V rýchlom slede niekoľkých týždňov si pripomíname nedožité osemdesiatiny troch výrazných slovenských spisovateľov: Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava), Pavla Hrúza (14. 6. 1941 Banská Bystrica – 15. 8. 2008 Banská Bystrica) a Pavla Vilikovského (27. 6. 1941 Liptovský Mikuláš-Palúdzka – 10. 2. 2020 Bratislava). Každý z nich sa venoval próze a knižne debutoval približne v rovnakom období. Priebehom a kulmináciou tvorivej dráhy sa dosť odlišujú, čo platí aj pre ich postavenie v spoločenských štruktúrach v prednovembrovom i ponovembrovom období. Ale sú tu aj iní spisovatelia narodení v roku 1941, napríklad Vlado Bednár či Július Satinský, žijúci i nebohí, ktorí sa už tak nepripomínajú. A v prípade, že sa rozhodneme prekročiť čo i len hranicu kalendárneho roka, objavujú sa ďalšie mená a ďalšie, často dosť odlišné tvorivé osudy: Peter Jaroš, Štefan Strážay, Stanislav Rakús, Milan Zelinka...
Skutočnosť, že výrazné tvorivé zjavy sa objavujú na tomto svete i v literatúre spoločne – hoci nemusí ísť vždy o tak nápadnú blízkosť, ako v prípade troch spomenutých prozaikov – otvára širšiu tému generačnosti a otázky s ňou spojené. Môžeme sa pýtať, kde končí vymedzenie jednej generácie a začína sa ďalšia, do akej miery vymedzenie generačného intervalu a jeho pružnosť súvisia s dobovými podmienkami. Iste záleží aj na perspektíve. S odstupom desaťročí je necelých päť rokov medzi P. Vilikovským a Dušanom Dušekom zanedbateľným časom, no pri podrobnejšom pohľade na ich začiatky sa každý ocitne v inej generačnej konfigurácii. Môžeme si ďalej všimnúť istú „sezónnosť“, akoby niektoré roky patrili básnikom a iné prozaikom. A pri tejto príležitosti sa pýtať, prečo sa v slovenskej literatúre u prozaikov generačná príslušnosť nemanifestovala aj skupinovo ako u básnikov (katolícka moderna, nadrealisti, konkretisti, Osamelí bežci, Barbarská generácia...). Intenzita generačného pocitu asi nebude konštantná, nie každý má potrebu takto sa vyhraňovať. V tejto súvislosti nás zaujímalo, či generačnosť zohrala nejakú úlohu v ponovembrovej literatúre, napríklad v súvislosti s novovznikajúcimi vydavateľstvami a ich edičným programom, a akú zohráva dnes.
Napriek príležitostnému rázu nekoncipujeme tento cyklus príspevkov na tému generáciu ako regulárnu anketu, nekladieme explicitné otázky. Veríme, že pre tých, ktorí sa zúčastnia, vyplynú z predchádzajúceho textu, a možno aj také, aké by sme sami nevedeli sformulovať. Obdržali sme príspevky, ktoré sa venovali spisovateľom ročníka 1941 v súvislosti s ich tohtoročným jubileom (aj tým, ktorí neboli explicitne spomenutí), či už ako jednotlivcom alebo z generačnej perspektívy, ale aj reflexiu vlastnej skúsenosti so zasadením do určitej doby a všeobecnejšie úvahy venované generačnosti v literatúre.
Rudolf Jurolek
/1956; básnik, prozaik, vydavateľ/
Je pravda, že v rámci jednej generácie môžu vznikať (a aj vznikajú) rozličné literárne skupiny a skupinky, či už manifestačne, alebo nemanifestačne, no zdá sa mi, že často je to skôr dôsledok kamarátstva, ľudskej/povahovej príbuznosti alebo časovo-priestorovej blízkosti ako spoločných estetických či ideových hodnôt.
Ak mám hovoriť o vlastnej skúsenosti, keď píšem, necítim sa byť príslušníkom nijakej literárnej generácie. Pri písaní je autor sám. A nemyslím si, že by sa nejako generačne mohli pri písaní cítiť napríklad Vilikovský, Ballek, Rakús alebo taký Strážay, aj keď sú to rovesníci.
Samozrejme, každého autora s jeho vrstovníkmi niečo spája, ale sú to väčšinou úplne triviálne spojovacie znaky ľudí, ktorých dátum narodenia je približne rovnaký. Každý má svoj vlastný životný aj literárny príbeh. Ak ich aj spája nejaký spoločný generačný pocit, nemusia ho manifestovať spoločným literárnym programom. (Napríklad v mojej generácii nevznikla nijaká literárna skupina, alebo aspoň o tom neviem.) Isteže, každá generácia podlieha určitým trendom, módnym vlnám a fenoménom, ktoré autorov, jednoducho, strhnú so sebou (a netvrdím, že napríklad mňa sa to netýka). Najsilnejšie individuality z generácie sú však schopné týmto silám celkom úspešne odolávať. Ich príťažlivosť potom pritiahne až pripúta tie menej silné k sebe (čo však nie je ich cieľom, ale vlastnosťou), a tak vznikajú nové trendy a fenomény, nové generačné vrstvy.
