Plav

Počas čítania debutovej prózy Na kolenách Alice Cárskej sa mi neustále vynárala nutkavá myšlienka, parafráza Ivana Kadlečíka: škoda tých nákladov na vydanie knihy... Ale tá už na svete je, a tak sa aspoň môže podieľať na vytváraní milieu, ktoré umožní vyniknúť iným knihám.

Formálna podoba debutu Alice Cárskej až príliš pripomína červenú knižnicu (ružová obálka, vreckový formát, titul, spovedná forma, denník). Aj stvárnením problematiky mužsko-ženských vzťahov, rodovej skúsenosti a sexuality odkazuje na ľahkú žánrovú literatúru, blízku populárnym románom pre ženy. Uznám však, že s jedným dôležitým rozdielom: u Cárskej nie sú primárne ľúbostné vzťahy v melodramatickom tóne (okrem krátkeho segmentu, kde hrdinka rozpráva o vzťahu s milencom Borisom), ale predovšetkým tie sexuálne. Príbeh sa tak posúva vo väčšej miere k dielam, kde sa primárne vyjadruje iný aspekt ženskej životnej skúsenosti.

Titul môže zneistiť, pretože sugeruje prinajmenšom dva významy: prvý asociuje s vierou, druhý s telesným stykom. Po prečítaní knihy pribudne aj odkaz na sľub pri cirkevnom sobáši, ale najvýraznejšie sa titul viaže na submisívnu pozíciu hlavnej postavy Alice, čím sa aktualizuje aj frazeologický význam spojenia ako ťažkej životnej situácie. Cárskej knihu by som mohla usúvzťažniť s tzv. ženskou literatúrou (a autorkami, ako sú Michaela Rosová, Ivana Dobrakovová, Ivana Gibová, Nicol Hochholczerová, v širšom kontexte i s Elenou Ferrante), keby som o existencii niečoho takého bola neoblomne presvedčená. Isté však je, že ide o písanie ženy o ženskej skúsenosti v sociálne marginalizovanom prostredí. Mohla by to byť aj univerzálna feministická výpoveď, keby autorka tak uvzato netrvala na prvoplánovom tematizovaní sexuality. Zvlášť nápadne sa Cárskej text podobá na Dobrakovovú a Ferrante. Na rozdiel od Dobrakovovej sú jej postavy psychologicky plytké, ich patologická posadnutosť, telesnosť a sexuálne konanie je slabo motivované. Ferrante Cárska pripomína témou súkromného a intímneho života rodičov, motívom priateľstva dvoch žien, obrazom malomestského prostredia uviaznutého v patriarchálnom svete a poznačeného cirkevným dogmatizmom, pričom ich porovnanie zas odhalí úzky sociálny záber prózy.

V románe dominuje ženská skúsenosť v konfrontácii s neideálnym svetom spoločenskej periférie, nefunkčných vzťahov a demýtizovaného materstva. Protagonistkou a rozprávačkou románu je Alica (Alicka), pričom nejde o jediný signál autobiografického písania. Ďalšími sú tematizácia osobného života, priama narácia, retrospektíva či denníková forma. Osobný rozmer diela je však potláčaný povrchným a prvoplánovým referovaním o prežitom bez presvedčivejšieho ponoru do hlavnej postavy. Z protagonistky sa stáva pasívna trpiteľka a neproduktívna pozorovateľka sveta, vyrozprávaný príbeh potvrdzuje jej tézu: „všetky problémy riešim v posteli“ (s. 8). Na začiatku spomína na detstvo a je presvedčená, že jej život ovplyvnilo už prenatálne obdobie, skutočnosť, že matka „väčšinu tehotenstva strávila s nohami hore, a tým predurčila túto polohu ako jedinú, v ktorej sa cítim bezpečne a sebaisto“ (s. 5). Ako relevantnú príčinu životných prehier uvádza Alica matkino tvrdenie, že bola kojená cigánkou (sic!). Všetko, čo podstatným spôsobom postavu determinovalo – sexuálne dozrievanie, strata panenstva, predčasné manželstvo, neplánované materstvo – je späté s telesnosťou, preto úsilie predviesť jej intelektuálne kvality, urobiť z nej filologičku, jazykovú korektorku či utajenú scenáristku vyznieva prvoplánovo, jednorozmerne a nepresvedčivo. Nenaplnený život si kompenzuje promiskuitou, hlavnou témou knihy je hrdinkina posadnutosť sexom. Niektoré pasáže, napríklad stvárnenie popôrodných depresií a samovražedných motívov, sú aspoň do určitej miery pôsobivé a dokážu aktivovať univerzálne pocity znechutenia, frustrácie či zlyhania.

