Plav

Janina Turek z Krakova si v rokoch 1943 – 2000 viedla faktografický denník. Písala o tom, čo jedla, čo a koho videla z okna bytu, akú výstavu navštívila a aký seriál práve sledovala. V jej pozostalosti sa našlo 745 zošitov a v nich strohé poznámky rozdelené do 33 kategórií. Napríklad: „menu: raňajky, obedy, večere“ alebo „zdvihnuté telefonické hovory“ a „náhodné stretnutia“. Písanie denníka poňala pragmaticky až mechanicky. Denník, táto „forma bez formy“, ju zakotvoval v skutočnosti, dával jej pocit kontroly nad dňami, týždňami, mesiacmi a rokmi.

Marenčinovo denníkové písanie alebo skôr sebaspytovanie treba situovať práve tam, kam sa Krakovčanka nemienila dostať. Ide nielen o spätosť jeho denníka s tou časťou žánrovej tradície, ktorá je prepojená s romantickým, individualistickým poňatím subjektu, ale aj o väzby s literárnym, obzvlášť frankofónnym svetom (denník Goncourtovcov, denník Henriho-Frédérica Amiela...) a psychoanalýzou. Marenčin sa pýta „kto som“, hoci názov dal posmrtne vydaným zápiskom vydavateľ. Aj keď napísal „som v podstate dedinčan, i keď som prevažnú časť života strávil v mestách“ (s. 204), jeho „ja“ sa rozbiehalo na viaceré strany a nechcelo prijať vopred určené atribúty. K denníku pristupoval takmer pietne (predchádzajúci denník z rokov 1996 – 2017 s názvom Ľudská totalita uviedol nasledovne: „To by mali vlastne byť iba ‚perly ducha‘, len kde ich vziať?“, s. 5) a permanentne sa hral s formou. Pestoval svojský a zašlý étos podaktorých (aj slovenských) vzdelancov 20. storočia, charakteristický vážnosťou, občasným pátosom, ale aj vedomím sociálnej funkcie a s ním spojenou sebaštylizáciou.

Žáner, tradíciu a sebaštylizáciu nechajme však na chvíľu bokom – písanie denníka je najmä typom rituálnej súkromnej praxe, ktorá má vopred nejasný a zároveň osobný existenciálny zmysel. Nejasný preto, že denník v živote jednotlivca plní rôzne funkcie, a to v súlade s ambíciami, ktoré si kladie. Zrejmá je však séria dátumov, konkrétnych bodov na časovej osi, rytmizujúcich jednotlivé odseky alebo vety. Prvý zápis v Marenčinovom Kto som je z 31. januára 1973. (Píše v ňom aj o nepríjemnej novinke: „od zajtra, od 1. februára 1973, upravuje sa nám pracovný čas tak, že ráno budeme začínať o trištvrte na 8 – a končiť budeme o pol 5 hod. Čiže celý deň bude posratý“, s. 6). Tomuto (zriedkavému) šomraniu na adresu prevádzkovej nepohody predchádzali autorská ostrakizácia a prepustenie z Československého štátneho filmu, ale aj začiatok práce v Slovenskej národnej galérii. Dianie v profesionálnom živote a zamestnanie v novej inštitúcii zaznamenáva Marenčin stoicky, nevášnivo. Na stránkach denníka uvažuje nie o ľuďoch, ale o predmete svojej práce, o kultúrnej prevádzke a spoločenskej situácii umenia v čase normalizácie. Zmenu režimu v roku 1989 zaznamenáva len okrajovo, o nasledujúcom desaťročí sa vyjadruje s odporom. V roku 1993 napríklad poznamenáva: „BESTSELLER: Byť slávnym, dokázať upútať čo najväčší počet čitateľov či divákov, a každému sa páčiť [...], je pre mnohých dnes (najmä vo svete trhového hospodárstva) synonymom Kvality, umeleckej hodnoty“, „BESTSELLERY – fenomén ktorý je v rozpore s európskymi kultúrnymi tradíciami“ (s. 221).

Ide o kverulantský únik zo sveta? Pochybujem. Marenčin dokázal analyzovať systémové podmienky fungovania reality, v ktorej sa ako jednotlivec ocitol, a preto videl viac než, povedzme, vlastný papier a hrot ceruzky, ktorú práve držal v ruke. Zdrojom tejto schopnosti bola jeho ľavicová vnímavosť. Takéto prepojenie osobného a spoločenského charakterizovalo mentálnu výbavu istej časti ľavicových avantgardných slovenských intelektuálov už medzivojnových čias: „Nedokázal som byť šťastný pri vedomí, že iní trpia, že sa im šťastia nedostáva“ (s. 81). Marenčin však nemal nádej na zmenu, nestál o úpravu poriadkov – ani pred rokom 1989, ani potom. Ako reprezentant vymiznutého sveta pracoval s tým, čo mal aktuálne k dispozícii – s tichým a osobným vzdorom outsidera: „Kto som? Som viacej tým, čo som bol, než čo budem“ (s. 139). Uvedomoval si obmedzenia, ale cenil si možnosť vytknúť niečo svetu, samotársky trénoval výdrž a overoval svoju pozíciu: „akceptovať, či odmietať hru, ktorú nám vnucuje okolitý svet?“ (s. 154). Klásť si takúto otázku znamená tušiť, že pravidlá sú dané a nie sú dané mnou. Marenčin pravdepodobne vedel, že konfrontácia s danou skutočnosťou sa viaže na zdĺhavý a väčšinou nepríjemný proces permanentného odmietania spojeného s rizikom osobnej prehry.

V tejto situácii sa denník stáva prostriedkom vnútorného naplnenia alebo očisty. V súlade s „tradíciou žánru“ funguje ako bútľavá vŕba, ktorá neodmieta, neprezrádza, nehodnotí. Marenčin písal však s vedomím, že to nerobí len pre seba: „Prečo píšem? Aby som znova prežíval. Áno, ale aj preto, aby to niekto čítal a aby som s ním takto komunikoval. Aby som si čitateľa získal, zapáčil sa mu, podmanil si ho“ (s. 71). Štylizoval nielen vetu, ale aj svoj obraz, vystupoval z pozície umelca, ktorý vďaka svojej práci disponuje mocou aktivizovať ľudskú myseľ. Chcel presvedčiť o svojej pravde a dodatočne ju dokladal citáciami iných, aby ukázal, že s ňou nie je sám, a tak podporil svoj vzdor i citlivosť. Išlo mu o špecifickú solidaritu vnímania, vytvorenie spoločenstva „verných“, a preto raz za čas brnkol na strunu vydávajúcu naliehavý, no miestami kazateľský tón.

Marenčinov denník pôsobí ako správa z iného sveta a tou aj je. Ten svet sa mi v niečom aj páči: je v ňom remeslo, sčítanosť, schopnosť aforistického a zároveň nebanálneho postrehu alebo vloha písať ľahko. Nie je v ňom bezcieľna, upotená aktivita a nesústredená myseľ, istý typ neurózy dnešných dní. Kto som je solídnou autoreflexiou, písanie sa tu stáva meditáciou a myslenie pomocnou látkou. V tomto svete nedráždi prebytok vnemov, ale teší ich selekcia. A koniec koncov je tu aj prepotrebná vitalita, ono „tak či onak, rob si svoje“.

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)