Plav

Patchwork v bielej zapadá do doterajšej tvorby Jany Bodnárovej orientáciou na ženskú skúsenosť aj svojou fragmentárnosťou: podľa anotácie ide o text „zošitý“ zo spomienok hlavných postáv, ktorým tematicky dominuje strata. „Patchwork“, čiže zošívanie nepravidelných a nesúrodých kusov farebných látok, spájanie čohosi, čo k sebe pôvodne nepatrilo.  Vo vzťahu k próze implikuje zásah náhody i násilia, keď sa z heterogénneho stáva homogénne. Fragmenty, z ktorých sa Bodnárovej text skladá, však skôr pripomínajú kruhy na vodnej hladine – v ich centre je smrť adoptovaných dvojičiek-albínok, ktorá ostatné spomienky, aj tie spred adopcie, kontaminuje. Epicentrom príbehu, nabitého symbolmi a morbídnymi predzvesťami, je trauma, boľavé „biele“ miesto v pamäti hlavných postáv.

Jednu líniu rozprávania tvoria spomienkové exkurzy do minulosti bývalého manželského páru  Otílie a Andreja, do kritických momentov ich spolužitia. Tým hlavným, ktorý pravdepodobne zapríčinil rozpad vzťahu, je smrť  dvojičiek. Napriek tomu, že spomínajú obaja bývalí partneri, nedá sa hovoriť o konfrontácii mužského a ženského sveta. Autorka sa o ňu na niekoľkých miestach pokúša symbolicky, napríklad kontrastom mesiaca a slnka („Mesiac je asi žena“, s. 85), no svet, ktorý vytvára, je jednoznačne ženský – senzibilitou, obraznosťou a predovšetkým orientáciou na vzťahy medzi matkami a deťmi. Dokonca aj Andrejove spomienky, ktorých je menej, sa sústreďujú viac na ženy v jeho živote a ich súženia, ktoré sa spájajú osobitne s materstvom. Veľký priestor venuje Otílii, svojej matke, aj neskoršej partnerke Anuške a spôsobu, akým spracúvala smútok z neschopnosti otehotnieť.

Druhú líniu rozprávania rámcujú dva sviatky, Dušičky a Veľká noc, a možno ju situovať na prelom rokov 2020 a 2021. Postavy sa tu venujú banálnym činnostiam, ktoré  vyvolávajú spomienky: polievajú kvety v byte, vracajú sa domov z prechádzky. Spomienkam dominujú obrazy, nie dialógy – ak si postavy predsa len vymenia nejaké vety, zväčša pôsobia ceremoniálne. Nielen obrazy, no i dialógy sú plné osudových znamení: Andrej je v komunikácii s adoptovanými predpubertálnymi dcérami obradný („A vy čoskoro budete vedieť dýchať a spievať s ním. Harmónium je nádhera. Je to duchovnosť. Spiritualita. Vážnosť, aká sa už vytráca“, s. 95), Otília utešuje svoju matku po psychickom kolapse znepokojivými slovami na margo zdravotného stavu otca: „Jeho duch bude pomaly v agónii, treba si to priznať“ (s. 46). Memento mori sa tu pripomína neustále, napríklad aj v kázňach Otíliinho svokra, farára, ktorý sa svoje ovečky znepokojené myšlienkami na smrť snaží obveseliť Rilkeho veršami: „Otec chcel hojiť ľudské mysle, náhle vyplašené myšlienkami na smrť. Zarecitoval verš básnika: ,Zatiaľ čo si pripadáme uprostred žitia, odváži sa smrť plakať vo vnútri nás‘“ (s. 57). Rezignácia na autenticitu a vysoká štylizovanosť patria k autorskej stratégii – spomienky sú ovplyvnené smrťou dvojčiat, statickosť dialógov korešponduje s morbídnosťou obrazov. Postavy sú si vedomé neprirodzenosti vlastných slov: „,Mami, toto je o inom! Niekedy sa ľahšie zomiera, ako prijíma to všetko, ako žijeme.‘ Ota zároveň cítila strojenosť toho, čo povedala“ (s. 45).