Príbehom sa prepletá relatívne konvenčný motív marionety, ktorý už poznáme napríklad z próz I. Dobrakovovej. Na začiatku je tehotná matka rozprávačky stvárnená ako „handrová bábika zašitá v mieste, do ktorého sa tisne výplň“ (s. 5), podobný motív nájdeme v strede rozprávania („samu seba som redukovala na objekt, plastovú postavičku zo sériovej výroby lacného hračkárstva, ktorú zapína a vypína tlačidlom na hlave jej majiteľ – manžel“,  s. 80) a v závere sa objavuje ako jedna z dvoch snových emanácií hlavnej hrdinky: „V sne, ktorý sa mi neustále vracia, som papierová bábika. Hýbem sa, nerozprávam – kričím. Kričím na ženu z mäsa a kostí [...]. Obe tie ženy som ja“ (s. 167). Iba na jednom mieste sa táto optika vzťahuje na muža – „handrovou bábikou“ sa stáva Alicin manžel vo fáze jej posadnutosti sexom. Napriek tomu sa Cárskej v celej knihe nepodarilo adekvátne artikulovať hrdinkinu nedostač, sprostredkovať ten bytostný zápas s vnútornými démonmi a prepojiť intímnu rovinu so širším protagonistkiným zázemím.

Aj napriek značnému časovému rozpätiu je príbeh vyrozprávaný pomerne jednotvárne, bez výraznejších zlomov a obratov, doplnený nadbytočnými epizodickými postavami a príhodami. Autorka sa bezvýsledne pokúsila ozvláštniť retrospektívne rozprávanie staršími denníkovými zápiskami protagonistky. Neprinášajú odlišnú perspektívu, nie je v nich badateľný rozdiel medzi ja spomínajúcim a ja prežívajúcim, modalita a spôsob podania sú rovnaké v oboch vrstvách textu – odosobnené, racionálne, chladné aj v zázname o strate panenstva: „Jatky“ (s. 54). Čudne pôsobí aj skutočnosť, že denníkový záznam sa obracia na čitateľa („Súhlasíte?“, s. 83). Cárskej snaha podať sugestívny osobný príbeh stroskotáva na snahe o tematickú atraktivitu, na vulgárnosti výrazu, a neschopnosti zachovať mieru a odlíšiť erotiku od pornografie: „Jemne som mu ho začala stláčať, ako plynový pedál na aute, všimla som si, že stláčaním penisu svojou nohou určujem rýchlosť Stanových prstov vo mne, chodidlom som preto zrýchľovala, kým som vo výkriku nestlačila jeho vtáka full gas, až ,na podlahu'. Riadenie som nezvládla, ja som vyletela, on vybuchol“ (s. 156). A stroskotáva aj na kostrbatom jazyku, plnom ošúchaných prirovnaní („rozdrví ma jednou svojou rukou ako medveď labou malú myš“, s. 46), lascívnych narážkach („dobre sa vyspím skôr v cudzej posteli než doma“, s. 22) a predvídateľných, nasilu vtipných hláškach a kalambúroch: „všetko si musíme zaslúžiť súžením. Neskôr aj súložením. Muž: skloňujeme podľa vzoru chlap, skláňame sa podľa vzoru gazdiná“ (s. 16).

Hrdinkinu depersonalizáciu by sme mohli usúvzťažniť s tzv. estetikou utrpenia (Pam Morrisová), ktorá proklamuje primát obsahu pred spôsobom jazykovej prezentácie detabuizovanej skutočnosti. V tomto zmysle by som mohla oceniť autorkinu snahu a odvahu písať otvorene o sexualite. Ide však len o ďalší a v porovnaní s prózami Kovalykovej, Rosovej, Dobrakovovej, Gibovej či Hochholczerovej nevydarený pokus o skoncovanie s dávno minulou prudérnosťou slovenskej prózy. Pri čítaní Na kolenách som márne striehla na nejaký, hocijaký, slabučký estetický zážitok... Nedostavil sa! Márna snaha! Márna, Braku!

(Zuzana Čížiková pôsobí na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity.)