Útla debutová próza Jakuba Speváka je o smrti, respektíve o tom, čo po nej nasleduje. Ako avizuje celkom banálne motto z knihy Jóna Kalmara Stefánssona, príbeh zosnulého protagonistu a jeho rodiny sa orientuje na reflexiu ich spoločnej minulosti. Východiskom rozprávania je kar, na ktorom členovia rodiny spomínajú na otca, na posledné chvíle prežité s ním a uzlové body ich životov. S posmrtným otcovým hlasom sa striedajú hlasy a perspektívy jednotlivých členov rodiny. Otec má podobu akéhosi ducha, pozorujúceho na kare rodinu, o ktorej predpokladá, že bola jeho: „Snažím sa spomenúť si, či ich náhodou nepoznám, ale nespomínam si, ako si nespomínam na nič z obdobia, keď som ešte žil“ (s. 11). Spomienky pozostalých na otca sú bodmi, v ktorých sa životy postáv pretínajú. Namiesto toho, aby po smrti v tom najkrajnejšom, hypotetickom odstupe od seba sa človeku život a rozkryl a utriedil, otec sa stáva prázdnou schránkou, ktorej jediný zmysel je zanechať stopu v pamäti svojich blízkych. Retrospektíva a nachádzanie vysvetlení sú dopriate im, nie jemu.
Rozdrobené rozprávanie imituje nespojitosť pamäti, autor selektuje len niekoľko udalostí dôležitých pre životný vývin postáv. Princíp spomínania podčiarkuje aj voľba situácie, rituálu, od ktorého sa celý príbeh odvíja: nejde o pohreb, ale o to, čo prichádza po ňom, čiže kar. Napätie stúpa, hromadí sa, až nakoniec, ignorujúc staré známe o mŕtvych len dobre, uvoľní na povrch prúd nelichotivých, ale vo vzťahu k otcovi nepríjemne pravdivých spomienok. Viaceré z nich vyvolávajú u jednotlivých postáv otázky, aké budú ich životy bez protagonistu a aké boli s ním, aký mal na nich vplyv, ako sa nich podpísal. Napokon, samotný otec pomenúva komplex rodinných vzťahov a tráum pri pozorovaní svojich pozostalých dostatočne pregnantne: „So zosnulým by mali pochovať aj celú jeho rodinu“ (s. 25); „Prídu mi však ako figúrky z plastu. Duté, strnulé telá. Mám pocit, že sú viac mŕtvi než ja“ (s. 52). Kniha predstavuje vklad do pomerne štandardnej témy, zastúpenej v slovenskej literatúre viacerými omnoho pôsobivejšími dielami. Azda najvýraznejšie sa Po funuse podobá na titulnú poviedku Jána Johanidesa z jeho debutového súboru Súkromie.
Všetky zo spomenutých otázok v konečnom dôsledku ústia do jednej: čo znamená byť sebou samým? Smrť človeka je tu východiskom k analýze individuálnej identity, v nej je Spevákova próza súčasná. Postavy sa rôzne konfrontujú s otázkou, kým vlastne sú, čo (prípadne kto) ich ako ľudí definuje, ako sa majú a môžu správať. Príznačné je už všeobecné pomenovanie postáv cez rodinné roly: Manželka, Svokra, Švagriná, Švagor, Brat a Syn. Próza spochybňuje nielen rodinné, ale aj rodové stereotypy, a rozkladá obraz trúchliacej a súdržnej rodiny po pohrebe. Postavy myslia viac na seba ako na zosnulého, jeho smrť je len odrazovým mostíkom k sebareflexii. Je tu však ťažko hovoriť o akýchkoľvek sympatiách či empatii voči postavám, keďže ide skôr o figúrky, ktoré výberovo reprezentujú rôzne rodinné a osobné nešťastia. Odhaľujú sa postupne, medzi tie závažnejšie, ktoré majú zrejme predstavovať prekvapivé zvraty, patria tehotenstvo Manželky a intímny vzťah Brata a Švagra. Zaujímavejšie sú však momenty, keď sa rodina vyrovnáva s otcovou diagnózou a usiluje sa nachádzať spôsoby, ako s ním vychádzať, a pritom ho neľutovať. Zvlášť pôsobivou je epizóda, v ktorej je Syn prinútený vziať protagonistu korčuľovať sa a pomenúva svoj vzťah k nemu: „Ale ja som jeho správanie od neho nevedel odstrihnúť. Vnímal som všetko ako jeden celok. Nie on a tá choroba, ale on-tá-choroba“ (s. 62).
