Plav

Neubehol ani rok od vydania románu Spoločný nočný mier a už nám Vanda Rozenbergová naservírovala svoj najnovší autorský počin. Hoci ide o kratšie dielo, počet stránok nemá v prípade prózy Zjedol som Lautreca v porovnaní s predošlým románom za následok jej ochudobnenie v žiadnom zmysle. Práve naopak. Čitateľovi sa dostáva do rúk dielo motivicky bohatšie a výrazovo pôsobivejšie. Napriek jednoznačným pozitívam, ktorými próza disponuje, však aj tak ostáva po dočítaní visieť vo vzduchu množstvo nedopovedaného.

Dielo predstavuje fiktívnu autobiografiu chlapca Bubiho, ktorý nám sprostredkúva príbeh svojho detstva, dospievania a mladosti na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Rozenbergová tentoraz (na rozdiel od svojho zvyčajného písania) píše z mužskej perspektívy. Hneď po niekoľkých stranách je však zrejmé, že okrem toho upustila aj od svojej zvyčajnej koncepcie postáv, ktoré sú iné a bojujú s nepriazňou okolia, života, ale aj so svojou inakosťou, čím sa už i tak odlišuje od písania viacerých svojich súčasníkov a súčasníčok. A práve v tom ako čitateľ oceníme moment prekvapenia a sviežeho prístupu autorky k svojej tvorbe, hoci predsa vnímame, že aj tento protagonista je v niečom iný, no je iný iným spôsobom, takým nemoderným: „Ako deväťročný, v roku dvetisíctri, som si na školskej chodbe pohmkával Stevieho Wondera“ (s. 12). Bubi totiž obľubuje najrôznejšie druhy umenia, od hudby a románovej tvorby cez maľby francúzskych impresionistov, vrátane Lautreca, až po filmy či hry, ktoré by sme dnes mohli pokojne označiť za „kultové“. To však z neho rozhodne nerobí človeka bojujúceho s vlastným osudom, „len“ veľmi mladého intelektuála. Intelektuála, ktorý kradne deti.

Skôr než sa dostaneme k ústrednému motívu tejto prózy, musíme spomenúť ďalšiu postavu, ktorá zohráva dôležitú úlohu nielen v knihe, v živote Bubiho, ale ako archetyp aj v širšom kontexte súčasnej slovenskej literatúry, prevažne v tvorbe ženských autoriek, a to matku. Rozenbergová sa však odkláňa od tradičného vnímania matky a materstva, keďže sa pohráva s ideou, že človek nemusí mať nutne len jednu matku, ale, podobne ako Bubi, môže mať hneď dve či dokonca tri. Práve táto žena, Lasička, zohráva v celej novele aj v živote Bubiho významnú rolu hneď vo viacerých smeroch. Vplýva naňho ako autorita, uznávaná vedkyňa, tiež ako matka, ktorá mu dala život a vychovala ho, intelektuálka, ktorá ho viedla k poznávaniu umenia, ale aj ako žena, bytosť, ku ktorej prechovával hlboké a neraz zmätené city a pocity. V tejto rovine Rozenbergová nenápadne vkladá do diela aj rozmer telesnej lásky. „Cnelo sa mi za ňou, nie za jej materským telom, keď sa nad ránom otáčala v posteli, áno, keď sa môj otec od nás odsťahoval, spávali sme spolu na manželskom lôžku a zahrievali sme sa telami. Voči fyzickosti sme ja aj mama boli imúnni, voči predstavám ‒ neviem“ (s. 33). Ak je témou knihy neobvyklý, dôverný a pevný vzťah matky a syna, tak túto „kontroverznú“ tému zároveň Rozenbergová rafinovane kombinuje s nemenej netradičným ústredným motívom, ktorý opäť balansuje na hrane štandardnej morálky: „Dieťa z diery plnej odpadkov už spí, v dome s bielymi stenami“ (s. 83).

