Romány Slavky Liptákovej Krajina matiek, Beaty Balogovej Kornélie a poviedkový súbor Emílie Sičákovej Beblavej Korene spája dominantne ženská perspektíva, téma rodinnej pamäti a zasadenie do „malých“ dejín v spoločensko-historickom rámci 20. storočia. Ide o rozprávania empatických, do príbehu hlboko zaangažovaných rozprávačiek o viacerých generáciách ich rodín, v prípade Liptákovej a Balogovej sústredené najmä na ženskú líniu. Vo všetkých troch dielach je silne prítomné lokálne ukotvenie, miestna identita prerastá z dejového pozadia textu do významotvorných predných pásem. Parafrázujúc názov jednej z kníh, sme svedkami odkrývania menej viditeľných, hlbších častí koreňovej sústavy slovenskej rodiny, jej dobových podôb a spoločenských kontextov. Spoločný je aj raz implicitne, inokedy explicitne formulovaný morálny záväzok voči rodine alebo širšiemu spriaznenému spoločenstvu, povinnosť vypovedať o jej minulosti, tradíciách, problémových momentoch.
Odlišná estetická kvalita týchto kníh a rozdielne profesijné východiská autoriek nastoľujú aj ďalšiu otázku, ktorá súvisí so súčasným rozkolísaným spoločenským statusom umeleckej literatúry, resp. jej tvorcov. Prečo je umelecká próza najvhodnejšou formou zachytenia a prezentácie „posolstva“ týchto autoriek, o čo sa opiera popularita „krásnej literatúry“ ako formy autorského sebavyjadrenia? Má beletria, literatúra v užšom zmysle slova, stále istú spoločenskú prestíž (otázka pre sociológiu dnešnej literatúry), prípadne sú dve z troch týchto kníh len istým voľnočasovým, psychohygienickým presahom pandemického obdobia (tu sme už v oblasti psychológie alebo arteterapie)? Univerzitná profesorka politológie Sičáková Beblavá v Koreňoch priamo priznáva: „Tieto poviedky by neboli napísané, ak by nebolo pandémie COVID-19“ (Sičáková Beblavá, s. 337). Novinárka Balogová zasa knihu Kornélie vníma ako naplnenie záväzku voči rodine: „Akt písania bol v našej rodine obklopený veľkou úctou. [...] mala som poslanie, na ktoré si nikto iný nerobil nárok“ (Balogová, Prológ, s. 5). Aj Sičáková Beblavá hovorí o potrebe uchovať isté témy a rodinné príbehy, aby jej „synovia mali pevný koreň“ (Sičáková Beblavá, s. 5).
Svoj význam tu asi naozaj má špecifická príťažlivosť umeleckej literatúry, oblasti, ktorá napriek všeobecnej inflácii stále predstavuje exkluzívnejšie verejné komunikačné prostredie fungujúce naprieč profesiami a do istej miery aj sociálnymi vrstvami, vytvárajúce atraktívny symbolický kapitál. Kornélie a Korene ako texty „špeciálnej funkcie“, teda posilňovania individuálnej aj rodinnej identity, potrebujú tento verejný publikačný okruh, aby naplnili svoj hlavný cieľ, boli sebapotvrdením.
***
Názov beletristického debutu Beaty Balogovej Kornélie objasňuje v jeho úvode rozprávačka: „V našej rodine si ženy odovzdávali jedno meno: Kornélia. Mali ho nosiť tie najsilnejšie. Nemohli odovzdávať svojim dcéram priezvisko, tak zavesili na prvorodené dievčatko meno Kornélia. Je to meno, ku ktorému človek musí dorásť, aby si ho obľúbil, aby ho prijal. Je to ako príkaz: Kornélia“ (Balogová, s. 11). Úryvok zo začiatku prvej kapitoly ukazuje, aká bude podoba rozprávania (rodinné dejiny po praslici), naznačuje aj jeho poetiku, ozvláštnenie istým typom mágie a metafyzického presahu, ktorý sa prejavuje napríklad v ustálenom obojsmernom vzťahu medzi menom a vlastnosťami jeho nositeľky na ploche viacerých generácií rodiny alebo prítomnosťou motívu veštenia. A napokon tento úryvok odkrýva aj problematické stránky Balogovej rozprávania, ktoré sa nevyhlo ošúchaným žurnalistickým postupom, schematizmu založenému na efektných figúrach, opakovaní a pátose (pozri zvýraznené slová v predošlom úryvku, zv. R. P.). Text zo štylistického hľadiska charakterizuje pomerne frekventované využívanie citovo exponovaného slovníka. Veci, javy, ľudia sú nenásytní, prekliati alebo požehnaní, melanchólia je sladká, drobností je nespočetne veľa, choroby sú nevyliečiteľné, postavy trpia zvláštnym smútkom citlivých ľudí...
