Plav

Novela s emblematickým názvom Dni matiek tematicky nadväzuje na korpus domácich literárnych textov ponovembrovej literatúry, ktorý problematizuje úlohu matky v rodine a spoločnosti, ako Toxo (2013) Ivany Dobrakovovej, Piata loď (2010) Moniky Kompaníkovej či Krv je len voda (2021) Jany Micenkovej. Akokoľvek ošúchane môže názov pôsobiť, Žuchovej sa v útlej knihe podarilo napísať viac než len ďalšiu variáciu na rodinnú traumu. Autorka v istom zmysle nadväzuje na svoj predchádzajúci román Obrazy zo života M. (2013), kde analyzuje vzťah dospelej dcéry a umierajúcej matky. Postavy jej najnovšej knihy už však nebojujú s nestabilným domovom, práve naopak, tentokrát sa obnažuje ich neprekonateľná zakorenenosť v aktuálnom časopriestore, v rodine.

Dni matiek podávajú svedectvo o materstve z dvoch pólov, z pohľadu prvorodičky Zory a už dospelej dcéry Tamary. Rozprávačky však nie sú príbuzné, a hoci sa motivicky dopĺňajú, vypovedajú o dvoch rôznych kontextoch a skúsenostiach. Zorina dejová línia sa sústredí na vývin jej niekoľkoročného syna Tibora a ich spoločné každodenné aktivity. V druhom príbehu sa stretávame s Tamarou, ktorá čelí deficitom starnúcej mamy, o ktorú sa svojsky stará a súčasne reflektuje ich spoločnú minulosť. Základný konflikt  oboch narácií nevyplýva ani tak zo spoločenského tlaku na úlohu matky, zo stereotypov či sociálnych podmienok, ale je situovaný do vnútra postavy. Zora materstvo chápe ako starostlivosť o rodinu a syna, pričom je presvedčená, že v tejto funkcii je nenahraditeľná. Nad jej nutkavou potrebou byť neustále pri dieťati visí otáznik: robí to z lásky, povinnosti, či strachu? Dodáva si pocit užitočnosti, alebo len odvracia pozornosť od seba? Starostlivosť nahrádza ustaranosť, ústiaca až do paranoje obe hrdinky sú presvedčené, že okolitý svet ide proti nim. Klaustrofobická atmosféra je navodená precízne uplatneným personálnym rozprávačom. Keďže čitateľ nemá prístup do vnútorného sveta iných postáv, výpovede Zory aj Tamary považuje nespoľahlivé a zaujaté. Podrývaním autority protagonistiek Žuchová ukazuje, ako môže nevyrovnaný jednostranný vzťah pohltiť myseľ závislej osoby a zredukovať jej čas výhradne na dni, ktoré sa točia okolo matiek.

Dôrazom na prítomnosť a minimálnymi exkurzami do minulosti postáv v Zorinej dejovej línii sa Žuchová úspešne vyhýba klišé rodinnej anamnézy. Čitateľ si vzťah k Zore utvára ad hoc, podľa toho, ako práve koná, rozprávanie vynecháva nadväznosť na minulé deje, opomína dokonca aj sociálno-kultúrnu motivovanosť. Predstavu o postave si vytvára na základe jej reakcií v najbežnejších situáciách: namiesto zásadných životných udalostí stavia autorka do popredia každodenné gestá (rodinná návšteva, nakupovanie potravín, uspávanie dieťaťa) a účelovo spomaľuje dej. Keď Zora osamie, tempo rozprávania pripomína filmy americkej režisérky Kelly Reichardt v tradícii slow cinema. Jej Wendy and Lucy (2008) či Certain Women (2016) sú obdobnými štúdiami ženských postáv, obrazy sa v nich lenivo preklápajú cez seba, hladina je nehybná, ihrisko opustené a „všade je ticho ako na javisku po predstavení“ (s. 39).