Rovnako ako sa ľudia v príbehu vzájomne nespoznávajú, cítia sa cudzo, „mŕtvo“ aj vo vzťahu k sebe samým, čo podčiarkujú časté momenty dočasného odtrhnutia od reality, nazerania na seba ako na emocionálne alebo fyzicky cudzieho človeka. V metaforickej rovine sa tento motív nachádza už v premise príbehu, v otcovom odpojení sa od svojho mŕtveho tela, u ostatných postáv sa vystriedajú rôzne a rôzne motivované formy disociácie. Väčšinou ide o reakciu na traumu či vyrovnávanie sa s utajovaným a zamlčiavaným: Švagriná vo sne nadobúda podobu mŕtveho psa zo svojho detstva, Švagor má komplikovaný sexuálny vzťah k vlastnému telu, určovaný potrebou „niečo cítiť“: „spával som s hocikým a hocikde. So ženami, s mužmi, s viacerými naraz. Bez hlbšieho záujmu som chcel s niekým splynúť, aby som mal aspoň na pár hodín dôkaz o tom, že som sa ešte celkom nevytratil“ (s. 46). Syn disociuje až fyzicky počas otcovho záchvatu vyvolaného nádorom: „Pozrel som sa pred seba, na neďaleké jazero, no mal som skôr pocit, že na tom jazere stojím a pozerám sa na blikajúcu sanitku v tme. Nevedel som, čo sa tam stalo, no bolo mi tých ľudí veľmi ľúto“ (s. 65). Tieto motívy nie sú ojedinelé, prestupujú celou knihou spolu s obrazmi absolútneho znecitlivenia či patologickej úzkosti, z ktorých sa ľudia v príbehu usilujú vymaniť. Záver pomerne jasne poukazuje na nemožnosť ich snahy. Svokre nepomôže popretie vlastnej situácie a únik od nej, ani Bratovi a Švagrovi groteskne animálne poddanie sa svojej podstate. Odcudzenie sa sebe a iným, osamelosť a neporozumenie sú východiskom i uzavretím. Tieto existenciálne parametre života a mŕtvolnosť dobového sveta pomenoval práve Johanides v závere prózy Súkromie ako spoločný ľudský údel: „Potom ti povedali, že to bol infarkt. To však na veci nič nemení, lebo my dvaja sme žili – aj keď sme si to osobne neželali – mŕtvy život. Každý sa zbavuje osamelosti tou mierou, ako zbavuje samoty iných, no my sme to neboli schopní urobiť. [...] Máš blízkych, ktorí pociťujú rovnaké ticho nad sebou. To ticho si pocítila vtedy, keď ti oznámili moju smrť. Odvtedy tušíš, ba si presvedčená, že sme všetci akosi zomknutí, jeden pri druhom, plece pri pleci“ (J. Johanides: Súkromie, 1963, s. 171).
Spevákova kniha má viacero problémov, ktoré podstatne sťažujú čítanie. Aj bez toho, aby bolo nutné maľovať na stenu čerta „spisovateľského remesla“, platí, že autorov jazyk je neobratný („Ostal som onemene zízať“, s. 29; „poslušne prehltnú každý jeden hlt“, s. 31) a plný defektných spojení („Chcel som sa o tom s niekým podeliť“, s. 30; „Už len keď sa o tom rozpráva, sa mi zrýchli tep“, s. 53). Tieto neduhy možno azda pripísať na vrub spontánnemu prejavu postáv, ten je však pomerne jednotný, neodlíšený. Príbeh plynie v strohom a opisnom jazyku, ktorý je však v určitých momentoch nasýtený grotesknými metaforickými obrazmi (najvýraznejšie v divokom, takmer apokalyptickom závere). Výsledný dojem z diela je tak trochu divadelný: je pomerne jednoduché predstaviť si scénu karu, účastníkov, vrátane nebožtíka, na ktorého spomínajú, ako na javisku rozprávajú a v rôznom nasvietení predhrávajú na javisku scény z minulosti.
Analýza rodinnej traumy a histórie by vystačila rovnako na poviedku, v ktorej ostane dosť zamlčaného, ako aj román, ktorý do podrobností vykreslí vzťahy a vyjasní kontexty. Spevák si vybral v konečnom dôsledku rozsah úspornej novely a potenciálnu rozpínavosť románu. I to však možno čítať ako cieľ: cez tých niekoľko uzlových situácií si jednotlivé postavy egocentricky pripomínajú svoje vlastné utrpenie, sú to udalosti pomerne izolované, pesimisticky zástupné pre ich životy. Spevák svojou knihou dáva prísľub písania podmieneného v istom zmysle generačne, keď, ako píše Patrik Miskovics (Knižná revue 10/2022), „uplatňuje intenzitu na úkor extenzie a mudrovania, zakúšanie prítomnosti na úkor analýzy až rozpitvávania a rozprávačské stratégie na úkor gaučového spovedania sa“. Je to pozitívna vízia, no napriek očividnej citlivosti pre ľudské prežívanie a schopnosti vystavať pôsobivý literárny obraz je to naozaj skôr vízia. Nad Spevákovým debutom môžem uznanlivo kývnuť hlavou a dať ho do súvisu so súčasnou literatúrou a spoločnosťou bez toho, aby som pociťoval potrebu vrátiť sa k nemu.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 1337x