Motív záchrany detí, ktoré žijú v neľudských podmienkach, hlade a špine, ich ilegálny prevoz do zahraničia bohatým rodičom, ktorí túžia po dieťati, prechádza celou knihou. Okolo neho je premyslene vystavaná príbehová línia, on postavy emocionálne spája a zároveň názorovo vzďaľuje. Nech však už postavy hľadajú akékoľvek ospravedlnenie svojich činov, nech už si kladú otázku, či konajú dobro, alebo zlo, vždy sa utvrdia v jednom: „Kradneme deti, Bubi“ (s. 34). Napokon, samy o sebe tvrdia, že sú malá trojčlenná zločinecká skupina: Lasička, Bubi a René. Nepeknú, no talentovanú René autorka „ukryla“ premyslene do pozadia príbehu ako šedú eminenciu viedenského obuvníctva, dôveryhodnú osobu a sprostredkovateľku únosov detí.

Vzhľadom na nekonvenčný a podmanivý charakter ústredného motívu, ale i podnetné a tematicky neobvyklé rozhranie prózy, mohli by sme sa len pohodlne kĺzať po jej povrchu. Nemožno však nespomenúť slabiny, ktoré sa odvíjajú azda práve od silných stránok diela a vzájomne si odporujú. V priebehu čítania si totiž neraz všimneme chýbajúci rozmer ľudskosti v správaní a myslení postáv, hoci ich autorka vykresľuje ako citlivé a vľúdne bytosti. V celej próze výrazne dominuje najmä hlavná dejová línia, ktorá sa síce strieda s úsekmi z rôznych fáz Bubiho života, no i tie sa viac-menej odrážajú len od motívu únosov detí. Nielen činy postáv sú neuveriteľné, ale aj ich vnútorný svet, čo sa však nedá považovať za rovnako pozitívne. Postupne čoraz intenzívnejšie vnímame ich prevládajúcu pasivitu a odovzdanosť situácii v opozícii s ich činmi, ktoré sú naopak plné rozporuplných podnetov. Jediný, a i tak sotva uveriteľný konflikt medzi postavami sa týka názorových nezhôd Bubiho a Lasičky ohľadne pohlavia detí, ktoré unášajú. Zásadné tvrdenia si postavy však nevedia dostatočne odôvodniť, nemajú pevné podklady pre motívy svojho konania, a to ani názorové, ani citové. Rozenbergová síce na viacerých miestach otvorí jednoduchou trefnou poznámkou či úvahou podnetnú tému, no tú vzápätí opäť zasunie do ďalšieho rozprávania. Márne by sme medzi riadkami hľadali niečo viac, po čom tak dychtíme, aby sme nakoniec dostali len detskú porciu. Takto je to i so samotným názvom prózy, ktorý by sa dal interpretovať ako snaha zmyslami obsiahnuť svoju predstavu, vnímať rozdiel medzi túžbou a realitou, čo je samo osebe inšpiratívne. Ani na tomto mieste však autorka nezašla do hĺbky, a tak sa napokon celou knihou s čitateľom vlečie niečo nevypovedané a ťaživé.

Najnovšia próza Vandy Rozenbergovej otvára nepochybne fascinujúcu tému únosov „detí z jaskyne“ a ich záchrany. Príbeh rozpráva chlapec, nie dievča, hoci ženské postavy v próze zohrávajú mimoriadne dôležitú rolu a „určujú jej rytmus“. Autorka sa v tejto knihe však s čitateľom zahráva hneď viacerými spôsobmi, a to už od začiatku, rafinovane ho zamestnáva čítaním „fiktívnej“ autobiografie, na pozadí ktorej sa však odohráva celkom iný život než tento fiktívny. Tým by sa, koniec koncov, dal vysvetliť aj problém so samotnými postavami, ktoré nedokážu byť autentické, keďže im to v živote nie je umožnené. No nie v tejto knihe. Tu majú priestoru habadej.