Zorine a Tamarine vnútorné napätie málokedy prekypí do medziľudského priestoru. Žuchovej jazyk nie je expresívny či naturalistický, naopak, strohosťou a vecnosťou vnáša do vzťahov matiek a detí mnohoznačnosť: kto je v tomto vzťahu podriadený, koho tento vzťah definuje viac? Do vecnej modality rozprávania začínajú postupne, prostredníctvom nenápadných detailov, prenikať prvky odkazujúce k žánrovému písaniu, k detektívke.  Opakujúce sa vizuálne motívy, kvázi-náhodné stretnutia, nedokonale maskované postavy prestupujúce z jednej dejovej línie do druhej stupňujú čitateľskú zvedavosť a avizujú „veľké odhalenie“ na záver. Žuchová týmto postupom odvracia pozornosť od skľúčenosti postáv, odľahčuje bez toho, aby zľahčovala. Darí sa jej udržovať napätie aj sprisahaneckými, úsečnými dialógmi: „,Hej, hej,‘ ozve sa nečakane mladší z mužov ,tieto stretnutia, to je skoro také naše malé tajomstvo‘“ (s. 85). Ich jazyk je zámerne konvenčný, plný slovného balastu a dialogických klišé, čo si postavy uvedomujú a samy glosujú: „,Viete čo,‘ hovorí Zora, začínať takto vety je jej zlozvyk a muž jej hneď skočí do reči. ,Neviem,‘ smeje sa, akože ju prichytil“ (s. 34). Jednotlivé prehovory prinášajú zmes neohrabanosti a uštipačnej irónie, doplnenú zlomyseľnou rečou tela i neprítomnými pohľadmi: „,Ja toho viem viac, ako by ste si mysleli,‘ uškrnie sa chlap“ (s. 57).

Napriek štylistickému odstupu poskytujú Dni matiek akúsi (materskú) emancipačnú nádej. Zora, podobne ako Tamarina mama v jej veku, zvádza boj o zachovanie vlastnej identity. Desí sa pevnej, nemennej životnej trajektórie, kde by sa jej rola zredukovala do matky, napriek tomu, že seba aj čitateľa úporne presviedča o opaku. S týmto problémom sa obe vyrovnávajú rôzne. Tamarina mama je schopná úplne sa oslobodiť, pokračovať v bohémskom živote, nestať sa „kuchynským švábom“ (s. 54), aj keby to malo byť na úkor detí, čo Tamara ťažko nesie a opakovane mame vyčíta. Zora má, naopak, problém čeliť otvárajúcej sa možnosti radikálne zmeniť svoj život a sprvu ju odmieta. Trhlina v jej vedomí sa však už nedá len tak zavrieť. Túžbu uniknúť sprítomňuje motív plávania, ktorý by oslobodil jej telo od vonkajších stimulov: „Zora si spomenie, aký je to pocit ponoriť sa v tme do studenej vody, vidieť pod hladinou ruky s natiahnutými prstami, hľadieť, ako sa voda vlní, cítiť, ako sa z tela vyplavuje horúčava a napätie“ (s. 30).

Rozhodnutie odstrihnúť sa od doterajších vzťahov žien-matiek je prítomné aj v najnovšom románe Kláry Vlasákovej Těla (2023). Fenomén „miznutia starnúcich ženských tiel“, ako ho označuje Vlasáková, sa v oboch knihách transformuje z nástroja útlaku na zbraň v rukách utlačovaných. Zmena identity je u Žuchovej, podobne ako u Vlasákovej, dobrovoľným gestom, spôsobom, ako sa vymaniť z doterajšej reality a začať nový život niekde úplne inde. Dni matiek teda vnímam prevažne ako text o sebavedomí matiek, o dôvere vo vlastný úsudok a vlastné postoje, o boji proti váhaniu a nerozhodnosti. Tému prekonanej materskej úzkostlivosti dopĺňa menej optimistická línia Tamarinej eskalujúcej nevyrovnanosti a neistoty. Kým Zora a Tamarina mama si vyslúžili nový začiatok, Tamara ostáva bez ponuky druhého života či vysvetlenia, je odsúdená na zotrvačné krúženie vo svojom mentálnom väzení. Či si tento dvojitý meter Žuchová dostatočne obhájila, je otázne.

(Katarína Pirháčová študuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)