Plav

Ako uvádza anotácia, Dar je román „o tom, že svet je zázrak, ak sa naň dokážeme dívať s otvoreným srdcom“. Znie to naivne, banálne, sentimentálne, no chcelo to azda znieť inak, hodnoverne. Hlavnou témou Daru nie je nič menšie než koniec domnelej nadvlády univerzálneho rozumu, ktorý objektivizuje a paušalizuje. V čom však, ak chladné racio zlyháva, tkvejú zdroje poznania? Rosová ponúka v kontexte jej autorského gesta predvídateľnú odpoveď: v subjekte, v jeho schopnosti vnímať, prijímať, dávať a cítiť.

Dej je situovaný do nejasne vymedzenej budúcnosti, v ktorej sa naplno uplatňujú už dnes prítomné náznaky možnej zmeny prístupu jednotlivca k svetu: „Našim prababkám či prapradedom muselo pripadať ohromné, že majú vlastný mobilný telefón, ale stačila tuším jedna generácia, aby aspoň poniektorí zmenili názor. Aby sa presunuli od predstavy, že je skvelé byť neustále v dosahu, k predstave, že je to strašné“ (s. 296); „Aj dobrovoľná bezdetnosť, táto ,zodpovedná voľba pre jedinca aj pre planétuʻ [...], sa dostala do popredia vďaka celebrite. A to bolo ešte začiatkom tridsiatych rokov“ (s. 348). Tempo prózy je výrazne spomalené, akoby navzdory dnešnej umelo urýchlenej dobe. Budúcnosť, ktorú Rosová opisuje, je zámerne modelová. Obsahuje viaceré utopické prvky: svet je rovnostársky, jednoznačne sekulárny, nenásilný, bez zbytočných medziľudských vášní. Samostatnosť sa tu vníma ako „nerozporné právo“ (s. 397). Každý jedinec sa domnieva, že disponuje slobodou a vôľou, ktorú ľubovoľne uplatňuje a zároveň nie je tlačený do výkonu. Nikto nie je preto horší alebo lepší, každý zápasí predovšetkým sám so sebou a uvedomuje si vlastnú výlučnosť, ktorú občas chápe aj ako odcudzujúci prvok. Protagonisti, „útlocitný výkvet spoločnosti, ktorý sa nemá príliš zapotiť“ (s. 153), „z dvoch tretín deti diplomatov, zvyšok z prominentných podnikateľských rodín“ (s. 39), sledujú vlastné prežívanie a dianie okolo s potrebou vecne pomenovať „absolútnu prítomnosť“ (s. 328). Nepodliehajú technologickým trendom. Viacerí sú žiakmi výberového Amielovho lýcea (môže ísť aj o narážku na Henriho-Frédérica Amiela a jeho povestné sklony k sebaanalýze). V istom slova zmysle sú deti aj obeťami alternatívneho vzdelávania, ktoré ich vedie ku krehkému individualizmu. Hľadajú však „nejaké priesečníky“, chcú sa „dotknúť a súvisieť“ (s. 180), niekam patriť a vytvárať funkčný, integrálny model spolunažívania. Ide však o utópiu, a azda aj preto jedna z postáv vyslovuje nasledujúce slová: „Snívam o tom [...] aby sme spájali a nie rozdeľovali. Aby sme prestali odsudzovať a začali chápať. Aby sme dôveru, ktorú sme tak bezvýhradne vložili do rozumu, dali aspoň sčasti aj vlastnému srdcu“ (s. 300).