Bodnárová vytvára sugestívne obrazy, väčšinou založené na symetrii a kontraste: „Ota ešte stále nestihla dať zabetónovať ich hrob, takže na jar, keď slnko roztápa sneh, vyrastá zo zeminy tráva a niektoré jarné kvety, ktorých cibuľky zasadila do hrobovej pôdy. Mami, máš korunu krásy na hlave“ (s. 86). Symetria a kontrast sa prejavujú aj v postavách adoptovaných detí, jednovaječných dvojčiat Bianky a Belly, „ružičiek v temnej korune stvorenstva“ (s. 98), ktoré poznačuje ich inakosť. Ota vníma ich smrť ako vlastné zlyhanie, zrejme preto pripisuje v spomienkach takú váhu ich zraniteľnosti. Rozkladu metaforicky podliehajú už pred svojím skonom: ich nahé novorodenecké telá Otílii pripomínajú vybielené kosti v púšti, opis ich telesnosti v období pred pubertou hraničí s obrazom aktívnej dekompozície. Dvojčatá tak pôsobia ako súčasť barokových zátiší s témou vanitas: postupne tučnejú a stávajú sa letargickými, pripomínajú kvasiace, hmyzom napádané ovocie. Ich oči sa podobajú na vínne mušky (s. 98), neuróza u nich vyústi do epilepsie, ktorá Otílii „pripadala ako hnusný červ, ktorý obe prerastá, a ona nemá skalpel, aby ho z dievčat vyrezala“ (s. 97).

Materstvo sa pre Otu spája hlavne so strachom z dospievania dcér, ktoré bude viesť k odcudzeniu či strate. Napriek ich nízkemu veku im pripisuje neadekvátnu sexualitu. V spomienkach ich nazýva „sexuálnymi bábami“ (s. 17), „koláčikmi“ (s. 84), zneisťuje ju však aj konfrontácia so sexualitou, ktorá je primeraná veku dvojčiat: „Bála sa, že ich nájde, ako sa dotýkajú samy seba medzi silnými stehnami“ (s. 84). Keď dievčatá dostávajú prvú menštruáciu, bezmocnosť a úzkosť zo straty zmyslu života kompenzuje prehnanou kontrolou nad ich telami: „Vtiahla za ruky obe dievčatá do kúpeľne a chcela, aby si strčili prsty do hrdla a vyvracali tie veľké, nepožuté porcie“ (s. 82). Ambivalenciu vo vzťahu  matky a dcér zobrazuje Bodnárová presvedčivo, zameriava sa najmä na tieseň vyvolanú neregulovanou blízkosťou, nie na stabilitu, ktorú vzťah medzi rodičom a dieťaťom ponúka. Pre obe strany je vzťah potenciálnou hrozbou: pre dvojčatá je Otília „krutá, krutá matka“ (s. 82), dievčatá zas majú silu vtiahnuť ju svojou váhou „pod zem, donútiť ju ľahnúť si medzi ne“ (s. 102).

Výber udalostí, na ktoré Otília spomína, je podmienený ťažobou traumatickej spomienky. Keď pripisuje „magický“, „osudový“ či deštruktívny význam udalostiam a prvkom, ktoré sa v jej spomienkach objavujú frekventovane, teda svojmu vzťahu k dcéram, ich rozkladnej telesnosti a kurióznym povahám, osudovým znameniam i násilným okolnostiam, za akých boli počaté, je to spôsob, akým sa snaží tragické udalosti racionalizovať. Spomienky na dvojčatá sú pre Otíliu bazény, jazerá, krátery („V predstavách ich vidí s navlas rovnakými tvárami, ako sa ponárajú vo veľkých prázdnych bazénoch, priezračných jazerách, v kráteri s tyrkysovou vodou“, s. 17), miesta, odkiaľ ich treba vyloviť, dostať z hĺbky na povrch, či z tmy na svetlo. Biela v titule prózy ponúka široké interpretačné možnosti: môže naznačovať ambíciu postavy vytiahnuť traumatické spomienky z tmavej hĺbky na obnažujúce svetlo dňa, no pravdepodobnejšie sa viaže na mäkkosť mliečnej novembrovej hmly, ktorá uvádza prvú Otíliinu spomienku („Tajní návštevníci sa budú ako duchovia pohybovať v riedkej hmle“, s. 16), na hmlistosť a nejednoznačnosť spomínania ako takého. Ušiť zo spomienok biely patchwork predstavuje protichodnú ambíciu: usporiadať ich do prehľadného materiálu, v ktorom nie je možné orientovať sa, no je dostatočne útulný na to, aby nebolo nepríjemné stratiť sa v ňom.

Záver Otinho príbehu je harmonizujúci, nie však moralizátorský: počas záplavy síce prichádza o dom, no dáva si príležitosť zhodnotiť tragické udalosti dneška z pohľadu ďalšieho rána, zistiť, „aké to všetko bude cez deň“ (s. 113). Svoj zármutok neminimalizuje, dokáže s ním však žiť. Spracovanie traumatických udalostí v Bodnárovej próze súvisí s túžbou postáv postupne obrať bolestivé spomienky o ich hĺbku, juxtaponovať ich a „upratať“ do patchworkovej deky – útulnej a neohrozujúcej.

(Nina Podmanická pôsobí na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.)