracuje Kováčiková s dosť výraznou intertextualitou. Prvý a druhý oddiel odkazuje motivikou i dikciou na zbierky K. Kucbelovej Duály, Šport, Malé veľké mesto: „Si vnímaný, iba ak si videný očami iného: Neobyčajné stretáva Neobyčajné: // Krátky a dlhý dialóg – / 1 + 1 nemusí byť nevyhnutne vždy 3.“ (s. 21; tiež motívmi mapy, dýchania, pohybu). V pozadí rezonuje aj osamelobežecký koncept behu ako autentického, morálne sebazdokonaľujúceho gesta. Pokus o pohyb vo viacerých jazykových kódoch (do vecného vstupuje expresívna dikcia, biblická motivika, romantizujúci pátos) pripomína postupy písania M. Ferenčuhovej. Prechody medzi jazykovými kódmi sú však pomerne frapantné, kakofonické. Jedným zo spôsobov povrchnej intertextuality je i apropriácia a variovanie názvov kníh (W. Shakespeare: Veľa kriku pre nič, M. Proust: Hľadanie strateného času, M. F. Powersová: Stopy v piesku, Š. Smolen: Buď, kde si, E. L. James: Päťdesiat odtieňov sivej), no bez využitia ich ďalších, významovo implicitných rozmerov. V protipohybe k vedomej nekoherencii sa autorka snaží vystužovať texty návratnými motívmi a refrénmi, ktorými zvyčajne rámcuje texty (b. Možno zajtra, Romantizmus v meste, Dialóg), málokedy však tieto postupy podstatnejšie tvarujú význam básní. Nápady predostreté čitateľovi v prvých dvoch častiach sa postupne vyčerpávajú, smerom k záverečným oddielom nadobúda recipient pocit opakovania, odďaľovania záveru. Autorka v poslednom oddiele neproduktívne skĺzava ku gnómickosti, polarizovaniu predtým pulzujúcich dualít, miestami k inštruktážnemu moralizovaniu či enigmatickosti: „Prichádzam na miesto pravdy“ (s. 61); „Povedal som ti príliš mnoho. / Nepovedal som ti dosť.“ (s. 60); „Pamätaj: / je to len rieka, sú to len prúdy / a len nekonečná trpezlivosť / prináša okamžité výsledky.“ (s. 64). Napriek viacerým kritickým stanoviskám sa domnievam, že autorka je silná v schopnosti prestupovania a rozostrovania motívov (v „nejasn[om] pulzovan[í] prechodnosti“, s. 48), z ktorých skladá, rozvíja a dynamizuje tému. Pravdepodobne tu bude aj cesta jej ďalšieho poetického sebaprecizovania.
(Jana Juhásová pôsobí na KU v Ružomberku.)
- prečítané 2261x
