Uzol je druhou knižnou publikáciou Mareka Hudeca, okrem nej mu v roku 2018 vyšla fantasy kniha Prosté rozprávky. Uzol, v anotácii charakterizovaný ako dokumentárny román, zachytáva udalosti záverečných mesiacov druhej svetovej vojny v Nových Zámkoch. Jadrom príbehu je séria náletov, pri ktorých zahynulo odhadom dvetisíc až štyritisíc osôb.
Autor, novozámocký rodák, v knihe rekonštruuje túto epizódu dejín mesta s pomocou svedkov a historikov, ako aj prostredníctvom písomných prameňov. Príbeh je špecifický svojím nejasným postavením v slovenskej histórii. Nové Zámky boli v tom čase súčasťou Maďarska – najskôr na čele s regentom Horthym, na sklonku vojny pod vedením radikála Ferenca Szálasiho a jeho Strany šípových krížov, pozostávajúcej predovšetkým z krajne antisemitských zločineckých elementov. Okrem náletov spracúva kniha aj niektoré pridružené dejinné súvislosti: deportácie a vraždenie Židov, povojnovú rekonštrukciu mesta po obnovení Československej republiky a odsuny slovenských Maďarov na základe Benešových dekrétov.
Hudecov text prezentuje historickú realitu z pohľadu, ktorý problematizuje tradované, vopred určené hodnotiace rámce a kategórie. Nové Zámky sa nachádzajú v pohraničnej oblasti, preto sú neoddeliteľnou súčasťou ich dejín opakované momenty premenúvania, prepisovania, prekresľovania a prehodnocovania – to sa týka kultúrnych, jazykových aj politických identít, ktoré sa tu v procese historického pohybu konštruovali a rozpadali. Tento aspekt regiónu je obzvlášť pregnantne opísaný v kapitolách o povojnovej rekonštrukcii mesta, keď sa z maďarského, vojnového, fašistami ovládaného Érsekújváru prakticky zo dňa na deň stali československé, mierové, demokratické (o čosi neskôr ľudovodemokratické) Nové Zámky: „Maďarskí zamestnanci mesta boli predsa len postupne prepustení zo služby, mesto ich považovalo za nadbytočných. Medzi dôvodmi sa najčastejšie uvádzalo, že nerozumeli štátnemu jazyku, prípadne boli vyhodnotení ako nespoľahliví“ (s. 124).
Otáznym je žánrové zaradenie knihy, termín „dokumentárny román“ uvedený v anotácii považujem za problematický až zavádzajúci. Podľa najpriamočiarejšieho chápania dokumentárneho románu ide o prerozprávanie reálnych, svedecky doložených udalostí v románovej forme, respektíve o spracovanie faktografickej látky románovými postupmi. Uzol má však omnoho bližšie k reportážnemu písaniu na spôsob Mňačkových Oneskorených reportáží, než k tradičným reprezentantom dokumentárneho románu, ako sú napríklad Capoteho próza Chladnokrvne či Mailerova Katova pieseň. Túto diskrepanciu sa propagačný text snaží obísť tvrdením, že „hlavnou postavou tejto knihy je mesto“. Prítomnosť ústrednej postavy by mohla jednotlivé kapitoly skutočne zjednotiť do čohosi ponášajúceho sa na románový tvar a predstava mesta ako hlavnej postavy je bez pochýb pútavá, avšak Uzla sa netýka. Priestor mesta je v knihe naozaj tematizovaný s mierou pozornosti a záujmu zvyčajne vyhradenou pre postavy, no tento fakt nijako neruší prvoradosť (ľudských) postáv, bez ktorých by nemalo zmysel zaoberať sa nimi obývaným priestorom.