Balogovej rozprávačka má blízko k autorke. Hoci v emocionálnom centre príbehu stojí Mamaka, rozprávačkina stará mama, narácia zvýrazňuje nadväznosť osudov jednotlivých generácií žien, ich silu a túžbu prekonať tradičné roly. Napokon však potvrdzuje rodinu ako najdôležitejší sociálny priestor, práve ona je pre rozprávačku hlavným zdrojom bezpečia, miestom návratov, uznania. Veď je to práve rodina, ktorej poverenie písať o Kornéliách akceptuje. Len veta na margo tejto na Slovensku spoločensky kontroverznej témy – u Balogovej ide o „tradičnú“ slovenskú, resp. maďarskú rodinu, s tým špecifikom, že muži sa v nej mihnú vždy len nakrátko, aby pomohli splodiť ďalšiu generáciu Kornélií. Napríklad po prvej svetovej vojne „boli týždne, keď mužov vôbec nebolo vidieť, len veľké silné ženy. Preto tak narástli a zosilneli, aby mohli robiť všetky práce“ (Balogová, s. 35). Alebo po druhej svetovej: „O mužoch v rodine sa všeobecne hovorilo málo. Všetci boli mŕtvi. Mužské predmety pomaly vymizli z domu“ (Balogová, s. 49).
Päť generácií Kornélií má svoje korene na juhu Slovenska, v literárnej dedine menom Jablonia Panica, ktorá leží medzi Rožňavou a Tornaľou (Balogová, s. 30) a jej predlohou by mohla byť napríklad reálna obec Gemerská Panica. Majú svoje sny a túžby, ktoré sa týkajú predovšetkým vzdelania, fyzickej slobody, cestovania a budovania kariéry mimo rodnej obce. Zrealizovať ich v plnej miere sa napokon podarí až rozprávačke. Jablonia Panica je obrazom archetypálneho starého sveta, ustáleného a disponujúceho celým potrebným inštrumentáriom detstva a mladosti: sú tam staré orechy, bylinky, kuchárske umenie starých materí, muži vojnoví veteráni so zvláštnymi historkami, dedinskí čudáci a život v závetrí dvorov, v užšom rodinnom spoločenstve obkrúženom susedmi. Ani situácia po 2. svetovej vojne sa nemení, postavy rešpektujú svoje rodové roly, deti vyrastajú, ich cieľom je rodina a pôda. No „potom boli ženy, ktoré tušili viac. Vláčili väčšie bremeno, lebo si boli vedomé ďalších tvárí, ktoré nosili zahalené aj pred najbližšími. Tušili v sebe aj iné osudy než život dedinskej ženy“ (Balogová, s. 47). Tieto tušenia a ťažoby však vznikajú akosi dodatočne a nie celkom presvedčivo v pásme rozprávačky, sú postavám dané zhora. Myšlienky, túžby a predstavy samotných žien neprekračujú hranice dobovo možného a rešpektovaného, malého sveta Jablonej Panice, pre ktorú je referenčným „veľkým“ svetom len socialistické Maďarsko za viac či menej kontrolovanými blízkymi hranicami.
***
Balogovej rozprávanie je do rozmerov knihy rozšíreným náhrobným nápisom, estetizovaným epitafom na rodinnej hrobke. Motivácie, ktoré stáli za ďalšou knihou, boli skôr didaktické než literárne. Osudy konkrétnych rodín sú v nej „demonštrátormi“ konkrétnych historicko-etnografických, jazykových a náboženských problémov. Emília Sičáková Beblavá sa narodila v Snine, časť detstva a mladosti prežila v Trnave pri Laborci. Na gymnázium chodila do Michaloviec, účinkovala tiež vo folklórnom súbore Zemplín. Tieto životopisné reálie rámcujú aj jej literárnu krajinu detstva a mladosti, ktorú predstavuje v Koreňoch, knižnom súbore ôsmich poviedok napísaných simplicitnou metódou a neveľmi obratným štýlom. Príbehy zachytávajú väčšinou osudy viacerých generácií, odkazujú na reálne existujúce osoby a udalosti, sústreďujú sa na vplyv historických udalostí a najmä kultúrno-nábožensko-jazykového okolia na rodinné, intímne problémy postáv a ich vzťahy. Sičáková Beblavá postupuje systematicky, volí si kľúčové problémy relatívne nedávnej histórie Zemplínčanov, na konkrétnych príbehoch si všíma najmä vzťahy prednovembrového režimu a reprezentantov cirkvi, konflikty gréckokatolíkov a pravoslávnych, život Rusínov a Slovákov v etnicky zmiešanom prostredí, ich špecifiká aj podobnosti. Kniha je vo faktografickom zmysle korektná, rešpektuje historické reálie, má úvod aj záver vysvetľujúci osobnú motiváciu, inšpiráciu aj „metodiku“ autorkinej práce, obsahuje poznámky a dokonca zoznam použitej literatúry a slovníček málo známych výrazov. Možno si predstaviť aj jej čitateľov, okruh rodákov a ich potomkov, ktorí sa chcú prístupnou rozprávačskou formou zoznámiť s podobami každodenného života na Zemplíne v 20. storočí, najmä v jeho druhej polovici.
