Ústredným motívom posledného románu Evy Maliti Fraňovej je hľadanie šťastia (príjemných pocitov) reálnej historickej osobnosti, francúzskej spisovateľky Louise de Vilmorinovej, počas jej šesťročného pobytu v budmerickom kaštieli na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia. Názov i informácie na prebale naznačujú, že čitateľ má rátať s riadnou dávkou sentimentality: „príbehy rozpamätávania“ bývajú príbehmi emócií a vášní. Toto rozpomínanie sa však zväčša týka okamihov hodných zabudnutia.
Iniciátorom Louisinho pobytu v kaštieli bol jej nový milenec a neskôr manžel gróf Pavol Pálffy. Text je rámcovaný ich nepresvedčivo podaným vzťahom: v úvode sa schádzajú a v závere rozchádzajú. Nedostatok chémie medzi Pálffym a de Vilmorinovou sa pripomína vždy, keď spolu flirtujú, či v erotických scénach. Autorka niekedy spája strohé spracovanie potenciálne zaujímavých pasáží s bizarným zobrazením telesného kontaktu: „Pokračovali aj rozhovory a pocity, prežitky, ohmatávali jeden druhého ako dvaja slepci v neznámom priestore, vzájomne si prikladali jemné slepecké tykadlá, aby sa dozvedeli, čo toho druhého teší a čo ho bolí“ (s. 66). O čudesné pasáže tu nie je núdza, napríklad tie, ktoré sa týkajú Pálffyho ochlpenia na tvári, stredobodu mnohých rozhovorov a Louisiných predstáv. Jeden z takých absurdných rozhovorov odštartuje Pálffyho pošklbávanie ľavým fúzom. Grimasu, ktorá môže čitateľovi pripomínať možnú predzvesť mŕtvice, postavy zahovoria a zaobalia do bizarného flirtu: „Mierne mu pošklbávalo ľavým fúzom. ,Chiméra...‘ s úsmevom ukázala na fúz. ,Prečo?‘ ,Lebo vám pošklbávam fúzom... Aha, už nepošklbáva, ale pošklbávalo. Neviditeľná a neuchopiteľná chiméra. To ona chytá váš fúz a naťahuje ho, aby vás znervóznila.‘ [...] ,Ale mojím fúzom pošklbávate vy, Louise, vaše ženské fluidum‘“ (s. 19). Na čitateľa môžu mať odstrašujúci účinok Pálffyho poľovnícke metafory („Som poľovník, hoci vám pripomínam záhradníka. A keď sa v mojom revíri zjaví desatorák, budem naňho striehnuť aj desať rokov, no raz ho skolím“, s. 19), aj jeho „natešený pohľad, akým prešiel širokú posteľ s pokrkvanými plachtami“ (s. 21), ktorý Louise vedie k tomu, aby uvažovala, že ho za jeho posteľný výkon pochváli. Keď sa pred ním zjaví s obnaženým prsníkom, Pálffy ju pozoruje „nehybne, uprenými očami zväčšenými v ligotavých sklách okuliarov“ (s. 66). Podobne vykresľuje Maliti Fraňová erotické scény aj s inými postavami. Lousin ďalší milenec Esterházy jej v intímnej chvíli hovorí: „Cítim sa, akoby som bol tvoj syn. Koľko máš detí?“ (s. 172).
Podivne zobrazenú erotiku striedajú nudné a explikatívne pasáže, väčšinou vo forme Pálffyho monológov. Gróf svojim spoločníkom rád hocičo zdĺhavo vysvetlí: o Slovensku, Budmericiach či povahe typického Slováka, v jeho očiach veselej kopy (s. 44 – 45). Táto jeho schopnosť poskytnúť únavnú prednášku prakticky v akejkoľvek chvíli je taká významná, že sa ňou predvedie už pri zoznamovaní sa: „Podnikateľ. A okrem toho uhorský šľachtic. Región, z ktorého pochádzam, sa kedysi za Rakúsko-uhorskej monarchie nazýval Horné Uhorsko. Hovorí sa mu Slovensko, lebo ho obývajú Slováci. Býval to dosť zaostalý región, ale dnes je súčasťou Československa a to je moderná krajina. No šľachtický stav, ako je známe, moderný nie je, zrušili ho a aj väčšinu privilégií, takže bežne titul nepoužívam“ (s. 7). Čitateľovi je ľúto postáv, ktoré sa nešťastnou súhrou okolností stali Pálffyho poslucháčmi.