(A ešte, ak dovolíte, osobná poznámka. Mňa najčastejšie zaraďujú medzi spirituálnych lyrikov, no prijímam to s určitými rozpakmi. To, že vo svojich textoch spomínam Boha, predsa hneď neznamená, že som spirituálny. Veď používam aj úplne nespirituálne slová ako napríklad exkrement, koitus, moč a podobne. Jana Juhásová síce termín spirituálna lyrika pre mňa objasňuje celkom prijateľne, keď ho spája viac so subtílnosťou ako s Bohom, ale aj tak. Menší problém by som mal, keby ma označovali, napríklad, za prírodného lyrika.)
Fedor Matejov
/1954; literárny vedec/
Niekoľko asociácií
Rozsiahla báseň I. Bachmannovej Veľká krajina pri Viedni z jej zbierky Odročený čas z r. 1953 (slovenský preklad J. Štrassera a P. Zajaca vo výbere z tvorby I. Bachmannovej Odročený čas z r. 1986, resp. najnovšie aj český preklad M. Jacobsenovej vo zväzku Bachmannovej poézie Čára života z r. 2016) roky mi navodzovala asociácie – s vedomím všetkých odlišností, „odlišností podôb“ (V. Šklovskij) – s časovo a priestorovo nie tak vzdialenou „rovinou“ či „zemou pod nohami“ mladej slovenskej poézie konca 50. a začiatku 60. rokov (M. Válek). Isteže, „rovina“ rakúskej poetky je geograficky otvorená („step“, „Ázia“), archeologicky či historiozoficky zvrstvená („limes“, „rímsky kameň“), hlavne však predznamenaná-nesená eschatológiou individuálnou a dejinnou („prúdy“ vodných tokov, dejín, života, smrti). „Rovina“ medzi Trnavou, Modrou a Bratislavou v porovnaní s „veľkou krajinou pri Viedni“ pôsobí, vyznieva životne i básnicky uskromnenejšie. – Výzva pripomenúť si autorov-prozaikov narodených začiatkom 40. rokov vedie ma k ďalšej asociácii, roky sugerovanej rovnako textom I. Bachmannovej. Predtým však aspoň zbežne treba uviesť, že I. Bachmannová (1926 – 1973) rokom svojho narodenia spontánne navodzuje paralelu skôr s východiskovo silným generačným zoskupením O. Čepan, S. Šmatlák, J. Bžoch, V. Mihálik, M. Válek, V. Turčány, M. Rúfus; evidovali ju alebo hlásili sa k nej „osamelí bežci“, v prekladateľskej práci 60. rokov (P. Bžochová, V. Šabík) neskôr pokračovali ich spolu-aktéri zo 60. rokov. Späť k textu I. Bachmannovej! Ide o iniciačnú vstupnú prózu Mladosť v jednom rakúskom meste z jej poviedkového debutu z r. 1961 Tridsiaty rok (slovenský preklad P. Bžochovej z r. 1967). Titulná próza osobne mi pripomína situáciu, keď niekedy v druhej polovici 70. rokov motív z nej, drsne posunutý či obmenený, M. Hamada adresoval svojmu mladšiemu partnerovi v rozhovore, že totiž ak z človeka nie je nič do tridsiatky, nebude z neho nič ani potom – a mne ako nezainteresovanému prítomnému sa táto prísna hranica zdala byť neznepokojujúco vzdialenou... Základné prózy P. Vilikovského (zástupne aspoň Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch), P. Hrúza (viaceré z Okultizmu), L. Balleka (Južná pošta) – to je „detstvo/mladosť v jednom slovenskom meste“, miestami s prechýlením do dospelosti, obligátne evokačné „takí sme boli“ či „taká bola doba“ býva modernizujúco individuované, synekdochizované, dekomponované s inšpiratívnym presahom k tomu, čo u I. Bachmannovej obkružuje pointujúce: „Čo sa nám má vybaviť v nehybnom spomínaní, pred odchodom, pred všetkými odchodmi?“ (formulácia zo záveru prózy Mladosť v jednom rakúskom meste). – Napokon aj poézia Š. Strážaya od konca 70. rokov po začiatok 90. rokov dá sa čítať ako „dospelosť v jednom slovenskom meste“, dospelosť s krízami prekrývanými únavou či mimo-voľnými ilumináciam stretnutí, gest, tiel, miest, snov.
S. Šmatlák v r. 1971 svoju šťastnú knihu Pozvanie do básne, kritiky, interpretácie a eseje venované poézii M. Rúfusa a M. Válka, uzavrel „načatým a nedosnívaným snom o generácii“. Čo zostáva po prebudení? „Nox et solitudo.“
(22. júna 2021)
- prečítané 2119x