Z početných literárnych slabín knihy spomeniem značnú ilustratívnosť, doslovnosť a jazykovo-štylistickú plochosť. Postavy Koreňov sú hovoriace hlavy, aktéri alebo objekty dejinných udalostí, služobníci edukatívnej funkcie literatúry, nie jazykovo a myšlienkovo individualizované bytosti. Hoci napísaniu knihy zjavne predchádzal aj istý vlastný „výskum“, ktorý spomína aj autorka, celkovo ide o sekundárny materiál k téme multikonfesionálneho a multikultúrneho východného Slovenska, neprekračujúci úroveň „umeleckej“ popularizácie viacnásobne spracovanej témy. Ak siahneme po prístupných dielach historikov regiónu, spomeňme aspoň mená Paul Robert Magocsi, Peter Švorc, Peter Žeňuch, Peter Šoltés, Ivan Pop a ďalší, zistíme, že Sičáková Beblavá svojím literárnym pokusom len reprodukuje ich poznanie.
Kniha je však dobrým sprítomnením akéhosi širšieho kultúrneho pozadia, z ktorého vyrastá register nastolených tém, ako sú východoslovenská tradičná rodina, emigrácia, pozícia nárečia a blízkych regionálnych jazykov, rusínčiny, ukrajinčiny, pozícia maďarčiny, každodennosť socialistického Zemplína, dobové materiálne možnosti a túžby, problém vzťahu Rusínov a Slovákov, gréckokatolíkov ku katolíkom a hlavne pravoslávnym. Korene nám raz poslúžia aj ako dobový príklad úrovne literárneho povedomia našich intelektuálnych elít z neliterárnych odborov. Reprezentujú asi dosť rozšírenú predstavu o tom, ako má vyzerať umelecká literatúra.
***
Slavka Liptáková je dramaturgička, scenáristka, redaktorka, autorka niekoľkých kníh určených deťom a mládeži (Chlapec bez mena, 2007; Dierožrút 2012; Nová oktáva, 2020). Viacgeneračnému románu zo súčasnosti s retrospektívnymi návratmi do hĺbky 20. storočia Krajina matiek dala autorka žánrovo-tematický podtitul „rodinná sága“. Základ rozprávania je situovaný do roku 2018. Odtiaľ sa Liptáková vracia do minulosti v sérii retrospektívnych obrazov šiestich generácií, z ktorých sú štyri stále fyzicky prítomné na tomto svete a dve-tri aktívne vstupujú do románovej prítomnosti. V najabstraktnejšom zmysle slova je to román o momente preskupenia „geologických vrstiev“ rodiny: otras, ktorý spôsobí smrť matky Irmy jej dvom dcéram Edite a Agnes, je sprievodným javom generačnej obmeny. Stredná generácia žien sa posúva v rodinnej štruktúre z pomyselného stredu k okraju. Zatiaľ iba symbolicky, obe ženy sú stále v strednom veku, na prelome štyridsiatky a päťdesiatky.
Románová rozprávačka nevenuje rovnakú pozornosť všetkým postavám. Sústreďuje sa na štyridsiatničku Agnes, ktorá je akousi generačnou pokračovateľkou postáv slovenských au-pairiek a expatiek, uvedených do slovenskej prózy pred čosi vyše desiatimi rokmi. Agnes sa vracia po dlhšom čase do Levoče na pohreb matky Irmy, ktorý organizuje jej staršia sestra Edita. Žije sama v Taliansku, má intelektuálne povolanie a dvoch dospelých synov, manžel tragicky zahynul. Hlavný prúd rozprávania sa odohráva v prítomnosti, kde sa na pozadí príprav pohrebu odkrýva narušený vzťah Agnes a Edity. Jeho korene a súvislosti, aj vzdialené, stratené v životoch predošlých generácií, sa odkrývajú v retrospektívnych kapitolách. Tie sa nespájajú do ucelenej rekonštrukcie života rodiny starších generácií, ale majú výberovo-reprezentatívny charakter a v celku románu pôsobia funkčne.