Zdá sa teda, že vo vzťahu k Hudecovmu textu by sme si vystačili s označením „reportážna kniha“, čo je napokon aj v súlade s dlhodobým zameraním vydavateľstva. Takéto zaradenie by hodnotu knihy nijako neumenšovalo; naopak, domnievam sa, že práve označenie „dokumentárny román“ text v niečom podceňuje. Zásadnou prednosťou knihy (a jej podobných kníh) je fakt, že sa zaobíde bez postupov zážitkového ozvláštňovania či okrášľovania, s ktorými sa v románoch, vrátane tých dokumentárnych, bežne stretávame. Vo vzťahu k reálnym dejinným udalostiam pôsobia tieto pisateľské procedúry neraz nepatrične až lacno, čo sa v plnej miere prejavuje v mnohých konvenčne komponovaných historických románoch. Hudecova kniha je esteticky plnohodnotná, no tento jej rozmer nemá nič spoločné s umeleckosťou románových postupov – v Uzle nejde ani tak o postupy, ako skôr o zdokumentovanú skutočnosť, ktorá vo svojej šokujúcej excesívnosti sama osebe pôsobí umelecky vychýlene, miestami až groteskne či fantasticky. Pôsobivosť týchto obrazov pritom spočíva práve vo vedomí, že autor tu nemusel nasilu domýšľať, fabulovať, ozvláštňovať: „Schovali sa do najbližšieho verejného bunkra. Vydesene sa k sebe túlili. Mali otvorené ústa, aby im tlaková vlna nepoškodila ušné bubienky. Trvalo to nekonečné minúty, a keď napokon ohlušení a vydesení vyšli z úkrytu, primrzli k zemi“ (s. 28); „Vozne osobných a nákladných vlakov ležali poprevracané jeden na druhom, medzi nimi zohavené mŕtvoly. Ohromujúcu silu výbuchu si Gyula vedel ľahko predstaviť, keď na streche jednej z budov neďaleko stanice uvidel vagón“ (s. 48).
Naopak, nadbytočne a silene pôsobia kapitoly, v ktorých sa autor snaží rekonštruovať priebeh a príčiny posledného bombardovania v marci roku 1945, ktoré malo zároveň najviac obetí. Tento nálet bol uskutočnený krátko pred oslobodením mesta Červenou armádou, pričom jeho vojenský význam je nejasný, berúc do úvahy, že namiesto strategicky dôležitého železničného depa zasiahli bomby predovšetkým historické centrum. Snaha dopátrať sa k čomusi, čo by „odôvodnilo“ či aspoň kontextualizovalo zdanlivo nemotivované ničenie, je v istom zmysle pochopiteľná. Zároveň však platí, že tieto časti pripomínajú viac-menej rutinné novinárske písanie, čím sa narúša subjektivizovaný pohľad sprítomňovaný vo zvyšku knihy. Zistené informácie síce pomáhajú vytvoriť si objektívnejší obraz o vykonávateľoch násilia, no na príbehu – v ktorom, napokon, o objektivitu ani o vykonávateľov nejde – nič nemenia.
Autor mohol tieto príbehy pokojne ponechať v ich pôvodnej výlučnosti a samostatnosti so všetkým, čo k tomu patrí: nedokonalosť a neuzavretosť privátneho rozpomínania, emočný aspekt udalostí, rozbiehavé verzie skutočnosti. Najpresvedčivejšie pôsobia práve tie pasáže knihy, ktoré si od nezaujatej objektivizujúcej perspektívy veľkých dejín zachovávajú najväčší odstup. Týka sa to napríklad druhej kapitoly s názvom Sen o prevrátenej bytovke, ktorá prostredníctvom spomienok jednej z preživších originálne evokuje ťaživé „ticho pred búrkou“: „Už zaspávala, keď ju prebral neobvyklý zvuk. Prichádzal z kúta, kde bol stojan na noty. [...] Zrazu sa pri posteli ozvalo čosi ako poplašná siréna. Bolo to akési pulzujúce a dlhé zavýjanie, niečo ako ‚úúú-ááá‘. Zavýjanie sa začalo veľmi nízkym tónom a opakovalo sa stále hlasnejšie. Neľudský rev Helene doslova driapal uši. Rozkričala sa a stratila vedomie“ (s. 26 – 27). V súlade s takto nastolenou atmosférou pôsobia aj mnohé nasledovné výjavy ako nereálny, ťažko uveriteľný prelud – tento snový opar je v súvislosti s drastickými scénami, paradoxne, priliehavý; udalostiam totiž dodáva intenzívny ľudský rozmer, v historických rekonštrukciách zriedkavý.
Knihy s historickým námetom sú značne rizikovým podujatím – minulosť je vo všeobecnosti značne komplexná a „cudzia“. Pokusy písať a hovoriť o nej končia často tým, že si autor na téme vyláme zuby, keď sa usiluje aplikovať nemotorné výpovedné a interpretačné rámce na čosi, čo sa im tvrdohlavo vzpiera. Jednou zo schodných ciest je nechať minulosť hovoriť za seba a touto cestou sa vybral aj Marek Hudec v Uzle. Miestami síce vybočuje z nasadeného kurzu, no napriek tomu má jeho kniha nespochybniteľnú hodnotu – už len v tom, že kompetentne spracúva málo známu kapitolu zo slovensko-maďarských dejín.
(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 1233x
