Daniel Domorák
Pod slnkom Turína tma
Ivana Dobrakovová: Pod slnkom Turína. Bratislava: Marenčin PT, 2021.
recenzie

Postavy románu Pod slnkom Turína predstavujú zo žánrového hľadiska stávku na istotu: manžel Marco zarába veľké peniaze, ale jednostaj je na pracovných cestách; manželka Kristína, hlavná postava, je tým pádom odsúdená na samotu; syn Manu je nepretržite na tablete; svokra Lucia znepríjemňuje neveste život; milenec Michele má zákonite väčší penis ako Marco a Kristína vďaka tomu nemôže neobjaviť svoju záľubu v tvrdom sexe. Slovom, všetky klišé „odvážneho“ erotického čítania na spôsob 50 odtieňov sivej sú k dispozícii: „Všetko okrem Micheleho je o pár tieňov bledšie“ (s. 190). Rozpísaná stereotypológia postáv slovensko-talianskej rodiny však nepôsobí vo vzduchoprázdne. Jej potenciál dotuje presvedčenie, že svet všeobecne nie je dobré miesto na život a jedinou nádejou na vyrovnanie sa s ním je buď xanax, alebo nevera.

Próza je rozdelená na tri časti. Prvá časť budovaná ako premisa, ako živná pôda pre všetko, čo má nastať, ponúka jednoznačný hodnotový postoj – spoločnosť je chorá, čoho najsymptomatickejším prejavom je neznesiteľný stav „rodinného bytia“. V druhej, najrozsiahlejšej časti sa otázka viny stáva plastickejšou a čoraz viac ju prekrýva diagnóza rôznych, neraz patologických prejavov závislosti na nevere. Zhruba v poslednej tretine knihy, keď príbeh viac-menej vyčerpáva svoje významové možnosti, sa zamýšľa rozprávačka so zreteľnou dávkou opovrhnutia, že keby svojho milenca spoznala skôr a bol jej manželom, tak by len „spoločne večerali agnolotti di carne al burro, pozerali správy na TG1 a bavili sa pri jedle o tom, čo potrebujeme zariadiť v najbližších dňoch a kto pôjde po recept a kto na sobotný nákup“ (s. 160). Nevšedne poňatý problém sexuality tým dostáva rámec, ktorý je namierený najmä proti konceptu „tradičnej rodiny“ a ktorý tak celkové vyznenie prózy pomerne bagatelizuje. Niežeby bolo nutné vracať sa k ideálu rodiny dakam do vôd idealizujúceho realizmu, ale subverzívna variácia témy s ambíciami pomenovať ťaživé problémy za zatvorenými dverami, sa stáva tiež pomerne vyprázdneným gestom, ktoré si nevystačí vo svojej obnaženej, názorovo jednoznačnej artikulácii.

Pod slnkom Turína je próza o morálnych otázkach nevery, v rámci ktorých sa rozprávačka zaoberá vlastnou vinou a zároveň obžalúva všetko navôkol. Tento zámer je zvlášť výrazný vďaka tomu, ako dokáže rozprávačka svoje presvedčenie vybudovať, s akou razanciou vie nechať rezonovať na záver jednotlivých textových segmentov práve tie myšlienky, v ktorých sa artikulujú najťaživejšie významy. Napríklad v jednej z manželských hádok obviňuje Kristína svojho manžela Marca, že nezvládol výchovný rozhovor so synom inklinujúcim k satanizmu : „A po chvíli, už zúfalá: ,Dúfam, že si mu povedal aj to, že som sa v minulosti rezala!ʻ“ (s. 50). Rozprávačka tak túto roztržku (ako aj mnohé iné) pointuje „šokujúcim odhalením“, po ktorom ukončuje celý významový segment, necháva vyznieť jeho krutosť ako posledné slovo, aby mu pomyselné ticho, ktoré nasleduje, dodalo patričnú váhu.

Svet je zlý, a preto musí byť reakcia naň adekvátna. Nie na racionálnej úrovni, rozprávačka má dostatok (literárne zaujímavej) súdnosti, aby sa aspoň pokúsila prijať jeho pravidlá. Jej pokus o zmenu vlastného predurčenia, je však a priori odsúdený na zlyhanie. Za čo ona, žiaľ, nemôže, pretože „v noci neovládaš samu seba, v noci nad sebou strácaš kontrolu a všetky istoty“ (s. 89). Téma nefungujúcej rodiny je tak elegantne napojená na pridružený literárny fetiš, na freudovský diskurz, vytesnené traumy potláčaných medzigeneračných komplexov, ktoré ale netreba nejako komplexne preberať, pretože ich spoľahlivo prikrýva koncept nevedomia: „...jej inštinkt radí odísť – zlodeji! – je to silnejšie než ona...“ (s. 145); „...keď sa nadvihnem na lakťoch, z úst mi vyjdú úplne iné slová, o ktorých ani nevedela, že sa tam skrývajú“ (s. 147); „A nie, nie je to rozhodnutie. A nie, nie som sebe pánom“ (s. 181). Nanešťastie, ide tak trochu o predstierané nevedomie, lebo rozprávačka dokáže jeho neuralgický bod vcelku jasne identifikovať – sú ním nevyriešené rodinné záležitosti. Takto sa „vynorí“ jedna z radu spomienok (pripomeňme, že Kristína nachádza v nevere zadosťučinenie v podobe tvrdého sexu): „....otec niekedy v opitosti vytiahne remeň, moja vec, že ma niekedy chytí za vlasy, zatiaľ čo mama kričí...“ (s. 115).  

