Plav

Titul prózy avizuje, že pointou celého diania bude chvíľa „zásadného“ stretnutia, splynutia, prípadne prevratnej zmeny. To všetko má byť zavŕšením dvoch dejových línií, v ktorých sa dominantným motívom stáva samota a problematický vzťah s otcom. Prvá línia rozprávania je o desaťročnej Aničke, ktorá žije v neútulnom rodinnom dome s ľahostajným otcom-alkoholikom. Druhá o slobodnej matke Hanke, starajúcej sa o malého syna a vyrovnávajúcej sa s umieraním svojho otca, rozpoltenej medzi záväzkami a túžbou po slobode. Postava rodiča je tu predvedená ako nepreniknuteľná, ale možno i plochá figúra neschopná s dieťaťom komunikovať a zraňujúca ho svojou ľahostajnosťou – čo je napokon opakujúci sa motív Kompaníkovej próz. Opakuje sa i zvrátenie rodičovského vzťahu, keď sa dieťa sa stará o svojho rodiča. Tieto príbehy nie sú zamýšľané ako autonómne či paralelné – vzájomne sa zrkadlia, prestupujú a nakoniec majú asi aj splynúť.

Udalosti jedného dňa v oboch dejových líniách smerujú k školskej besiedke, kde Anička hrá v predstavení Snehovej kráľovnej Gerdu a Hanka má prísť podporiť svojho syna  v úlohe Kaya. Pre dievča je to šanca ukázať okoliu, že je niečím viac ako zanedbávaným dieťaťom, pre mladú ženu je to zasa príležitosť dať najavo, ako veľmi jej záleží na najbližšej osobe. V oboch prípadoch sa ich pokus uniknúť zo stiesňujúcich vzťahov končí poznaním, že oslobodenie sa od nich úľavu neprináša.

Svoje rozprávanie o ubíjajúcej každodennosti autorka miestami ozvláštňuje snovo pôsobiacimi výjavmi. V texte sa koncentrujú v pomerne exponovanom symbole jeleňa. Napriek tomu, že tým lavíruje – a to nie práve úspešne – na hrane gýča, využíva ho autorka opakovane ako figúru „anjela strážneho“, ale i prízrak akéhosi „lepšieho“ života, naplnenia či možno len chvíľkového vykúpenia: „Keď otvorím oči, za oknom vidím hlavu jeleňa. Hľadí priamo na mňa, pokojne ako starý známy, ako dôverník, ktorý všetko vie a všetkému rozumie. Koruna parožia vpletená do konárov stromov ho nepustí hlbšie do toho čudného sveta orámovaného karosériou auta, no i tak vidí dosť na to čudného sveta orámovaného karosériou auta, no i tak vidí dosť na to, aby vedel, že je všetko v poriadku, že mi nikto neubližuje, že nepotrebujem ochranu (...). Lásky je dosť, je tichá a zdá sa byť bezodná, je v nej celá škála vášní, radostí aj smútkov. Nezaujímajú ho komplikované okolnosti, všetky predsa pozná, zaujíma ho len pravdivosť tejto jednej chvíle. Jeleň myká ušami, jedno ucho zaoblené, druhé tvarom podobné šípu, nakláňa sa a doširoka roztiahnuté nozdry vydychujú horúci vzduch a rozostrujú jeho obraz. (...) Odkráča s pokojom, akoby už videl všetko, čo mal a zhodnotil, že nie je potrebné zasahovať a chrániť ma. Aj ja som vďačná za pohľad čiernej zrenice plný pochopenia.“ (s. 105)

Ak bolo povedané, že próza Na sútoku prináša autorkine ustálené témy a postupy, je nutné podotknúť, že sa tu zároveň koncentrujú aj všetky neduhy jej rukopisu. Neprehliadnuteľná vôľa ozvláštňovať svet, rozkladať ho na mozaiku  detailov, ponárať sa do prežívania postáv tentoraz nadobro stráca funkčnosť. Pred nami sa – v intenciách tradície toho najhoršieho v slovenskej lyrizujúcej próze – kopia zbytočné lyrizmy („Len vypitá voda v pohári na umývadle si pamätá, aká bola noc.“ s. 10) a kašírované ornamenty, znejasňujúce podstatu vypovedaného: „Chcela by som mať nekonečné množstvo času na bezduché tliachanie, ktoré zo vzťahov robí ľahkú mäkkú vatu a ktoré vypĺňa priestor medzi povinnosťami ako bublinky vzduchu bielok vyšľahaný do snehu“. (s. 99)

Autorský štýl pôsobí až ťarbavo, je prepchatý silenými a neadekvátnymi metaforami a prirovnaniami („tvrdé chuchvalce svalov“ s. 21; „pláne čela a líc“, s. 20; „skrumáž tvárí“ s. 24; „čudný hnev, kysne a klokoce“ s. 68; otec vyzerá ako „jeden zaoblený nepriestrelný masív mäsa“, prípadne „je bezmocný. Plienky, žlč, pokožka, ktorá nedrží pohromade.“ s. 22).V niektorých pasážach text pripomína akýsi sterilný diktát pre školákov („Anička cestou domov stretla ešte niekoľko spolužiakov a prvákov, ktorých mrzutí rodičia poháňali buchnátmi“ s. 57). Miestami táto autorkina neschopnosť udržať štýl vedie k zmäteniu čitateľa – v scéne milovania sa Hanky a jej priateľa – za prizerania sa jeleňa – napríklad chvíľu nie je jasné, o kom je kedy vlastne reč.

