Plav

Druhá kniha Jany Micenkovej Krv je len voda je podivuhodne strohá, napriek rozsahu viac než štyristo strán. Je však zároveň hutná čo do obsahu, príbehu Kláry, končiacej základnú školu, a jej rodičov, otca bufetára/upratovača a matky herečky. Je teda opakom jej debutovej zbierky poviedok Sladký život (2017), ktorá síce obsahoval kratšie texty, no pôsobila rozpínavo až chaoticky. A hoci sa zdá, že knihy sú aj tematicky odlišné, spájajú ich najmä motívy nestálosti či neistoty a groteskný, ironický humor.

Príbeh pokrýva obdobie približne dvoch rokov a detailne vykresľuje situácie z rodinného života z pohľadov všetkých troch hlavných postáv. To je prvý problém knihy – z toho, čo vyzerá ako dômyselná „rašomonická“ konfrontácia rozličných pohľadov, sa časom stane schéma, bezdôvodne napĺňaná od začiatku až po koniec knihy. Autorka totiž opisuje rovnaké situácie, a to vo väčšine prípadov len s malými posunmi v optike, význame, v čomkoľvek. Pohľady postáv nie sú zásadne protichodné, práve naopak, okrem mierne upravených replík ide v zarážajúcom množstve prípadov o totožné vykreslenie situácie. Podstatná by mala byť odlišnosť prežívania jednotlivých postáv, no i tak autorka neraz nadbytočne prerozpráva dej, ktorý už čitateľ pozná. Spolieha sa skôr na vyjadrenie vnútorných pohnútok postáv – tu má, našťastie, čo ponúknuť.

Ako už naznačuje názov, téma je rodinná, postoj skeptický – a optika groteskná. Anotácia na prebale avizuje, že kniha „sa zaoberá analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny a zároveň sa postupne snaží rozkódovať vznik a podstatu násilného činu.“ Hoci sa môže zdať, že za oným rozkladom je matkino nekontrolovateľné, impulzívne správanie, v skutočnosti sledujeme svojskú vzťahovú dynamiku a u každej postavy silnejúci pocit, že z nej niet úniku. Už úvodné motto (ktoré, ako sa zdá po letmom gúglení, pochádza z hlavy kontroverznej spiritual teacher Teal Swan) sugeruje, že všetci sme „obete obetí“. No ako to už býva s hlbokými všeobecnými pravdami, aj táto má trhliny: tam, kde sú všetci obete, napokon nie je obeťou nikto. Vyznieva to cynicky, no práve tento obrat vyplýva z Micenkovej románu. Matka, žijúca v ilúzii, že sa z nej stane slávna herečka, uniká od človeka k človeku, z prostredia do prostredia, no najmä striedavo podlieha svojím extrémnym povahovým črtám: tej, ktorá ju ženie do rodinného zázemia a núti ju usporiadať si život, či tej, ktorá ju privádza k nadmernému pitiu, sexuálnym radovánkam a depresii. Otec, zamestnaný v dvoch prácach a starosťami o byt, svoju matku a dcéru, si možnosti úteku prakticky len predstavuje a k žiadnej z pocitu zodpovednosti a viny nedokáže pristúpiť. Dcéra sa utieka od prostredia v domácnosti k rojčeniu o svojich rovesníkoch, do asymetrického kamarátskeho vzťahu s mentálne postihnutým spolužiakom a do umeleckej kresby a maľby. V románe sa reflektuje postupný rozpad rodiny, optikou rozprávača zapríčinený rovnako nenaplnenými umeleckými ambíciami a alkoholizmom matky, ale aj – žiada sa dodať –otcovou apatiou zmiešanou s pocitom bezhraničnej zodpovednosti. Reálnou obeťou, s ktorou je azda aj najjednoduchšie súcitiť, je dcéra, ktorú jej situácia vedie k ponižovaniu jediných priateľov, ktorých si je schopná nájsť, a v uponáhľanom závere k onomu „násilnému činu“. Nesluší sa prezrádzať, samotný fakt, že k nemu dôjde, je však nevyberane a zbytočne vyzradený už na prebale.