S Balogovej románom Kornélie spája Krajinu matiek exponované sústredenie sa na ženskú líniu rodín, muži sa z rodinného a partnerského života rôznymi spôsobmi vytrácajú. Aj u Liptákovej ide raz o patologické nerovnocenné vzťahy, inokedy o postupné vyprchanie ľúbostnej energie, predčasné úmrtia alebo o nemožnosť plnohodnotne naplniť vzťah kvôli nepriaznivým okolnostiam.
Autorkin jazyk je kultivovane civilný, v dobrom slova zmysle tradičný. Rozprávanie plynie pomaly a postupne, aby dôkladne odhalilo rozličné udalosti rodinnej histórie v jej šírke a hĺbke. Liptáková do prozaického textu nepreberá automaticky dnešný slovník, jazyk je metaforický na úrovni vety, jednotlivých obrazov aj širších významových celkov románu. Samostatnú pozornosť si zaslúži práca s vedľajšími motívmi a príbehovými líniami. Tento aspekt diela, nie jeho objem, umožňuje hovoriť o uplatnení princípu ságy, širokého rozprávania o osudoch rodu. Vedľajšie tematické línie sú organicky zapojené do hlavného príbehu. Ide o umelecky produktívny postup, ktorý románu výrazne pomohol, sériou vedľajších príbehov sa Liptákovej podarilo lepšie ukotviť hlavný konflikt a urobiť svoj románový svet presvedčivým. Napríklad cez motív ľúbostného vzťahu Erna a Irmy sa do románu dostáva príbeh komunity nevidomých a špeciálneho slepeckého školstva v Levoči, cez učiteľa Vranu aj osudy podzemnej katolíckej opozície voči komunistickému režimu a v Agnesiných talianskych peripetiách možno čítať príbeh celej generácie slovenských žien, ktoré v deväťdesiatych rokoch opustili Slovensko za lepším životom na Západe. Vydarený je aj miestopis, od charakteristiky malých lokalít v Levoči či na Spiši, až po interiéry rôznorodých budov, privátnych bytov i domov opatrovateľskej starostlivosti. Primeranosť a hodnota týchto priestorových detailov nespočíva v atraktivite ich reálnych predlôh, ale v autorkinej schopnosti postihnúť detail a zapojiť ho do hry ostatných prvkov výstavby textu.
Liptákovej Levoča a okolitý Spiš, kde sa príbeh z veľkej časti odohráva, nie sú exponované natoľko, aby narúšali rovnováhu jednotlivých prozaických kategórií, no priestor je prítomný síce diskrétne, ale vo svojej presnosti a detailnosti až nástojčivo. Aj v tom je hodnota Krajiny matiek, ktorá sa iste zaradí do kánonu levočských próz medzi romány, ako sú napríklad Levočská biela pani Móra Jókaiho, Čierne mesto Kálmána Mikszátha, alebo, povedzme, Levoča Ladislava Narcisa Zvěřinu, ale aj k súčasnejším básnickým a prozaickým dielam Pavla Suržina a milčákovského okruhu.
***
Napriek podobnej téme a príbuznej autorskej motivácii sa v týchto troch knihách rozlične distribuujú jednotlivé funkcie literatúry a uplatňuje sa v nich celkom odlišné vnútorné chápanie „literárnosti“, pod ktorou tu rozumiem súbor individuálnych, zväčša implicitných predstáv o tom, čo (krásna) literatúra je a ako má vyzerať. Aj v okruhu kultivovaného čitateľstva sa beletria stále chápe ako nositeľka istej osvetovej funkcie, konzervátorka privátnych archívov, popularizátorka odborných tém aj terapeutka duší. Sú to relevantné úlohy, ktoré môže autor svojmu dielu dať do vienka, no spomedzi týchto troch próz sa len knihe Slavky Liptákovej podarilo takto zaťaženú literárnu bárku nepotopiť a napísať román, v ktorom nad inými dominuje estetická hodnota.
Literatúra
Balogová, Beata: Kornélie. Bratislava : Ikar, 2022.
Liptáková, Slavka: Krajina matiek. Bratislava : Petrus, 2022.
Sičáková Beblavá, Emília: Korene. Vira – Naďija – Любов. Bratislava : Espri, 2022.
(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 1108x