Nevraživé naladenie rozprávačky sa prejavuje aj v motívoch, ktoré ležia mimo hlavnej naratívnej línie. Ide o celkom marginálne postrehy a dá sa povedať, že sú na hrane toho, čo zaujíma Kristínu a čo zaujíma niekoho, kto Kristínu vytvoril. Tragickým sa stáva miznúci sneh (s. 17), pretlak turistov (s. 18) aj čínske reštaurácie (s. 101). V tomto kontexte je podstatnou tiež otázka povahy autorskej irónie, ktorá rozhoduje o modalite vypovedaného. V hre sú momenty, v ktorých rozprávačka samu seba tak trochu neberie vážne: „Matka, ktorá pozerá porno, je predsa len prijateľnejšia než matka, ktorá porno nakrúca“ (s. 169). V texte sa pracuje s iróniou nie náhodne, no z hľadiska kvantity ani kvality nedokáže vytvárať relevantnejšiu protiváhu nie len kritickému, ale aj zášťou podfarbenému pohľadu na svet. Ironická výpoveď rozprávačky nevyužíva možnosť odstupu od primárneho naladenia príbehu, aby ho prehliadla z „druhého miesta“, naopak, je vždy namierená proti devastujúcemu konceptu rodiny: „(Tá hrôza z rodín a domácností, kde sa pozerá televízia aj pri jedle. My sme predsa sporiadaná rodina!)“ (s. 178).

Všetko vyššie povedané zjemňuje štylistické spracovanie prózy, ktoré výpovednú hodnotu v konečnom dôsledku posúva do neistejšej polohy, a tým znesiteľnejšej, pre niekoho až bravúrne zvládnutej práce. Rozprávanie zapracováva všetky krivdy sveta do smršti súvetí, odbočiek, syntaktických motaníc, potknutí, cúvaní, naťahuje jednotlivé, zväčša jednou vetou písané odseky zhruba na pol strany, no pocitovo, strácajúc pri rozpíjaniach problému akúkoľvek istotu, vlastne donekonečna. Premyslene pracuje s nepredvídateľným prepájaním odsekov, rovnako s makrokompozičnými náležitosťami. Pod slnkom Turína navyše nie je len zaujímavý prípad pre štylistický rozbor. Z hľadiska poetiky je podstatné, že sa uvedenými prostriedkami upriamuje pozornosť skôr na okolnosti, za akých sa slová a z nich názory, úvahy, vyhodnotenia a nakoniec aj činy rodia, a nie na ich prísne vzatý zmysel. V predstavách hlavnej postavy sa od opisov a úvah posúvame miestami k domýšľaniu ad absurdum: „...moja hlava bola iba pár centimetrov od tej jeho a premieľali sa v nej myšlienky celkom neprípustné, a čo keby tie myšlienky zrazu preskočili z jednej hlavy do druhej, je to tak blízko...“ (s. 74). Daných momentov, keď rozprávačka stráca kontakt so „zákonmi reality“, však nie je veľa a vždy sú včas uťaté. Môže to znamenať výsostne pozitívnu vlastnosť textu, ktorý má napriek avizovanej mentálnej difúznosti zreteľne uchopiteľné významové jadro. Ak však toto jadro definujeme ako pokus o hľadanie morálnych súdov nad zdanlivo bezpríčinnou, obsesívne prevádzkovanou neverou, môže sa nám žiadať viac.

Morálka u nás doma nikdy nebola témou“ (s. 154) – morálka možno nikdy nebola témou v rodine hlavnej postavy Kristíny, jej manžela Marca a ich synov Emanuela a Alessia, no rozhodne je témou prózy Pod slnkom Turína. Nie je priamočiaro moralizujúca, neponúka odpovede na dobrý život, ale to nepopiera fakt, že sa vedome pohybuje v priestore morálnych otázok, na ktoré síce neodpovedá, ale predsa, dáva im priestor: „Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí delia ľudí na dobrých a zlých. Ktorí svoje delenie ľudí aj nahlas vyslovujú. Kde na to berú morálnu autoritu?“ (s. 218). Rozprávanie implicitne napĺňa to, voči čomu sa explicitne vymedzuje. Dobrí a zlí nie sú postavení proti sebe. Svet vôkol je stelesnením zla, rovnako ako hlavná postava Kristína predstavuje ten najlepší príklad masochistickej antihrdinky. Táto perspektíva je rozpracovaná ako jediná možná. Finguje pri tom nepretržitú neistotu, no práve v jej pomenovaní si je celkom istá – ide o začarovaný kruh nevedomého zastierania medzigeneračných rodinných tragédií. Aj pod slnkom Turína tak nakoniec zostáva len tma: „kto som ja, aby som rozhodovala, čo je sen a čo skutočnosť“ (s. 222).

 

Publikované: 06/08/2022