Rozprávač miestami až únavne pociťuje potrebu doslovne vyjadrovať svoj postoj k postavám („Skrátka, stále za všetky matkine psychické traumy môžu herečky!“, s. 313). Hovoriť teda priamo o súcite by bolo značným nadhodnotením, keďže vrstvy irónie pochovávajú prejavy súcitu či pochopenia zo strany rozprávača. Toho by bolo možné vágne nazvať „pišťankovským“, je rovnako vševediaci, s vyhranenými postojmi, ironický. Dá sa povedať, že autorka pokračuje tam, kde skončil Pišťanek v Muzike. Podobne necháva svoje postavy dusiť sa vo vlastnej šťave, ich životy sú rovnako bezperspektívne, od brutálneho naturalizmu a morálneho rozkladu však napokon prichádza k zreteľnej empatii. Problémom prózy je najmä jej rozsah: efektivita Micenkovej dobre miereného cynizmu a nemilosrdnosti klesá neodvratne s pribúdajúcim počtom strán, zachraňujú ju až úplne záverečné strany, naznačujúce rozriešenie vzťahu matky a otca a vyústenie dcérinej situácie do spomínaného incidentu. Dostať však k nim sa približne od polovice knihy znamená naskočiť na kolotoč podobných situácií bez výraznejšieho posunu.

Micenková vo svojej próze prináša predovšetkým odlišné nasvietenie dynamiky vzťahu medzi obeťou a násilníkom. Ukazuje, že aj trpiaca osoba môže byť svojím okolím „trpená“, že jej stav negatívne vplýva na najbližších i širšie okolie. Takisto prevracia častý stereotyp o násilnej hlave rodiny – tou je v prípade románu matka. Podobne ako v poviedke Nová doba zo svojho debutu tiež prevracia naruby stereotyp o umelcoch ako intelektuálnej elite (hoci nevedno, či tomuto stereotypu ešte ktosi verí), čím sa miestami voľky-nevoľky (zrejme skôr voľky) dostáva k výsmešnému stereotypu „hérečky“ ľudovo zhrnutého v replike Bohuša z Chytilovej filmu Dědictví (aneb Kurvahošigutntág). Práve v postave matky najviac cítiť snahu o groteskný typ, akoby si autorka s kýmsi vyrovnávala účty – to je moment, keď ju jej nemilosrdná optika privádza nie do hĺbky postáv (ako pri Kláre a otcovi), ale k jednoduchej fraške. Napríklad v častiach, keď poukazuje na jej pokrytectvo: „Matka elegantne párkrát obíde miestnosť dokola, pričom si nenápadne berie ďalšie a ďalšie poháriky vína, do jedla sa pustiť neodváži. Neprišla tu predsa žrať, ale dohovárať kšefty. Vždy sa jej hnusili tí, čo sa na premiéry prišli nažrať, s takými matka nechce mať nič spoločné!“ (s. 56); „Odkiaľ má také informácie? Toto sa o nej určite nedá vygooglovať. (Veď ona sama seba googluje každý deň, či sa náhodou niekde neobjavila nejaká stará recenzia potvrdzujúca jej genialitu.)“ (s. 245). V lepších prípadoch tu autorka naznačuje, že matka trpí napríklad hraničnou poruchou osobnosti, v horších z nej zbytočne robí typizovanú postavu a podsúva čitateľovi stanovisko, jasné už od prvých strán knihy.

Napriek tomu je Micenkovej román pozoruhodný, najmä svojou subverzívnosťou, ktorá nie je mierená na hŕstku nadšencov, pretože spočíva v nabúraní predstavy o rodine ako základnom fakte ľudského života, o jej súdržnosti, bezpečí a blízkosti. Rozvíja tým motív absencie pevného bodu v živote človeka z debutovej zbierky, nie je to však bezbrehý nihilizmus a hračkársky cynizmus – za výsmechom a skepsou sa skrýva očividná starosť o svoje postavy (alebo aspoň o väčšinu z nich). A Micenkovej kniha je v pravom zmysle slova cynická: prejavuje sa v nej potreba demaskovať ideály i zaužívané myslenie a  relativizovať motiváciu ľudí, avšak s vedomím, že do istej miery je nutné potlačiť nutkanie pre dobro funkčného života. Napokon, dá sa povedať, že Micenková sa na svoje postavy a svet pozerá tak, ako matka na Fúzačika, s ktorým nacvičuje divadelné predstavenie, keď „ju premkne zlosť kombinovaná s dojatím“ (s. 243).

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)