Niečo „po ceste“ zlyhalo, urobili sa chybné rozhodnutia a model budúcej spoločnosti, ktorú tvoria krehkí jednotlivci, nie je funkčný. Ako problematické sa javí napríklad narábanie so slobodou: „Príliš veľa možností ťa nutne paralyzuje. Chcem hranice. Chcem zákazy. Ja proste neviem“ (s. 83). Nedostatok vzájomnej koherencie, spôsobený individualizmom, núti prepracovať sa odznova k zmyslu a vybudovať inú spoločnosť, celistvejšiu, organickú. Mýtus ideálneho sveta, v ktorom „všetko komunikuje so všetkým“ (s. 399), ponúknutý v závere knihy ako alternatívne riešenie krízového stavu vecí, má pôsobiť mimoriadne sugestívne. Dar je v tejto súvislosti knihou, ktorá chce projektovať pravidlá iného spoločenského usporiadania a medziľudskej komunikácie. Miestami vzbudzuje dojem podvratnej hry s novou spiritualitou, využíva dikciu motivačných príručiek a odvoláva sa na vágne všeobecné pojmy a absolútne kategórie („svet“, „cit“, „vesmír skrytý v človeku“). Rosová zjavne chce využiť „príležitosť trochu nás podpichnúť“, „prevrátiť naruby nejakú našu zažitú predstavu“ (s. 393) a poukázať na limity ľudskej predstavivosti.

Kniha je výrazom úsilia obsiahnuť celok, túžby po integrite. Tento moment sa vo vzťahu k Daru dá vnímať na viacerých úrovniach. V prvom rade ide o integritu rozumového a citového poznania (alebo kognitívny absolutizmus, schopnosť postihnúť skutočnosť v jej úplnosti, avšak v medziach, ktoré stanovuje subjekt). Ide o postulát vyslovene špekulatívny a ľahko spochybniteľný, no v Rosovej literárnom podaní celkom presvedčivý. Dá sa uvažovať o integrite jednotlivých obrazov, o autorkinom zmysle pre detail a jej literárne pôvabnej schopnosti meniť uhoľ pohľadu s cieľom vidieť objekt z viacerých strán naraz: „Škola, to boli dve krásne historické budovy, postavené oproti sebe a navlas rovnaké, iba jedna bola veľmi zachovalá a druhá v stave o čosi horšom. Na nádvorí medzi nimi stála kruhová fontána. Zhora, z vtáčieho pohľadu, to dokopy vyzeralo ako dve hranaté zátvorky, dosť ďaleko od seba, aby sa medzi ne pohodlne vošlo kratšie slovo. Ale nechránili nič, medzi nimi sa črtala len tá fontána, krúžok, malé udivené ó“ (s. 16). Časovo ohraničený celok, titulný dar, ktorý je jasne vymedzený narodením a smrťou, predstavuje aj jeden ľudský život (knihu uzatvára kapitola venovaná smrti). Napokon ide aj o vnútornú integritu komunity, o schopnosť jednotlivca napojiť sa na ďalšie atomizované súčiastky („sú spôsoby, ako sa oprášiť a zapojiť“, s. 399), a preto identifikovať sa s inými ľuďmi, cítiť ich a rozumieť im.  

Vážne, vo výraze kultivované a v pojmoch vágne projektovanie budúcnosti je „figliarsky“ narúšané sebairóniou. Na chodbách Amielovho lýcea sa okrem útlocitných a zádumčivých žiakov, z ktorých potom vyrastú krehkí dospelí, zjavuje aj odborníčka na komunikáciu, „slečna Rossová, zrejme najstaršia členka profesorského zboru a zároveň možno najenergickejšia“ (s. 83). Vracia sa takmer v závere knihy, opäť sprostredkovane, ako vľúdna profesorka a predmet kolegiálnej polemiky. Niektorí útlocitní čitatelia môžu vnímať toto gesto ako suchopárny, takmer profesorský žart, iní v tom uvidia prejav autorkinej schopnosti držať primeraný odstup od vlastnej práce. Dar totiž mimoriadne naliehavo niečo komunikuje, občas pôsobí ako „škatuľa plná temnoty“ (s. 351) a apológia ľudskej zraniteľnosti. Je to citová nálož, myšlienkový experiment a literárne rozhodne pozoruhodná próza. Rosová sa oddáva nielen intelektuálnym špekuláciám, ale aj milému lyrizmu a svojráznemu psychologizmu. Domnievam sa, že okrem literatúry by jej to žiadne médium neumožnilo.

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)