Próze nepomáhajú ani nešikovne formulované úvahy o smrti, nezrozumiteľne prepínajúce z optiky dospelého do pohľadu dieťaťa: „Zrazu sa mi v hlave objavila podivná myšlienka (...) Viac predstava ako myšlienka, predstava smrti. Ak sa dá myšlienka nejako zhmotniť, tak táto bola pórovitá ako špongia, viac živý organizmus ako neživá hmota. (...) Tento zlovestný pulzujúci chuchvalec bol však ničotou, prázdnotou a samotou. Čo bude, keď zomriem? Ako sa budem cítiť? Budem cítiť? Budem? Kde vlastne budem? A čo s tými všetkými vecami, ktoré nestihla? Budem druhú šancu? Druhý život? Čistá neznesiteľná hrôza!“ s. 43).

Neorganicky tu pôsobia i aktualizujúce vsuvky o stave slovenskej spoločnosti, prípadne sociologické črty, týkajúce sa napríklad chátrajúceho hlavného mesta, vizuálneho smogu, sociálnych prípadov i „hipsterských matiek“ – tie sú spojené s povolaním Hanky, pracujúcej v centre právnej pomoci. Rozprávačský pokus o spoločenský presah nezostáva len vo sfére verejného, ale celkom nepochopiteľne sa vynorí i v oblasti intímneho (rodinného) života – napríklad keď si Aničkin otec, iritovaný jej prítomnosťou, želá nemať rodičovské záväzky: „ (...) aký by bol jeho život jednoduchý. Bol by len on sám, s minimálnymi ambíciami a s vierou vo vlastnú bezmocnosť a vinu rodičov a štátu, ktorá dokáže v človeku príjemne utlmiť výčitky a ospravedlniť všetky zlyhania.“ (s. 16) Otec tu vôbec pôsobí iba ako stelesnenie funkcie zlyhania, a nie ako plnohodnotná postava.

Autorkino sústredenie na prežívanie postáv, ktoré mimochodom pri deťoch (vlastne ani pri tých dospelých) nie je sprostredkované uveriteľne – čo je napokon častý neduh súčasnej slovenskej prózy –, vedie k znejasneniu reality, keď vonkajší svet dolieha v náznakoch. Okolnosti diania sa tu vedome zahmlievajú a ustupujú už lyrizujúcim ozvláštneniam a opisom stavov: „V tej banálnej, každé ráno sa opakujúcej chvíli stojím v samom strede času, ktorý sa krúti okolo svojej osi ako detský vĺčik a práve ja jediná som jeho osou, stojacou s rukami vo vreckách kabáta na kraji mokrého chodníka. (...) Som olúpaná, obnažená ako dužina plodu, každý list, ktorý sa o mňa obtrie, mi spôsobí trhlinu, každý kamienok vystrelený spod kolies okoloidúcich áut zostane zavŕtaný hlboko v mäse. Smútok a melanchólia kvapkajú z trhlín von, no nenasleduje úľavám len ďalšia zmäť protichodných pocitov, náhly stud a hnev.“ (s. 50) Tento postup v konečnom dôsledku text novely neobohacuje, neprináša objavný pohľad na svet či jazyk, ale stáva sa súčasťou prepiateho a prázdneho estétstva. Aj preto vyústenie rozprávania, ktoré môže či má potvrdzovať, že máme po celý čas do činenia s jednou postavou (a je založené na rovnakom princípe ako Kompaníkovej poviedka Sloboda z antológie textov Sloboda sedmospáčov), nefunguje a necháva čitateľa napokon ľahostajným.

Epizódy, keď je autorka schopná svoju stratégiu opustiť (ako sú napríklad príbehy Hankiných klientov, suseda „Kaczynszkého“, prípadne ľúbostná epizóda) sa zasa nesú skôr v duchu poetiky súčasných pôvodných slovenských televíznych seriálov – hoci evidentne ide o čitateľsky „najvďačnejšie“  pasáže knihy.

V próze Na sútoku  sa navodzuje očakávanie vyváženého rozprávania a objavného pohľadu – na hoci aj nevľúdnu – realitu a silný príbeh. Napriek tejto až nápadne manifestovanej autorskej energii sa však od prvej stránky celá kniha zadrháva, rozpúšťa sa v únavnom štýle a jednoducho nefunguje.