Plav

Obálková anotácia druhej prozaickej knihy Jakuba Juhásza (v debute a občianskym menom Juhás) je vecná, obstála by aj samostatne ako „minútová“ recenzia. Spomína autorovu predošlú knihu Novoročný výstup na Jaseninu (2016), pričom nejde len o bibliografický záznam; tieto dve prózy úzko súvisia obsahovo, poetikou, charakterom rozprávania. Eviduje žánrovú rôznorodosť textu, ktorý sa pohybuje medzi autobiografiou, životopisom známej osobnosti a cestopisom. Načrtáva Juhászov idiolekt, založený na „hustom opise“, esejistickej reflexívnosti, humornom nadhľade, a kľúčovú tému, ktorou nie je maďarský klasik Petőfi Sándor (s významami iniciál jeho mena sa pohráva názov knihy), ale skôr „ľudská geografia Juhu“ a, dodávam, psychogeografia autora. Próza empaticky číta priestor, pokúša sa o rekonštrukciu minulého času (osobného aj dejinného) zo stôp stále prítomných na tvári súčasnej krajiny. No kniha PS, ktorá sa neraz blysne vydarenými formuláciami a celými pasážami, vyvoláva svojou celkovou nedourčenosťou aj pochybnosti. Dôvodom je málo nosný konceptuálny rámec, ako aj slabšie rozvinutý vzťah exponovanej kategórie priestoru k iným významovým a výstavbovým plánom prózy.

Pod Juhászovým Juhom si východiskovo predstavme Lučenec, v širšom zmysle slova Novohrad a celý juh stredného Slovenska až po Banskú Štiavnicu. Juh však funguje aj ako synonymum priestorovej biografie básnika Petőfiho, po ktorého stopách spisovateľ cestuje na starej felícii slovenskými, maďarskými a rumunskými cestami. V tejto cestopisnej línii Juhász ponúka pohľadnicu súčasnej Budapešti, z ktorej sa presúva ďalej na juh do Petőfiho rodiska Kiškereš, potom s rôznymi zastávkami na juhovýchod, až dorazí do dnes rumunského Sedmohradska, kraja spojeného s poslednými dňami romantického revolučného básnika. Petőfiho stopy sleduje aj na Slovensku, v Lučenci, Banskej Štiavnici, Prešove, Cemjate... Próza však nespracúva postrehy z jednej cesty, hoci by to mohlo byť jej tvorivé východisko. Prevažujú iné texty, ktoré z perspektívy celku vyznievajú skôr doplnkovo, v niektorých prípadoch až „výplňovo“. Často sú pritom v exponovaných pozíciách – týka sa to napríklad hneď prvej kapitoly.

Počas písania PS spisovateľa nechtiac zavialo do Krakova na tvorivú rezidenciu, a tak je v knihe aj kapitola o tomto meste. Sama osebe by so cťou obstála ako víkendový stĺpček kultúrnej dvojstrany nejakého denníka, ale prečo sa stala súčasťou tejto knihy? Aj sám spisovateľ sa nad tým pozastaví, zavtipkuje, samoúčelnosť niektorých častí vo vzťahu k celku tým však nezmizne. Koncept – hra s identitou, vlastné sebapísanie na pozadí biografie konkrétnej historickej postavy, ktorá má s rozprávačom spoločné priestorové väzby –, dostáva trhliny. Experiment s prelínaním identít dvoch spisovateľov sa mení na tradičný spisovateľský zápisník s voľne radenými rôznorodými zápiskami z miest a ciest. Kniha svojím zvýznamňovaním rôznorodých periférií pripomína „špinavé“ cestopisy po stredovýchodnej Európe Andrzeja Stasiuka, najmä jeho prózu Cestou do Babadagu.

Juhász veľký priestor venuje tematizovaniu samotnej literatúry, jej zrodu, písaniu, pozadiu tvorivého procesu. Kniha je autoreferenčná aj vo vzťahu k osobe autora, veď v nej ide najmä oňho, o jeho názory, reflexie, cestovanie, jednoducho bytie. Zo Sándora Petőfiho sa v knihe stane len ornament. Nič zásadné by sa nezmenilo, ak by sa kniha volala MK, Mikszát Kálmán, CsKT, Csontvary Kosztka Tivadar alebo by si Juhász zvolil iného uhorského umelca, ktorý sa obtrel o Lučenec či Novohrad. Zostala by mu možnosť autobiograficky si pocestovať po Karpatskej kotline, zostali by aj najlepšie kapitoly, napríklad tá o návšteve lučeneckej knižnice, aj iné vydarené a vtipné reflexívne pasáže i rôzne prílepky a kvantitatívne naťahovačky. K nim patria napríklad celá úvodná kapitola o medenom kohútovi na veži lučeneckého kalvínskeho kostola alebo veľké časti kapitoly o rezidenčnom pobyte v Krakove pôsobiace trochu ako antireklama na tento typ podpory umelcov. Autor síce píše s humorom, sebaironicky, ale myšlienkovo rozbiehavá špirála, v ktorej sa PS pohybuje, vyvoláva podozrenie, či grantová povinnosť voči inštitúciám napokon neprevážila nad tvorivou autonómiou umelca.

PS je kniha menej abstraktná ako Novoročný výstup na Jaseninu, s ktorou ju spája rámcová téma návratu, tentoraz do rodného mesta, a hľadania kultúrno-priestorových koreňov. V porovnaní s debutom má výrazne lepšiu jazykovú úroveň – „chybovosť výrazu“, podprahová vlastnosť rozprávania v Juhászovej prvotine, sa z PS vytratila, iste aj vďaka práci jazykovej redaktorky Michaely Rosovej.

Podobne ako v debute je aj tu najzaujímavejšia miestopisná línia prózy neoddeliteľne spojená s myslením autora a rozprávača, jeho pokusmi o „preklopenie“ tekutej reality do prózy, s jeho reflexiami, humorom... Nie všetky miesta si osvojil rovnako a je to vidno na nevyrovnanosti jednotlivých pasáží. Viac sa dozvieme o Štiavnici, tam zostúpime až na úroveň komunálneho reptania a miernej trápnosti (kde ako zle varia – všade –, a aký zlý džez kde púšťajú). Zaujímavé, hoci príliš skromné sú náčrty Juhászovej Budapešti či Krakova. Kniha ako celok neomráči, je akási zahmlená nielen na úrovni sceľujúcej myšlienky diela, ale aj v dolných poschodiach. Vidno to napríklad na nevyužitom potenciáli zjavne dôležitých, no len hrubo načrtnutých postáv Evy a Zola, ktoré okrem autorského rozprávača ako jediné jasnejšie vstupujú do deja.

„Napísať prvú knihu bolo celkom ťažké. Písal som ju skoro tri roky, pritom bola tenšia než posledný článok môjho malíčka. Napísať druhú knihu bude ľahké, lebo bude o najväčšom básnikovi maďarskej národnosti a o svätom Lučenci. Mohlo by mi to trvať rok a mohla by byť o niečo hrubšia než posledný článok môjho palca“ (s. 97). Odhadujúc fyzické parametre autora, tento zámer sa celkom nepodaril, ale ubrať bolo treba ešte viac. Aj druhá kniha sa svojím rozsahom mala viac kamarátiť s Juhászovým malíčkom.

(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)