Paradoxne, v próze venovanej pocitom nie je afektívnosť silnou stránkou postáv. Louisine emócie autorka neprestajne vysvetľuje: „Modlitby a kňazove slová v nej vyvolali pocit povznesenia“ (s. 58); „Paul sa trýznil výčitkami a bol smutný. Obaja boli smutní, veľmi smutní“ (s. 106); „na chvíľku pocítila sklamanie. No vzápätí sa s novou situáciou zmierila, uvedomila si, že Paul toho má naozaj veľa“ (s. 127). Vo vypätých momentoch pôsobí hlavná hrdinka naivne: keď odviedli jej mladú priateľku do koncentračného tábora, „Louise sa pohrúžila do myšlienok, už neuvažovala o šťastí, myslela na nezmyselnosť nešťastia mladého dievčaťa“ (s. 184). Spájanie Lousiných banálnych úvah o šťastí s holokaustom je prinajmenšom nešikovné a prostoduché, v horšom prípade trápne. Rovnako zjednodušujúco pristupuje aj ku svojej umeleckej tvorbe („Možno napíše o niečom celkom nepríjemnom a smutnom, premýšľala“, s. 83) či k formovaniu svojho svetonázoru: „Jasne si uvedomila, že ľudia – či už v Bratislave, v Budapešti, alebo v Paríži – chcú byť ľudskí, nechcú strácať ľudskosť, spolupatričnosť ľudského rodu, chcú pomáhať...“ (s. 141). Podobné naivné zamyslenia mali pôvodne zrejme predstavovať filozofickú nadstavbu textu, pôsobia však komicky. Keď sa však začne schyľovať k niečomu zaujímavému, ku konfliktom a k ich riešeniu, postavy sú lakonické a chladné. Vyústenie niekoľkodňovej manželskej hádky, v ktorej si Louise a Pálffy vyčítajú obojstrannú neveru a jeden druhému sa vyhrážajú rozvodom, sa narýchlo uprace do jedinej harmonizujúcej vety: „Celkovo sa však ako-tak pomerili, našiel sa prijateľný modus spolunažívania do budúcnosti, s ktorým boli všetky strany uzrozumené. Paul sa upokojil a všetci zúčastnení vedeli, na čom sú“ (s. 171).
Práve strohosť je hlavnou črtou prózy. Vďaka nej príbeh plynie rýchlo, no uponáhľanosť často spôsobuje problémy s orientáciou v čase a priestore románu: Louise a Pálffy síce cestujú po európskych metropolách, no čitateľ sa len ťažko vyzná v tom, na akom mieste sa práve nachádzajú, ako dlho sa tam zdržia a aký vzťah k nemu majú: „Chcel ju vziať do Budapešti, čo sa Louise pozdávalo, tvrdil, že tam nie je až taká závislosť od Ríše, dokonca tam stále ostávajú nejakí Angličania a Američania a naďalej sa tam dá viesť celkom príjemný život. Začali do Budapešti cestovať častejšie a po tom, ako si zaobstarali praktické bývanie v centre mesta, chodili tam pravidelne“ (s. 143). Pri snahe o sprostredkovanie zmyslových vnemov je Maliti Fraňová rovnako neinvenčná: „Zjavil sa Paul a oznámil jej, že obed je hotový, čo vzápätí pocítila svojím citlivým nosom, zdola, cez otvorené dvere k nej začali stúpať lahodné vône“ (s. 47). Bohémska záhaľka je teda zbavená zmyslovosti a zmyselnosti, a teda aj čitateľskej príťažlivosti, jej zobrazenie je redukované na statické opisy.
V závere pribúdajú nešikovné vety, patriace skôr do žánrovej než umeleckej literatúry: „To by bol predsa škandál a ona škandály z duše neznášala. Nechcela byť vystavená zmätku, aký by taký škandál vyvolal“ (s. 166). Trápenie však netrvá dlho. Skôr než sa človek nazdá, je román dočítaný, vzťah ukončený a vojna začatá bez toho, aby sa niečo stalo. Pozitívnym momentom knihy je Esterházyho reflexia Louisinej letargickosti, keď trefne poznamená: „Pripadáte mi ako nejaká rastlina. Tuším vám na ničom nezáleží“ (s. 163). Hlavná hrdinka je v anotácii charakterizovaná ako žena, ktorej cestu za šťastím komplikuje „protirečenie výraznej emocionality umelkyne a jej intelektuálneho založenia“. Toto však autorka v próze netlmočí. Čitateľ sa stretáva s postavou oprostenou od akejkoľvek avizovanej vnútornej turbulencie, s jednoduchým myšlienkovým svetom: Louise nie je schopná výraznej citovej reakcie a na poli intelektuálnej reflexie tiež zlyháva. Próza vyvoláva pocit márnosti. Ak jej cieľom bolo tematizovať medzivojnovú nudu vyššej vrstvy, Maliti Fraňová je priveľmi explicitná a príliš lakonická na to, aby dokázala pútavo sprostredkovať zmyslové zážitky hrdinov či atmosféru európskych veľkomiest. Román však neobstojí ani ako naivná historická romanca: postavy sú ploché, autorka nedokáže čitateľovi sprostredkovať ich emocionálne prežívanie. Próza pôsobí deklaratívne a kondenzovane, v pasážach s filozofickým presahom až persiflážne.
(Nina Podmanická pôsobí na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.)
- prečítané 1198x
